Lehátka pri bazéne okupujú výstavné cice, bar je od skorého rána dokorán, bíty dunia a oskar praží silnejšie ako za celý rok na Myjave. Lúče sa mihajú do rytmu, vidí sa mi, ale možno mi len padajú viečka po prelete oceánu. Prišiel som sa profesionálne socializovať a amatérsky bojovať s nespavosťou v nočných uliciach.
To druhé mi ide o čosi lepšie.
Som tu takmer doma, mám chvíľami pocit, nikde v Amerike som nestrávil toľko času ako vo Vegas. Ale aj tak odpočítavam hodiny do odletu, hnijúci starý kontinent má lepšie tiramisù.
Kým vypadnem, ešte si dám The Killers. Tí sú tu skutočne doma, a chlapci sú aj po rokoch zábavní. Jediná kapela, ktorú som videl v Sydney i vo Vegas. Držím v ruke fľašu od piva, asi pôsobím mierne namazane, ale len som mentálne presunul takmer o dve desaťročia.
Tá slečna zo Sydney zmizla v Londýne. Bola pekná, bystrá a vlastne nijako výstredná. Pre mnohých možno vysnívaná manželka. Písali sme si, niekoľkokrát sme sa videli, a boli sme zodvakrát vo Wagamame, kým sa sama stala mamou.
A koniec.
Dnes tu žiadna nie je; a to je ešte smutnejšie ako keď človek sám večeria. Nuž.
Uchlipnem si posledný raz z piva a idem na pár hodín zomrieť, kým ma Lufthansa nevráti do reality.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára