Pristála predo mnou fľaša vodky, úplne samozrejme a najmä nevyžiadane. Psími očami sa zúfalo zahľadím na matku nevesty. Zbytočne. Na konci sveta sa matkám neodvráva, na konci sveta sa na ich pokyn pije.
Spoločenské nasávanie prevádzkujem na amatérskej úrovni, uvedomujem si neurčito po niekoľkých hodinách, keď sa stále trápim so svojou prvou butylkou, kým miestni už načínajú butylky druhé, pričom poldecáky brzdia tu pivom, tu cinzanom. Pijú ligu majstrov, zdá sa. Po chrbte mi steká pot.
Čím viac pijem, tým viac sa mi tu páči a čím viac sa mi tu páči, tým menšia je nádej uniknúť. Sú štyri hodiny popoludní, slnko praží a pomaly budem na kašu. Musím zmiznúť. Musím! Miznem.
Desať večer. Spravil som niekoľko peších okruhov mestom, prelial telom hektolitre vody, zjedol polkilový stejk a dvakrát som sa osprchoval. Artikulujem, koordinujem pohyby, nepáchne zo mňa. Interne som sa podmienečne uznal za schopného riadiť motorové vozidlo. Bude to tak na pol promile, hovorím si, a kým ma vezmú na krv, bude to pod nula tri. Dúfam. A možno tu tieto veci nikto nerieši.
Predpisovo sa presuniem do civilizácie, kde nestojí poldeci šesťdesiat centov. Vlastne som za to vďačný.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára