Sobrance

Pri pravidelných leteckých presunoch zvyknem fascinovane pozorovať slovenské rurálne bábiky. Vlastne sa tajne okamžite do každej zamilujem, lebo až na vzácne výnimky sú pre mňa tieto insitné umelecké diela absolútne nedostupné. Nielenže nehrozí, aby mi nejaká dala, ale som pre ne prakticky neviditeľný.

Darmo, človek chce čo nemôže mať.

Dva exempláre so mnou letia dnes. Spozoroval som ich ešte pred odletom; zbystril som a po chvíli som si potvrdil pozitívnu identifikáciu:

— Toten Marian nič nezna.
— Ani nebudze.

Sedia pri stolíku predraženej kaviarne, pred sebou majú zaparkované kapučínka a diškurujú o Mariánovi.

Toto bude Zemplín. Horný Zemplín. Možno Sobrance.

Ovievajú sa mihalnicami. Prsty im zdobia dlhočizné nechty na štýl medvedíkov z Liptova; tie im zároveň sťažujú uchopenie šálok, až mi nevdojak prebleskla hlavou praktická otázka ako si utierajú rite. Ozdoby horných končatín dopĺňajú série nadrozmerných prsteňov, ťahajú im ručičky k zemi.

Ej, ťažký život majú tieto vidiecke krásky.

Ježiško im pod tričká slušne nadelil a za vnady sa nehanbia. Sú ako Mária; krásne celé v bielom, možno aby bolo úplne zrejmé, že necestujú svetom so zaschnutým semenom na bielych obtiahnutých rifliach.

Jedna si zívla a ukázala letisku zachovalý chrup i hlboké hrdlo. Druhá ťuká nechtiskami do mobilu, možno paralelne konverzuje s Marianom, co nič nezna.

Stratia sa mi v kabíne, ale znova ich zazriem na parkovisku po prílete. Mierne ošúchaný čierny trojkový bavor, ročník 2003, opiera sa oň mierne vypĺznutý Marián, ročník odhadom 97, z gamby mu visí cigareta a na tričku má nápis Halloween. Berie ich domov.

Sobranská značka.

Mám to stále v oku!