A potom šesť krajín za deň ako test. Dá sa.
Od hmlistého rána v jednej, cez podnikovú akciu v druhej, pracovný obed v tretej, večeru v štvrtej, kávu s koláčikom v piatej a neskorovečenú prechádzku promenádou v šiestej. Dá sa, mohol som stihnúť aj siedmu, vravím si.
Topím sa nasledujúce ráno v hotelovom bazéne, užívam si výhľady na more a mám zo seba radosť.
Ďalší týždeň odletím na druhý koniec svetadielu, kde sa medzi obchodnými stretnutiami opäť rekreujem v hotelovom bazéne. A závidím tomu Poliakovi vo vírivke jeho absolútne dokonalo vyzerajúcu kostičku, ktorá sa k nemu túli. Absolútne dokonalo.
Mám blízko k zenu. Tak určite.
Z postele vidím priamo na Barcelonetu, som tu rovnako doma ako v Rimavskej na stanici.
— Aké to bolo?, — pýtam sa šéfa na svoj výkon pri najdôležitejšej schôdzke jesene.
— Akože dobré, — prehodí a musím sa zmieriť s tým, že to bolo akože dobré, lebo za tie dlhé roky z neho nič určitejšie nevypadlo.
Sedím na pive medzi dvoma letmi, zastavujem sa na deň vymeniť obsah kufríka a potom mierim za kanál.
Vidiecky let.
Medzi olašskými bratmi sa cítim ako ryba vo vode, sú to skúsení kočovníci, cestu z osady majú nacvičenú. Decká sa bavia v angličtine, dospelí popíjajú kávu a diškurujú lovarikani. A krásne sú ustrojení, tri prúžky to istia.
Do toho partička smerujúca na futbal. Pijú pred bezpečnostnou kontrolou, po bezpečnostnej kontrole — a možno to skúšali i počas nej. Každopádne, pokračujú v lietadle. A spievajú. A hučia.
— Prosíme cestujúcich, aby nekonzumovali alkohol, ktorý nebol zakúpený na palube lietadla.
Toto som od pilotov ešte nikdy nepočul. Stále ma niečo prekvapí.
Výzvu chlapi berú podobne vlažne ako ja stopky na križovatkách.
— Opakujem, prosíme cestujúcich, aby sa zdržali konzumácie alkoholu, ktorý nebol zakúpený na palube lietadla.
Kapitán už neskýva podráždenosť a partička ho má silne na saláme. Len dúfam, že mu nepôjdu búchať na dvere kokpitu, či by ich za fľašu hruškovice nehodil rovno do Belfastu.
Posádka si vydýchne, keď vystupujú.
— Goodbye. Have a great day.
— Serus, šrac! — potľapká chlapík kapitána žoviálne po ramene.
Ostrovy nezostávajú nič dlžné svojej povesti a slnko uvidím až o sedem dní — opäť nad oblakmi. Rozumiem, prečo miestni trávia toľko času po baroch.
Odkväcnem.
Budúci týždeň ďalšie kolo. Ešte ma čaká sever.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára