Pamätám si agátové háje. Cvrlikanie cvrčkov. Rozhlas po drôte. Manon Lescaut. Artézsku studňu dole v dedine. Mastené lokše. Varenú kukuricu. Bicyklovanie v chotári. Nekonečné strniská polí neskorého leta. Západy slnka.
Stále sa vraciam, stále sa tam chcem cítiť doma, aj keď chvíľami váham, kde vlastne môj domov je.
— A ty si kerý?, — vyskočí po mne babka, ktorú o pol šiestej ráno pozdravím pri mojej zdravotnej prechádzke. V ruke drží poloautomatickú motyku a je mi jasné, že sa ju nebude zdráhať použiť.
Mierne zaváham a potom použijem meno starého otca, to bude poznať, takých po dedine je.
Uhádol som heslo!
Odľahlo mi.
Prešiel som testom, babička sa sklonila späť k svojim kvetom, motykou mi nezaťala do čela a už ju nezaujímam.
Toto je domov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára