Saudade

Sedí predo mnou, vidím ju z profilu, hlavou pohupuje mierne do rytmu, vyzerá spokojne. Dívam sa jej na šiju, na blonďavé kadere, na jej tvár, na dva pahorky skryté pod svetrom, hltám ju pohľadom, túžim.

Asi to cíti, otočí sa, daruje mi krátky úsmev, prchavý moment. A pozornosť už opäť venuje tomu dedkovi s trumpetou na pódiu.

Vie o čo mi ide, pýtala sa, povedal som jej. Waw, reagovala. Zvážim, povedala zo slušnosti. Si dobrý genetický materiál, dodala zamyslene — a takmer povzbudivo.

Ale je chladná.

Je chladná, no zároveň spolu trávime večer po večere, vianočné trhy, prechádzky, koncert, kino, bar. Večeriame zakaždým v rovnakej reštaurácii a stále sa máme o čom baviť.

A nič; stále nič. Je chladná ako novembrové rána.

Mizne v hmle a už mi opäť chýba.