Tu je.
Pofajčieva, vyhrieva sa a sotva badateľne sa pri tom usmieva. Vie, že viem, že vie, že viem.
Objímem ho, posuniem mu ešte fľašu a pomaly sa zberám. Bolo to skvelé, prehodím, a vlastne sa to netýka posledných pár dní ako skôr posledných pár rokov.
Pred desiatimi rokmi otváral pobočku našej korporácie v regióne, včera v noci sa lúčil. V klube mu tlieskalo sto verných, taká menšia rodinná oslava platená z firemných fondov.
Bolo to intenzívne, hlučné, zábavné. Spievala mu miestna hviezda prvej kategórie, chrumkavá cica si za večer vzala toľko, čo ja beriem mesačne. Čo všetko máme v cene?, vyzvedal som zaujato.
Rehotal sa so mnou, nasmiali sme sa v priebehu rokov statočne, keď sme si uťahovali z korporátnej mašinérie, ktorú sme sami spoluvytvárali. Ol’ Blue Eyes, miestny Sinatra, vždy elegantnejší ako ostatní, stará škola s mladíckou iskrou v oku.
Niekedy dávno mi sľúbil, že ma vezme na záťah perifériou periférie — a moja pečeň mu je hlboko vďačná, že sa to nikdy nestalo.
Pofajčieva, vyhrieva sa a sotva badateľne sa pri tom usmieva.
Takto si ho budem pamätať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára