Bola streda večer, ale to v tom čase bolo úplne jedno — chceli sme byť spolu a žiť, ideálne hlučne, veselo, intenzívne a ideálne hlboko do noci. Ťažké rána sme ignorovali ako malichernú mrzutosť, ktorá záťah nijako neohrozovala.
— MTV má akciu, uzavretá spoločnosť, ideme?
— Sa pýtaš?
Parkujem a chvíľu hľadáme kam zapadnúť — a nachádzame atómový kryt zastrčený v parku. Vysvietený vchod nás víta červeným kobercom a fotografmi.
— Nefoťte nás, prosím.
Mohol som ostať ticho, tesne za nami vchádza miestna hviezda, podstatne zaujímavejšia ako môj prepitý ksicht, čo-ako doprevádzaný anjelskou tváričkou mojej pôvabnej spoločníčky.
— Majk Spirit!!! — hučia nadšene novinári.
Úprimne, som tu krátko a miestnu smotánku od roku 2000 ešte neregistrujem. Asi je to tak lepšie, hádam sa neposeriem z chlapca v šušťákoch.
Lejeme do seba litre mojita a tancujeme medzi lokálnymi celebritami. Ruka hore! Brčkavý chalan mi vyleje drink, ale hneď mi zbehne po ďalší. Má skvelú kočku, nejaká Monika, brutálna kosť. Bavíme sa, kým sa chalan vráti od baru. Nejaký Ben. Cristovao, doplní moja polovička znalá pomerov.
Na hajzli sa míňam s Michalom Davidom, má brucho, že sa mu takmer niet kam vyhnúť. Potí sa, ujco. Kokso, discopříběh v reále!
Laškujem s mojou efemérnou kráskou v boxe a zakaždým, keď idem po ďalšiu rundu zavadím zrakom o Kollera s Mekym, ktorí sedia v boxe za nami. Tých dvoch poznám a rád by som s nimi popil — len sa ako pes hanbím osloviť ich. Čo im poviem? Šraci, vás môžem, ste frajeri, vypijeme? Nechcem otravovať, bavia sa.
Tak sa venujem mojej slečne, veď som z nej totálne hotový. Bez toho, aby som si to uvedomoval, tuším som vlastne práve v tejto chvíli šťastný.
Meky zomrel.
Meky zomrel a s ním odišla časť môjho detstva a pár zážitkov ako som ho nikdy neoslovil. Napríklad, keď som ho stretol na ulici. Alebo keď som doňho skoro vrazil vo VIP bare na koncerte Leonarda Cohena. Alebo to boli Depeche? Vtedy mi prišiel taký smutný. Ale klasika, nič som nepovedal. Nebudem otravovať, nepatrí sa to.
Púšťal som si jeho platne vyexpedovaný rodičmi k tete na prázdniny. A v puberte som ťarbavo zvládol čo-to z jeho repertoáru i zahrať na gitare.
Kde tie časy sú.
Slečny už tiež niet. Nechcela ma na plný úväzok a tak sme sa postupne vzďaľovali, až sme sa vzdialili nadobro. Potom sa odstrihla od internetovej civilizácie, sociálnych sietí a starých známych a prestala existovať.
Nesnívalo sa mi to celé, váham dnes?
Mesto spí
Dolu podo mnou
Iba neón bliká
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára