Zhurta

Rozbehol som sa. Leto som si predĺžil na hraniciach léna, pri minaretoch. Intenzívny úvod sezóny, ani sa mi po večeroch nechce z hotela.

A potom šesť krajín za deň ako test. Dá sa.

Od hmlistého rána v jednej, cez podnikovú akciu v druhej, pracovný obed v tretej, večeru v štvrtej, kávu s koláčikom v piatej a neskorovečenú prechádzku promenádou v šiestej. Dá sa, mohol som stihnúť aj siedmu, vravím si.

Topím sa nasledujúce ráno v hotelovom bazéne, užívam si výhľady na more a mám zo seba radosť.

Ďalší týždeň odletím na druhý koniec svetadielu, kde sa medzi obchodnými stretnutiami opäť rekreujem v hotelovom bazéne. A závidím tomu Poliakovi vo vírivke jeho absolútne dokonalo vyzerajúcu kostičku, ktorá sa k nemu túli. Absolútne dokonalo.

Mám blízko k zenu. Tak určite.

Z postele vidím priamo na Barcelonetu, som tu rovnako doma ako v Rimavskej na stanici.

— Aké to bolo?, — pýtam sa šéfa na svoj výkon pri najdôležitejšej schôdzke jesene.
— Akože dobré, — prehodí a musím sa zmieriť s tým, že to bolo akože dobré, lebo za tie dlhé roky z neho nič určitejšie nevypadlo.

Sedím na pive medzi dvoma letmi, zastavujem sa na deň vymeniť obsah kufríka a potom mierim za kanál.

Vidiecky let.

Medzi olašskými bratmi sa cítim ako ryba vo vode, sú to skúsení kočovníci, cestu z osady majú nacvičenú. Decká sa bavia v angličtine, dospelí popíjajú kávu a diškurujú lovarikani. A krásne sú ustrojení, tri prúžky to istia.

Do toho partička smerujúca na futbal. Pijú pred bezpečnostnou kontrolou, po bezpečnostnej kontrole — a možno to skúšali i počas nej. Každopádne, pokračujú v lietadle. A spievajú. A hučia.

— Prosíme cestujúcich, aby nekonzumovali alkohol, ktorý nebol zakúpený na palube lietadla.

Toto som od pilotov ešte nikdy nepočul. Stále ma niečo prekvapí.

Výzvu chlapi berú podobne vlažne ako ja stopky na križovatkách.

— Opakujem, prosíme cestujúcich, aby sa zdržali konzumácie alkoholu, ktorý nebol zakúpený na palube lietadla.

Kapitán už neskýva podráždenosť a partička ho má silne na saláme. Len dúfam, že mu nepôjdu búchať na dvere kokpitu, či by ich za fľašu hruškovice nehodil rovno do Belfastu.

Posádka si vydýchne, keď vystupujú.

— Goodbye. Have a great day.
— Serus, šrac! — potľapká chlapík kapitána žoviálne po ramene.

Ostrovy nezostávajú nič dlžné svojej povesti a slnko uvidím až o sedem dní — opäť nad oblakmi. Rozumiem, prečo miestni trávia toľko času po baroch.

Odkväcnem.

Budúci týždeň ďalšie kolo. Ešte ma čaká sever.

Tabu

Nemôžem jej to povedať.

Miloval som sa s ňou po prebudení, ležérne a spomalene, usmieval som sa na ňu, vychutnával som si rozkoš, ktorá sa jej premietala v tvári, užíval som si, že chce a môže, a trpezlivo som si počkal, kým exploduje.

Zmizla v kúpeľni.

Sadám si k obrovskému stolu tohoto honosného nadrozmerného salóna, ktorý sa stal nemým svedkom minulej noci i dnešného rána.

Nemusím ani privrieť oči, aby som ju videl, natiahnutú krížom cez posteľ, kričiacu slasťou. Opantáva ma: Chcem ju ochutnávať opäť a opäť, neschopný sa jej nabažiť, neschopný sa dodívať do očí zastretých túžbou a vášňou.

Vykročí z kúpeľne, nahá, horúca, vlhká — a k tomu mierne uzimená. Zamieri okamžite ku mne a privinie sa. Nevstanem, len ju objímem a pritlačím k sebe, bozkávajúc to hebké, vlahé telo.

Dusí ma to. Nemôžem jej to povedať, neviem, ako by to prijala, ako by to zmenilo dynamiku tohoto kradmého vzťahu; nedozviem sa to.

A vlastne je možno všetko, ako má byť.

Zen

Nad ránom stretávam srnky, pasú sa po oboch stranách aleje, krásne, ladné a nesmierne plaché — nie ako tie naše tatranské, domestifikované. Tieto ma napäto pozorujú, a keď sa im zdá, že príliš žmúrim, v okamihu ladne zmiznú v lesíku obďaleč.

A potom vychádza slnko, gulička na horizonte, takmer nesmelo sa vykotúľa spoza lesa a oranžovo sa rozžiari po krajine. Za hodinu už bude patriť všetkým, svet sa rozpulzuje, no chvíľu máme len pre seba.

Žijem, teší ma. Žijem si dobre. A najmä: žijem dobre. Trvalo to, ale zen nie je ďaleko ako zvykol bývať.

Domov

Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať, napísal ten poetický aparátčik, ktorý možno do toho bahna vstupoval s ideálmi — ale dopadlo to ako obyčajne.

Pamätám si agátové háje. Cvrlikanie cvrčkov. Rozhlas po drôte. Manon Lescaut. Artézsku studňu dole v dedine. Mastené lokše. Varenú kukuricu. Bicyklovanie v chotári. Nekonečné strniská polí neskorého leta. Západy slnka.

Stále sa vraciam, stále sa tam chcem cítiť doma, aj keď chvíľami váham, kde vlastne môj domov je.

— A ty si kerý?, — vyskočí po mne babka, ktorú o pol šiestej ráno pozdravím pri mojej zdravotnej prechádzke. V ruke drží poloautomatickú motyku a je mi jasné, že sa ju nebude zdráhať použiť.

Mierne zaváham a potom použijem meno starého otca, to bude poznať, takých po dedine je.

Uhádol som heslo!

Odľahlo mi.

Prešiel som testom, babička sa sklonila späť k svojim kvetom, motykou mi nezaťala do čela a už ju nezaujímam.

Toto je domov.

Film

Krásna, štíhla, vysoká. Blonďavé kadere nosievala vyčesané, o to viac ma vždy dostalo, keď si ich rozpustila — a ja som len ostával civieť.

— Aspoň niečo povedz, keď už zízaš, — vysvetlila mi pravidlo.

Aj tak som sa ale často nezmohol na slovo.

Márne som sa ju snažil zlomiť. A dopadlo to ako vždy. Dopadlo to, keď chcela a pretože chcela.

Víkend trávila s rodinou, máme rovnakú cestu, tak ju veziem v nedeľu podvečer späť do civilizácie.

Pred nami je čierňava pretínaná bleskami. Mordor, podotkne. A potom sa ku mne pritúli ako ešte nikdy a dodá:

— Potrebujem dobiť energiu.

Zloží mi hlávku na plece a obtočí sa mi okolo ramena. Zhlboka sa nadýchne. A pradie.

Snažím sa sústrediť na Mordor, ale palpitácia a erekcia ma pravdepodobne zrádzajú. A len ďalej pradie.

Vyložím ju pred domom, silno ma stisne a mizne vo dverách.

Nemyslím si o tom nič, snívam ako obyčajne.

Nasledujúci večer spolu sedíme v thajskom bistre — a tuším, že ak niečo dnes vyžarujem, je to pohoda, slastná spokojnosť s okolnosťami, latentné šťastie. Som príjemne naladený a nie je v tom póza, nie je v tom lesť, iba vyrovnanosť a pokoj. Kde sa to vo mne berie! Konverzujeme nenútene a zľahka, po večeri sa prechádzame a napokon si sadneme na lavičku pred kaviarňou, ktorú nám zavreli pred nosom.

A už viem.

Civím na ňu, pohlcuje ma jej pôvab a už viem.

Nahnem sa k nej a pomaly-pomaličky ju pobozkám. Možno zaváha na zlomok sekundy, možno ani to nie. Opätuje moje bozky, stále vášnivejšie, stále elektrizujúcejšie. Kým ju odprevadím domov, ešte sa prejdeme popri rieke, chvíľami sa zastavujeme, sme ako dvaja pubertiaci sfetovaní endorfínmi, váham, či ju niekde neoprieť, ale civilizovane to vydržím. Odprevádzam ju domov, k nej domov.

Spím dobre, nemyslím si nič, snívam ako obyčajne.

Tretí večer spolu. Stretávame sa vo vstupnej hale korporátnej novostavby, telefonujem, ona telefonuje, toto tisícročie je rýchlejšie a intenzívnejšie ako to predchádzajúce. Pubertiaci v nás sú skrytí, na verejnosti sme dospelí. Smeruje k môjmu obľúbenému podniku, vidí sa mi, no potom ma obviní, že som si tam namieril ja. Nenamietam.

Ďalšia nenútená konverzácia, potom ku mne domov. Vraví, že nechce, no ide. Sedí v predsieni, nie je v pohode, a som z toho bezradný, ublížiť jej ani v najmenšom nechcem. Neviem. Asi váha, no ostáva.

Ležíme pred obrazovkou natiahnutí vedľa seba — a nič. Viem, že nič nespravím, nie som si istý, či by súhlasila. Záverečné titulky, zotmelo sa.

Nahnem sa k nej a pomaly-pomaličky ju pobozkám.

Súhlasila.

Najbližšie hodiny natáčame náš prvý spoločný film pre dospelých, nahrávam si v mozgu tie horúce momenty pre chladnejšie dni, moje vlastné neuróny po sebe pobavene žmurkajú, chlapec je dojatý, že? Milujeme sa znova a znova, je pri tom hlučnejšia ako Sally v Katz, a ja len dúfam, že je to vzrušením.

Spať chce ísť k sebe, nemám na výber, volám jej taxík a odchádza.

Spím dobre, nemyslím si nič, snívam ako obyčajne. Stále o nej.

Horor

Klasika, ležérnych 160 v ľavom pruhu, keď mi pohľad na chvíľu skĺzne na bralá pri diaľnici.

Mala plus-mínus dvadsať a ja asi nie omnoho viac; bol som vtedy vážne zranený, čo sa v praxi prejavovalo tak, že som štyrikrát týždenne tlačil železo v posilňovni a snažil som sa nájsť niekoho, kto by ma vyliečil.

Túto slečnu som s prestávkami naháňal asi rok. Neviem, čo napokon zabralo — hádam chabo vypracované telo spoločne s poslednými záchvevmi inteligencie?

To som sa ešte nestihol kompletne spustošiť drogami a alkoholom.

Zlomil som ju na víkend na horách. A na fľašu becherovky, ak si dobre spomínam.

Ráno po bolo strašné.

Čo sa dialo v noci, mám v hmle — možno za to trocha mohla spomínaná becherovka, no predovšetkým to zvaľujem na čerstvý horský vzduch, ktorým sme boli opití. Dávajte si pozor, deti!

Ráno po bolo strašné!

Áno, viem: úhory nekopulujú, to je ale obraz, ktorý sa mi vynára z hmly.

Hotelová izba vyzeralo ako po záťahu Sex Pistols v najlepších rokoch v kombinácii s texaským masakrom motorovou pílou. Krv bola všade. Všade, všade, všade.

Tuším sme sa jeden pred druhým trocha za ten saigon hanbili, a nanšalantne sme to nechali bez komentára. Cez deň sme si vybehli opäť sa nadýchať toho miestneho toxického vzduchu.

K večeru nás čakala vyblýskaná izba a krásne ustlaná čistá a voňavá postieľka. V hoteli pred nami zjavne hostili Bátoričku i Freddyho Kruggera.

Takže znova!

Zozadu ma niekto vyblikáva.

No nič, asi by som sa mal venovať riadeniu a nepremýšľať nad hororovým pornom z minulého tisícročia.

Koniec filmu

Myslím, že by mal napísať knihu, ale viem, že to nikdy neurobí. O tom, ako nonšalantne odišiel z komunistického Československa krátko po Auguste, o tom, ako sa priženil do anglickej aristokratickej rodiny, o tom, ako žil roky na úpätí Himalájí, o tom, ako sa pretĺkal, keď bol na dne, ako vo veľkom pašoval hašiš medzi svetadielmi, ako sedel, alebo ako založil firmu na organické potraviny práve, keď to práve začínalo byť zaujímavé. A predal ju, keď bola na vrchole.

O tom, ako niekoľkokrát utiekol hrobárovi z lopaty.

A o tom, že dnes už vie, že všetko je to o láske a odpustení.

Zjavuje na náhle a nečakane:

— Som v Alexandrii, priletím za dva dni. Vidíme sa?
— Samozrejme!

Niet o čom; nikdy neviem, kedy by to mohlo byť posledný raz. Ťahá mu pomaly na osemdesiat a ja už to tiež neuhrám na mladíka. Takže rýchly presun. A potom to na mňa vybalí:

— Myslím, že už nedorazím.

Snažím sa spracovať, čo práve povedal. Sedíme v záhrade uprostred veľkomesta, je príjemné nehorúce leto, stretávame sa takmer náhodne a opäť o čosi pokojnejšie ako naposledy. A do toho tie slová. Aspoň navonok ich ignorujem, veď frajer je stále vo forme.

Ale cítim to. Neviem to vytesniť.

Posedávame a rozprávame sa, ale už je to vonku, visí to vo vzduchu a inak to nebude. Napokon, ako i pred pár rokmi, chce ísť do kina. Dáme predpremiéru nového filmu Wesa Andersona, a potom sa na seba s údivom dívame, snažiac sa dešifrovať, čo si ten druhý asi tak môže myslieť. Wes Anderson, čo sa dalo čakať.

Mizne v daždivej noci.

Je to trocha ako koniec filmu, a ja len naivne dúfam, že to koniec nie je.

Bez slov

Dnes to bude náročné, viem, keď po piatej ráno vyrážam. A vlastne ide o metaforu.

Preletím krajinou, zazvoním na zvonček, ktorý stláčam takmer dve dekády a na prívetivé prosím odpoviem mierne lascívne:

— Donášková služba.

Otvorí mi v župane, pozýva ma ďalej. Zvalím sa, som unavený a asi by som najradšej zalomil, ale ešte ma čaká osemsto kilometrov do reality, jeden úrad, jeden príjemný obed, niekoľko pracovných schôdzok a moja vlastná posteľ. Ak budem mať šťastie.

Len na chvíľu zatvorím oči.

Vedieme banálny rozhovor, kĺžeme po povrchu, a asi je to tak správne. Nemusíme si vysvetľovať ako jednému na druhom záleží. Po tých rokoch to vieme aj bez slov.

Za oknom je nejarne, sychravo, mokro, veterno, hmlisto. Len sa zavŕtať do perín.

Keď potom odchádzam, povie ďakujem; uspejem sa na ňu, objímem ju a ešte ju držím, držím, držím.

Pohladím ju po vlasoch, kým opäť zmiznem v rannom daždi.

Späť do reality.

Janko

Je krátko popoludní. Od mora pofukuje, vykuklo slnko a terasa hotela sa rýchlo plní.

Tu je.

Pofajčieva, vyhrieva sa a sotva badateľne sa pri tom usmieva. Vie, že viem, že vie, že viem.

Objímem ho, posuniem mu ešte fľašu a pomaly sa zberám. Bolo to skvelé, prehodím, a vlastne sa to netýka posledných pár dní ako skôr posledných pár rokov.

Pred desiatimi rokmi otváral pobočku našej korporácie v regióne, včera v noci sa lúčil. V klube mu tlieskalo sto verných, taká menšia rodinná oslava platená z firemných fondov.

Bolo to intenzívne, hlučné, zábavné. Spievala mu miestna hviezda prvej kategórie, chrumkavá cica si za večer vzala toľko, čo ja beriem mesačne. Čo všetko máme v cene?, vyzvedal som zaujato.

Rehotal sa so mnou, nasmiali sme sa v priebehu rokov statočne, keď sme si uťahovali z korporátnej mašinérie, ktorú sme sami spoluvytvárali. Ol’ Blue Eyes, miestny Sinatra, vždy elegantnejší ako ostatní, stará škola s mladíckou iskrou v oku.

Niekedy dávno mi sľúbil, že ma vezme na záťah perifériou periférie — a moja pečeň mu je hlboko vďačná, že sa to nikdy nestalo.

Pofajčieva, vyhrieva sa a sotva badateľne sa pri tom usmieva.

Takto si ho budem pamätať.

Sobrance

Pri pravidelných leteckých presunoch zvyknem fascinovane pozorovať slovenské rurálne bábiky. Vlastne sa tajne okamžite do každej zamilujem, lebo až na vzácne výnimky sú pre mňa tieto insitné umelecké diela absolútne nedostupné. Nielenže nehrozí, aby mi nejaká dala, ale som pre ne prakticky neviditeľný.

Darmo, človek chce čo nemôže mať.

Dva exempláre so mnou letia dnes. Spozoroval som ich ešte pred odletom; zbystril som a po chvíli som si potvrdil pozitívnu identifikáciu:

— Toten Marian nič nezna.
— Ani nebudze.

Sedia pri stolíku predraženej kaviarne, pred sebou majú zaparkované kapučínka a diškurujú o Mariánovi.

Toto bude Zemplín. Horný Zemplín. Možno Sobrance.

Ovievajú sa mihalnicami. Prsty im zdobia dlhočizné nechty na štýl medvedíkov z Liptova; tie im zároveň sťažujú uchopenie šálok, až mi nevdojak prebleskla hlavou praktická otázka ako si utierajú rite. Ozdoby horných končatín dopĺňajú série nadrozmerných prsteňov, ťahajú im ručičky k zemi.

Ej, ťažký život majú tieto vidiecke krásky.

Ježiško im pod tričká slušne nadelil a za vnady sa nehanbia. Sú ako Mária; krásne celé v bielom, možno aby bolo úplne zrejmé, že necestujú svetom so zaschnutým semenom na bielych obtiahnutých rifliach.

Jedna si zívla a ukázala letisku zachovalý chrup i hlboké hrdlo. Druhá ťuká nechtiskami do mobilu, možno paralelne konverzuje s Marianom, co nič nezna.

Stratia sa mi v kabíne, ale znova ich zazriem na parkovisku po prílete. Mierne ošúchaný čierny trojkový bavor, ročník 2003, opiera sa oň mierne vypĺznutý Marián, ročník odhadom 97, z gamby mu visí cigareta a na tričku má nápis Halloween. Berie ich domov.

Sobranská značka.

Mám to stále v oku!

Menej

Postupne som si zmazal účty na niekoľkých portáloch a sociálnych sieťach. Na zvyšných pravidelne premazávam kontakty.

Prvé boli na rane notifikácie, bez výnimky, všetky. Potom zmizli firemné účty z mobilu a neskôr i tabletu. Aj ten tablet asi zakrátko zmizne. Žiadna pošta, žiadne notifikácie, žiadne starosti.

Keď som v záhrade, chcem byť v záhrade. Keď na obede so ženou, chcem sa na ňu dívať.

Mobil: 3797 kontaktov vyzerá hrozivo. Volám si s piatimi, dobre, možno siedmimi, z toho traja sú rodinní príslušníci.

Nemám Netflix ani Spotify.

Keď si kúpim košeľu, minimálne jedna letí. Rovnako aj ostatné handry. Ale vlastne si nič nekupujem. Sedím na terase vo vyťahanom tričku s nápisom Rolling Stones Licks Tour 2002-2003 a tuším, že už to doklepeme.

Po topánky chodím pätnásť rokov do jediného obchodu. A frekvencia nákupov postupne klesá. Tenisky mám doživotne vyriešené, jedny mi boli, tak som si vzal päť párov. Už mi je dosť vecí egal, tak v nich chodím aj na stretnutia s korporátnymi potentátmi.

Serie ma, keď dostanem darčeky. Nechcem veci, ale nie každý to chápe. Ďalšia kniha? Naposledy som intenzívne čítal v deväťdesiatych. Posledných päť rokov — možno päť kníh. Mal by som to všetko niekam redistribuovať.

V pivnici sa mi hromadí chlast. Priebežne ho posúvam ďalej. A asi začnem návštevám miešať drinky.

V nejakom štádiu človeku docvakne, že je to celé o zážitkoch a najmä o vzťahoch. Či je s kým — viesť rozhovory, smiať sa, zahrať squash, túlať sa po New Yorku alebo sa milovať. Všetko ostatné osral pes.

Stačí málo.

Saudade

Sedí predo mnou, vidím ju z profilu, hlavou pohupuje mierne do rytmu, vyzerá spokojne. Dívam sa jej na šiju, na blonďavé kadere, na jej tvár, na dva pahorky skryté pod svetrom, hltám ju pohľadom, túžim.

Asi to cíti, otočí sa, daruje mi krátky úsmev, prchavý moment. A pozornosť už opäť venuje tomu dedkovi s trumpetou na pódiu.

Vie o čo mi ide, pýtala sa, povedal som jej. Waw, reagovala. Zvážim, povedala zo slušnosti. Si dobrý genetický materiál, dodala zamyslene — a takmer povzbudivo.

Ale je chladná.

Je chladná, no zároveň spolu trávime večer po večere, vianočné trhy, prechádzky, koncert, kino, bar. Večeriame zakaždým v rovnakej reštaurácii a stále sa máme o čom baviť.

A nič; stále nič. Je chladná ako novembrové rána.

Mizne v hmle a už mi opäť chýba.

Komparz

Sedím na terase W, sŕkam čiernu vodu a pozorujem slečny cvičiace jógu na pláži podo mnou. Práve mi začína ďalšia pracovná sezóna. Tak prečo si ju nevychutnať.

— Ty ma nepočúvaš, — ozve sa kolega pobavene. I on kávičkuje.

Večer sa socializujem, nechávam si nalievať víno, pijem vodu, primerane sa bavím a miznem medzi prvými. Sadnem si na Ramble a pozorujem nočný svet. S vďakou odmietam ponúkaný džojnt.

Vyhýbam sa ľuďom.

Ostalo ich pár, s ktorými chcem skutočne byť, ostatní sú komparz.

Preletím z krajiny do krajiny, sedím v inom hoteli, potom ďalšia krajina, a potom znova ďalšia.

Ďalší päťhviezdičkový hotel, ďalší bar, ďalší kolegovia. Dokonca sa snažím hrať zábavného. Večer párty na pláži, som tam rád a zároveň mi to lezie na nervy, schizofrénia korporátneho života. Vyparím sa a fotím si nočné mesto.

Niekoľko posledných káv s výhľadom na more, posledných tisíc kilometrov a som doma.

Spím dobre.

Jedno leto

Stretli sme sa na schodoch pred divadlom a odštartovali sme leto, ktoré prevrátilo môj život naruby.

Kým prišla jeseň, nič nebolo ako predtým. Po trojmesačnom záťahu som bol totálne v hajzli, vyflusnutý, rozbitý a zlomený, ale dobre mi tak, potreboval som tvrdý reset — a po ňom ešte pár ďalších — aby som sa prebojoval k sebe samému. Dnes z toho žijem.

Vtedy, na schodoch pred divadlom, to všetko začalo.

Bol som tuším jej bútľavou vŕbou, a ona mojou, ale — ale iba to tuším. Sú to roky.

Štvrťstoročie.

Štvrť-sto-ro-čie!

Rozvaľujem sa na posteli a driemem. Asi by som mal pracovať, ale vonku je 32°, som vyčerpaný už len z pomyslenia na emaily. Aj zajtra je deň.

Zvoní telefón. Teda; vibrujú hodinky. Už som blízko kómy, no malátne zdvihnem zrak a —

Dnešný večer bude špeciálny.

OK, 20:30.

Objíme ma ako vlastného a potom sa so smiechom presúšame mestom.

Pamätá si všetko a ešte omnoho viac, až ma desí. Ale aspoň môžem opäť prežívať kaleidoskop tých divokých nocí.

Dnes je to iné. Sŕkam tonik bez ginu, ona ťahá aperoly, ale je to príšerne nedôstojný odvar zhýralej minulosti.

Zostarli sme?

Som rovnako starý ako bol foter vtedy. Bral sa priliš vážne, príde mi, kým ja si to užívam, ja sa cítim dobre, slovami jedného kreténa. Fagan uväznený v zahnívajúcom tele. Ešte stále si vychutnávam zážitky, ešte vždy túžim baviť sa — i keď zo zakázaných radostí mi už ostala akurát tak rýchla jazda.

Späť k nej.

Je stále krásna, stále zábavná, stále primerane šialená. Po dvadsiatich piatich rokoch šťastná so svojim chlapom. A stále čarovná ako predtým. Všetci sme ju chceli aspoň za sestru, ak nie niečo viac.

Jediná, ktorej menom som raz omylom oslovil tú svoju.

Pred polnocou je čas. Bar nám zatvorili, tak sa ešte prechádzame, kým nás blesky nezaženú k autu.

Dostanem dve lepkavé na líca a je fuč.

Koľko takýchto chvíľ ešte bude?

Sedím na terase, nohy vyložené na stolíku, sledujem koncert na oblohe a vychutnávam si nočnú pohodu.

Dvadsaťpäť rokov dospievania, a aká je to paráda.

Joe v meste

Dorazil som domov rozbitý ako cigánske hračky. Prespím sa a keď si potom pozriem poštu, čaká ma správa: Joe je v meste.

Je to päť rokov. Päť rokov, čo sme sa videli. Už vtedy som sa bál, že je to naposledy; možno vtedy o čosi viac kvôli nemu ako kvôli sebe, no teraz je to akútnejšie. Už nielen kvôli nemu.

Doma to vysvetlím, sadnem do auta a zakrátko sa vítame.

— Povedz mu, nech nevedie pohrebné kecy, — inštruuje ma ešte spoločný známy.

Joe, my man.

Pevne ho objímem a zamierime na večeru do lokálneho pajzlu. Prepočítal som sa. Myslel som si, že skončíme na organickej strave a etno kuchyniach, miesto toho tri dni cielene priberáme.

Pri jedinej výnimke v thajskom bistre Joe zaskočí domestikovanú servírku plynulým južanským dialektom. Servírka netuší, že aj tam je Joe doma. Ako ostatne takmer všade.

Strávim s ním tri dni. Prechádzame sa po nábreží i uličkami starého mesta. Púšťam mu Hapku: poznali sa osobne, ale jeho hudbu nikdy nepočul. Kto to spieva s Hegerovou?, pýta sa.

Dávno preč sú šialené nočné excesy z Rushcutters Bay. Dnes sa na nich smejeme. Teraz sedíme, debatujeme a za večer dám pohár vína. Stačí.

Poďme do kina, vraví. Chce vidieť film o Krieglovi. Ideme a v sále nás je presne sedem. Koho dnes zaujíma šesťdesiaty ôsmy? Ostávame, kým nerozsvietia svetlá; film nie je na Oscara — ale rezonuje.

Tri dni ubehli ako voda. Miznem a nechávam mu kľúče, nech si užije mesto, ktoré pred päťdesiatimi piatimi rokmi opúšťal tesne po návrate partičky z Moskvy.

Som naivný, ale dúfam, že sa ešte uvidíme.

Ono sa to neposerie

Už pred rokmi som si zmazal firemný účet z mobilu a vypol všetky notifikácie. Neskôr nasledoval aj iPad. Dni mávam príjemnejšie a spím dobre.

Šliapem do kopca s partičkou z korporátnej exekutívy. Míting na horách. Aspoň akože. Bavíme sa, niečo vypijeme, dobre sa najeme a spravíme si spoločné fotky. Na pohodu.

Zopár exotov ťahá do osemstometrového prevýšenia notebooky. Hanbia sa za to, ale majú ich. Pri pive potom čumia do mobilov a odpovedajú na maily. Niektorí aktívnejší ma aj informujú, čo si v pošte nájdem ja. Možno!

Mám to stále viac na saláme. Už si nemusím dokazovať, že som dobrý, celkom mi stačí, že môj biznis šliape výrazne lepšie ako ja do kopca. A že občas prinesiem peckový kontrakt; to je lepšie ako nosiť notebook na hory.

Spať idem prvý. Mám nachodených štrnásť kilometrov a pri firemnej socializácii tradične trpím, tak sa vytratím. Nemusím si nič dokazovať.

Oslobodzujúce.

All Inclusive

Vstala a pomaly vykročila smerom k chodbe. Pohľadom letmo naznačila, aby som ju nasledoval. Mám dlhé vedenie, chvíľu to trvalo, no pochopil som, kráčajúc potom tri kroky za ňou. Potichu vošla do dverí a kým stihli zaklapnúť, prekĺzol som dnu. Otočil som kľúčom.

Ostali sme v úplnej tme.

Prisal som sa jej k šiji. Prehla sa ako prútik, pritlačila sa panvou ku mne a rukami sa chytila steny. Aspoň teda myslím, bola tma. Váhal som, či to hrať na romantiku alebo rýchlovku — no nebolo o čom. Vyhrnula si šaty a stiahla si nohavičky. Urobil som sa asi podobne rýchlo ako Robert de Niro v Jackie Brown.

Pol minúty som ju ešte držal, kým som prišiel k zmyslom, potom som odomkol a bez slova som odišiel.

All inclusive, vraveli. Len táto jedna záležitosť mi ešte chýbala.

Polnoc

O chvíľu ma vykopnú z baru na streche hotela. Polnoc. Sŕkam gin-tonic, lebo caipirinhu nemali. Teda, čašník ani nevedel, čo to je. Caipirinha, nič? Cachaça? Nič? OK, tak gin-tonic.

Som hore od pol piatej. Tisíc kilometrov za volantom, množstvo telefonátov, niekoľko mítingov a dve pracovné večere. Dve za večer, v dvoch mestách vzdialených necelých dvesto kilometrov. Čiže asi hodinu pätnásť. Vyblikávam poršiatka na diaľnici a s prehľadom to dávam.

Naposledy si tu skolaboval, pripomína mi kolegyňa pri druhej večeri. Musím sa zamyslieť, ale napokon si to vybavím. Rozsekaný som bol vtedy od únavy na kašu, zatmelo sa mi pred očami ako keď Mikovi Tysonovi nejde karta, akurát som nikomu nenahryzol uško, len som sa odknísal na hajzel a tam som pol hodinu meditoval na studenej dlažbe. To boli časy!

Má pravdu, dievča, naposledy som tu skolaboval. Vytesnil som to.

Dnes pohoda. Rozprávam historky, budujem vzťahy. Pramálo tomu rozumiem, ale i s mojim ksichtom to občas výjde.

Zajtra sa dostavím do práce na desiatu, zvládnem dva obedy a odfičím.

A už si vážne dám pauzu, desať krajín za dvadsať dní je dosť.

Fakt, dám si pauzu, sľubujem.

Tak určite.

Madrid

Týždeň v Madride. A tým nemyslím legendárny košický pajzel.

Konečne je koniec firemnej akcie. Zatlieskali sme si a postavičky sa rozliezajú k taxíkom smer letisko.

Ja mám ešte jednu noc. Sťahujem zo seba sako a košeľu, premieňam sa na vandráka a idem si vyčistiť hlavu do ulíc. Len tak, chlastaniu už neholdujem, unavuje ma. Hotelový bar som po celý čas ignoroval, jediný gin-tonic po prílete nepočítam. Ani víno k obedu a večeri, samozrejme.

Chcem byť v meste sám.

Vymákol som týždeň bez slnka, ale aspoň je všetko pekne do oranžova. Zhlboka vdychujem saharský piesok, pred ktorým ma iPhone varoval. A šup do metra.

Nestihnem ani nájsť správnu linku a už ma zastavujú dvaja fízli v civile. Ešte väčší žobráci ako ja. Fakt ste od polície?, neverím im, keď mi strkajú pod nos odznaky. S tým mojim ksichtom som v problémoch skôr ako sa o niečo pokúsim. Som dopadol. Overia čo som za kreténa, slušne poďakujú a môžem blúdiť ďalej.

Keď z metra potom vyleziem, teta na rohu ulice mi ponúka lásku. Je tak plus-mínus k päťdesiatke a zjavne odhadla, že by som sa k nej hodil. Ďalšia šajba pre moje ego.

Sadnem si do ázijského pajzlu na teriyaki, potrebujem vykompenzovať päť dní kreviet a paelly. Toto som potreboval, hovorím si.

A potom do noci čumieť na Twitter, lebo veď vstávam až o piatej ráno.

MTV

Je to bez pár dní desať rokov.

Bola streda večer, ale to v tom čase bolo úplne jedno — chceli sme byť spolu a žiť, ideálne hlučne, veselo, intenzívne a ideálne hlboko do noci. Ťažké rána sme ignorovali ako malichernú mrzutosť, ktorá záťah nijako neohrozovala.

— MTV má akciu, uzavretá spoločnosť, ideme?
— Sa pýtaš?

Parkujem a chvíľu hľadáme kam zapadnúť — a nachádzame atómový kryt zastrčený v parku. Vysvietený vchod nás víta červeným kobercom a fotografmi.

— Nefoťte nás, prosím.

Mohol som ostať ticho, tesne za nami vchádza miestna hviezda, podstatne zaujímavejšia ako môj prepitý ksicht, čo-ako doprevádzaný anjelskou tváričkou mojej pôvabnej spoločníčky.

— Majk Spirit!!! — hučia nadšene novinári.

Úprimne, som tu krátko a miestnu smotánku od roku 2000 ešte neregistrujem. Asi je to tak lepšie, hádam sa neposeriem z chlapca v šušťákoch.

Lejeme do seba litre mojita a tancujeme medzi lokálnymi celebritami. Ruka hore! Brčkavý chalan mi vyleje drink, ale hneď mi zbehne po ďalší. Má skvelú kočku, nejaká Monika, brutálna kosť. Bavíme sa, kým sa chalan vráti od baru. Nejaký Ben. Cristovao, doplní moja polovička znalá pomerov.

Na hajzli sa míňam s Michalom Davidom, má brucho, že sa mu takmer niet kam vyhnúť. Potí sa, ujco. Kokso, discopříběh v reále!

Laškujem s mojou efemérnou kráskou v boxe a zakaždým, keď idem po ďalšiu rundu zavadím zrakom o Kollera s Mekym, ktorí sedia v boxe za nami. Tých dvoch poznám a rád by som s nimi popil — len sa ako pes hanbím osloviť ich. Čo im poviem? Šraci, vás môžem, ste frajeri, vypijeme? Nechcem otravovať, bavia sa.

Tak sa venujem mojej slečne, veď som z nej totálne hotový. Bez toho, aby som si to uvedomoval, tuším som vlastne práve v tejto chvíli šťastný.

Meky zomrel.

Meky zomrel a s ním odišla časť môjho detstva a pár zážitkov ako som ho nikdy neoslovil. Napríklad, keď som ho stretol na ulici. Alebo keď som doňho skoro vrazil vo VIP bare na koncerte Leonarda Cohena. Alebo to boli Depeche? Vtedy mi prišiel taký smutný. Ale klasika, nič som nepovedal. Nebudem otravovať, nepatrí sa to.

Púšťal som si jeho platne vyexpedovaný rodičmi k tete na prázdniny. A v puberte som ťarbavo zvládol čo-to z jeho repertoáru i zahrať na gitare.

Kde tie časy sú.

Slečny už tiež niet. Nechcela ma na plný úväzok a tak sme sa postupne vzďaľovali, až sme sa vzdialili nadobro. Potom sa odstrihla od internetovej civilizácie, sociálnych sietí a starých známych a prestala existovať.

Nesnívalo sa mi to celé, váham dnes?

Mesto spí
Dolu podo mnou
Iba neón bliká

Dovolenka

— Dám vám lepšiu izbu, — hovorí, — na ktorom poschodí chcete byť? Deviate je najvyššie, budete mať skvelý výhľad, môže byť?
— Môže byť, — prisvedčím a potom rýchlo zatiahnem hrubé závesy, len čo za mnou zaklapnú dvere.

Posteľ super, spokojnosť.

Tri dni po mne bude niekto upratovať a ustielať. V pravidelných intervaloch dostanem najesť. Rozvážať ma budú taxíky a miestni zamestnanci. Z večerných akcií sa vyhovorím, to viete, bývam unavený.

Jediné, čo sa odo mňa očakáva je, aby som povedal niečo k veci pri stretnutí s miestnou generalitou spriatelenej globálnej spoločnosti. To dám, tie kecy poznám naspamäť. Osadenstvo pokýve múdro hlavami, poniektorí si spravia poznámky a následne mi v maile pristane zápis zo stretnutia. A miestni si sami pekne podelia úlohy.

To už budem v hoteli, potrebujem sa natiahnuť, bývam unavený.

Exit

Po tretej v noci. Stodeväťdesiat prázdnou diaľnicou. Mám za sebou osemsto kilometrov, ostáva posledných sto. Je mínus päť, poletuje sneh. Nevermind na plné gule. Autopilot.

Sedím v Excentri a pijem štvrté pivo v kombinácii so štvrtou zelenou. Je jasné, že budem na šrot. Šabľu hodím na hajzli, do záhona na ulici, na zastávke trolejbusu a finálne ešte doma z okna. Následne okamžite vytuhnem. Exit.

Stodeväťdesiat prázdnou diaľnicou. Len nezaspať. Prudko brzdím pri najdementnejšom výjazde celej štreky — tom mojom, pochopiteľne. Ešte jedna rallye skúška do vrchu a pod kopcom sú svetlá miniveľkomesta. Režem to obchvatom a užívam si prázdnotu, čo je súčasne popis reality i banálny pokus o metaforu.

Otváram z diaľky bránu. Garáž, kuchyňa, chladnička, posteľ. Exit.

Slina

Vraciam sa s dvoma kumpánmi z mokrej štvrte do hotela. Počas celodenného mítingu i korporátnej večere sme statočne predstierali, že máme úroveň. Decentné konverzácie, decentné pitie — sponzorované decentným nemeckým viceprezidentom.

Takmer všetci účastníci akcie sú miestni, tak sa postupne viac či menej nápadne povytrácajú. Šikovní parobci. Decentné krytie prestáva po niekoľkých drinkoch účinkovať.

Masky sme strhli okamžite po prekročení prahu hotela. Zbavení suchárov a zábran, dvaja naoko distingvovaní Angličania a jeden slaboduchý adoptovaný Austrálčan, traja bratia v triku, už sa bavíme na úrovni piatej cenovej. Medzi sebou môžeme, asi ani nespočítam množstvo krajín, v ktorých sme spoločne nasávali. Máme spoločnú kráľovnú a slinu. Predovšetkým slinu.

Víno? — prehodím konverzačne. O odpovedi nemôže byť pochýb. Samozrejme. Objednávame po fľašiach, máme natrénované. Z ničoho nič do seba lejeme štvrtú, prekladanú smiešnymi miestnymi pokusmi o poldecáky. Barman má už hodinu zatvorené, ale ešte sme neprijebali z tých jeho metrových stoličiek a takú tržbu už dlho nemal. Tak posúva fľaše vína a dolieva gin.

Futbal, buchty, zážitky, šéfstvo, firma, kurvy, prachy, všetko. Cvak, odrazu je pol tretej.

Ideme to rýchlo dospať.

Ráno peklo. Mám čo robiť, aby som naštartoval systém, odišlo mi asi pol mozgu a zvyšok nabehol len v núdzovom režime. Skúsenejší z Angličanov to dal, ale je mi jasné, že je podobne v hajzli ako ja. Mladý to nedal.

Voláme mu, nič. Voláme i z recepcie, nič. Naveľa nám prezradia číslo izby, tak si ho ideme vyzdvihnúť. Keď sa dobúchame, otvorí nám smradľavý poblednutý bezdomovec. Handra. Dáme ho trocha do pucu a vtisneme do taxíka.

Ďalší celodenný míting. Miestni sa idú pretrhnúť aktivitou, traja medzinárodní experti zaryto mlčia. Pevne verím, že si nikto nevšimol, že sme na kašu. Alebo si to len naivne namýšľam a miestni to decentne nechcú vyťahovať.

Pohľadom tlačím hodiny na stene. Rýchlejšie, kurva, rýchlejšie. Ale nehrozí. Musím trpieť až do štvrtej popoludní. Rozchod. A potom rýchlo, rýchlo, rýchlo preč. Letisko, auto, posteľ. Kóma.

A za pár týždňov niekde inde opäť.

Silvester

Zabývala sa u mňa rýchlo, i keď som si stále nebol istý, či to bude fungovať. Nepochybne to riešila i ona, riešila totiž všetko, pitvala každý môj nádych, nepatrné gesto či nejednoznačný pohľad. Dnes v noci ale bola v nálade. Neriešila nič.

Presunuli sme sa k starému známemu, ktorého sme v detstve rekreačne šikanovali a on potom všetkým vytrel zrak, keď prebral môjmu bratovi slečnu. Teda, aj brat ju mal od kohosi požičanú, ale i tak. To sa nerobí, nie?

Večer odsýpal, promile pribúdali, mladá sa bavila, smiala sa a božsky sa vlnila — kým ja som do seba hádzal poldecáky a mierne žiarlivo sledoval, či sa k nej náhodou niekto príliš nevtiera, špeciálne napríklad pán domáci.

Všetko OK. A fuk tam s ďalším.

Nadránom domov. Mala chuť vyfajčiť ma v taxíku, čo som láskavo odmietol, všimnúc si, hoci zľahka spomalene a rozmazane, ako si šofér šteluje späťák. Alebo som sa len bál a nechcel som si urobiť hanbu.

Doma z nej zmizli veci skôr ako by dal Bolt stovku. Už-už malo k niečomu dôjsť — a potom som sa zobudil s hlavou medzi jej stehnami. Ksicht som mal mokrý a lepkavý a záber mojej krásnej hlasno chrápajúcej dvadsiatky s nožičkami naširoko mohol určite zabodovať na World Press Photo. Ružová šuštička osvetľovala celú spálňu.

Doslova popiči Silvester.

Soundtrack

Skorá jar. Sedím u kamoša a počúvame práve vydané Innuendo, netušiac, že Freddie to bude mať do zimy za sebou. Trocha kamošovi závidím brutálnu hifi zostavu v cene mladoboleslavského favorita, čo je ale nič proti tomu, čo závidí on mne.

Spolužiačku.

Nie je tak úplne mojou, no nevieme o tom už len ona a ja; pre ostatných je to hotová vec. Nemotorne špekulujem ako na to, mám ciťák, že sa to dá. Ako?!

Dva kroky vpred, jeden vzad. Kým ju vezmem na kúpalisko, už je vonku Mamma Said. Lenny v tom má jasno, ja chvíľami tápem.

Let's wander slowly through the fields
Slowly slowly through the fields
I touch the leaves that touch the sky
Just you and I through fields of joy

Sedím s ňou na deke, civím, naprázdno prehĺtam, neviem, čo mám hovoriť, neviem, čo mám spraviť, neviem nič, len, že tu chcem byť s ňou. Tu a teraz.

Zamilovaný a neistý. Mnohé z tých dní mi zostane. I album v playliste.

Hudba pomáha. A koľko jej je! Na jeseň sa to začne sypať takým tempom, že nestíham kupovať pásky. Čierny album Metallicy, Ten od Pearl Jam, Use Your Illusion, Blood Sugar Sex Magik, Nevermind, Diamonds and Pearls a na záver šajba z Berlína — Achtung Baby. MTV na pozadí chrlí kultovú muziku a vôbec mi nedochádza, že sa práve odohráva jeden z najlepších rokov v hudbe vôbec. Vyrástol som na klasike, krčím dnes ramenami.

Nachodím s ňou stovky kilometrov po sídlisku a ešte vždy sa úplne nedokážeme zhovárať, tak si len nahrávame pásky, vymieňame si lístočky s odkazmi a potom spolu mlčíme. A každy bozk je pre mňa životným úspechom.

Občas zapadneme do kina, občas na diskotéku, navlečení v uniforme tejto jesene i nasledujúcich rokov, rifle, vlajúca flanelka a vlajúce vlasy. Keď ju držím za ruku, pochopím — len tak en passant — slobodu, autentickú, apolitickú slobodu — pochopím, že môžem, keď budem chcieť, skúsiť čokoľvek. Nie všetko klapne, ale keď ostanem len snívať, tak neklapne nič.

Po dvoch rokoch mi zmizne v Canterbury. Neskôr v Pešti. A napokon na Floride. Občas sa niekde objaví a dnes už môžem len hádať, čo si ešte z tých dní pamätá. Tridsať rokov v hajzli, ani neviem kedy a ako.

Ale chvíľami ešte stále sedím v tom luxusnom nadrozmernom prvorepublikovom byte s brutálnou hifi zostavou, počúvam Innuendo a začínam špekulovať ako na to. Zas a znova.