Konečne je koniec firemnej akcie. Zatlieskali sme si a postavičky sa rozliezajú k taxíkom smer letisko.
Ja mám ešte jednu noc. Sťahujem zo seba sako a košeľu, premieňam sa na vandráka a idem si vyčistiť hlavu do ulíc. Len tak, chlastaniu už neholdujem, unavuje ma. Hotelový bar som po celý čas ignoroval, jediný gin-tonic po prílete nepočítam. Ani víno k obedu a večeri, samozrejme.
Chcem byť v meste sám.
Vymákol som týždeň bez slnka, ale aspoň je všetko pekne do oranžova. Zhlboka vdychujem saharský piesok, pred ktorým ma iPhone varoval. A šup do metra.
Nestihnem ani nájsť správnu linku a už ma zastavujú dvaja fízli v civile. Ešte väčší žobráci ako ja. Fakt ste od polície?, neverím im, keď mi strkajú pod nos odznaky. S tým mojim ksichtom som v problémoch skôr ako sa o niečo pokúsim. Som dopadol. Overia čo som za kreténa, slušne poďakujú a môžem blúdiť ďalej.
Keď z metra potom vyleziem, teta na rohu ulice mi ponúka lásku. Je tak plus-mínus k päťdesiatke a zjavne odhadla, že by som sa k nej hodil. Ďalšia šajba pre moje ego.
Sadnem si do ázijského pajzlu na teriyaki, potrebujem vykompenzovať päť dní kreviet a paelly. Toto som potreboval, hovorím si.
A potom do noci čumieť na Twitter, lebo veď vstávam až o piatej ráno.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára