31. októbra 2013

Puto

Diaľnica zvádza k zamysleniu, myšlienky zvádzajú k telefonátom. Tentokrát ale nejde o náhly popud, na chvíľu, keď vyrazím a zavolám jej, čakám týždne. Babie leto za oknom ma povzbudzuje, deň je krásny.

Nedvíha, nechávam to zvoniť desaťkrát, potom to — aspoň načas — vzdávam. V rádiu hrajú hity deväťdesiatych, skoro každá z tých piesní má u mňa svoj príbeh.

Za hodinu volá sama. Dohodneme sa na večer, stíham sa osprchovať, oholiť, najesť a dokonca i umyť auto. Prvý dojem je len jeden, a na tomto mi dvojnásobne záleží. Prvý dojem — po koľkých? — po desiatich rokoch? Skutočne chcem ísť len na kávu?

Vychádza z domu a je krásna, hádam ešte krajšia ako vtedy dávno. Zastal v tomto meste čas? Takmer sa mi podlamujú kolená.

Desať rokov, čo som ju naposledy videl a pätnásť, čo som ju naposledy pobozkal. Jedna z mála mojich skutočných lások a tá, popri ktorej sa zo mňa sformovalo moje ja. To ja, ktorým som do dnešných dní.

Neprejde hádam ani štvrťhodina a viem, že noc bude dlhá, na zlomok sekundy som zachytil to efemérne priblíženie, to takmer nepostrehnuteľné niečo, čo hlási, že sme si vyrazili ako pár, nie ako dve samostatné jednotky. Viem, možno je to len ego alebo sebaklam, pretože to hádam ešte nevie ani sama.

Prechádzame ulicou a odrazu sa držíme za ruky. Už sa nepustíme. A potom povie čosi milé a reagujem inštinktívne: pobozkám ju do vlasov.

Sadáme si do poloprázdneho baru, popíjam miestny pokus o caipirinhu, ona akýsi farebný nápoj a slová z nás plynú tak otvorene a prirodzene, až sa chvíľami bojím, či sa mi to nesníva. Môžeme si dnes v noci povedať všetko, viem to, a ktovie, možno bude táto noc trvať do konca našich dní.

Je takmer ráno, keď sa dvíhame. Od telefonátu prešlo dvanásť hodín, no už som to iný ja, úplne vymenený, autentickejší. Doteraz som hľadal, teraz som našiel. Niekedy musí človek obísť celý svet, aby našiel šťastie presne tam, kde ho zanechal.

Idem spať k nej, veď vlastne kam inam, a nie, ešte sa nemilujeme, netreba, len spíme v objatí, nocí bude hádam ešte požehnane.

A viem, viem, že niekoho strašne zraním, že budem musieť čosi vysvetľovať: a nedobre bude keď poviem veľa, i keď zmienim málo. Bolesť si bude pýtať výpalné ešte dlho.

Zahodím všetko, aby som bol s ňou. Vzťahy, kariéru, majetky. Patetické, iracionálne, nepragmatické. Najhorší gýč z červenej knižnice. Inak ale nemôžem a inak ani nechcem. Už je rozhodnuté.

4 Comments:

Blogger Eliza said...

Podrobnosti!

5/11/13 01:15  
Blogger Sezka said...

citi to tak aj ona?

5/11/13 05:02  
Blogger Chérie said...

škoda že nepíšeš viac :)

6/11/13 07:01  
Anonymous Anonymný said...

...aj červená knižnica musí z niečoho čerpať.

10/11/13 21:27  

Zverejnenie komentára

<< Home