Dojazd. Tak sa zvykli nazývať tie vlečúce sa hodiny ráno po akcii. Alebo deň po akcii. Keď sa slnko ukrutne lenivo presúša z jednej strany oblohy na druhú a keď sa vlastne neoplatí vstať, pretože sa všetky bunky v tele ešte chvejú. Vyčerpaním, i množstvom prefiltrovaných jedov. Dojazd. Tie momenty, keď človek vie, že už nie, ale za pár dní, keď to odoznie, sa všetko opäť dostáva do zabehnutých koľají.
Noha z plynu, mal by som sa kochať, užívať si, kým tomu tu dám definitívne zbohom — presviedčam sa aspoň naoko. Ale funguje to sotva chvíľu a znova do toho padám. Fungujem takmer mechanicky — a takmer nonstop. Maily s generálom si vymieňam do desiatej večer; od polnoci mi už píše ďalší závislák. Strašný návyk, ktorému podliehajú mnohí úplne rovnako ako ja. Korporátni feťáci, bratia v triku.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára