Lady Jane

“Ide niekto mojim smerom?” — opýtala sa spolužiakov, kým ja som nervózne postával obďaleč a pozoroval ju.

“Ja” — odvetil som, pristúpiac k partičke, tváriac sa čo najprirodzenejšie. Asi ako keď ujovia pred školou ponúkajú detičkám cukríky. Toto bolo v princípe rovnaké, len sme stáli pred univerzitou a dievča už malo osemnásť. Presne osemnásť.

Možno v šoku, no nechala sa odprevadiť. A potom ešte niekoľkokrát. Rozhovory sa prestávali zadŕhať, len mi stále unikal ten správny moment — kedy sa nadýchať jej blond vlasov. Ak sa i objavil, prešvihol som ho.

Strih.

Má dvadsať, ja som sa odsťahoval, vraciam sa zriedka. Zavolám a potom po prvý raz vdychujem jej vôňu. No sotva sa nadýchnem, mizne mi v postkomunistickom smogu. Točia sa okolo nej hrubokrkí chlapci so slabším vzdelaním i intelektom, ale nafúknutejšími svalmi a peňaženkami. Nemám nárok. Opäť som to prešvihol.

Ešte raz volám — vlastne sa len rozlúčiť. Miesto toho strávime víkend na horách. Na hrubokrkých sa nepýtam, ona ich nespomína. Kým sa vrátime do civilizácie, sme len my dvaja.

Strih.

Pár krátkych návštev raz za čas. Má sa dobre, vlastne vždy sa mala. Občas mi dá malý bozk a zmizne v bohatstve nového tisícročia. Keď potom vidím na lavičke pri fontáne blond kadere, váham. Dvadsať rokov preletelo v okamžiku, nie som si vôbec istý. A viem, že opäť nie je ten správny moment.

Google. Vydatá, jedno dieťa. Manžel normálny, žiadny hrubokrký odroň. Luxusný byt v centre. Príjemná reštaurácia ako zamestnanie. Možno sa tam niekedy pôjdem najesť. Len tak. Alebo aj nie.

Správny moment už nehľadám.

Opatrne

Na prelome tisícročí sme sa na pár týždňov stretli v jednom byte. Také dievča odvedľa, nikto okolo nej nevnímal, aká je úžasná. Ako to mohli nevidieť? V jej pohľade boli jarné lúky zaliate slnkom — a za tými lúkami hlboká temná priepasť z akej niet úniku. Čarodejnica. Vycítil som to okamžite a potom som sa strojil vysúkať zo seba nejaký pokrivený kompliment, alebo aspoň naznačiť, že všetko viem — ale hádam som sa bál tej priepasti. Alebo i tých lúk. Lebo — čo keby to nevyšlo. Alebo ešte horšie, čo keby to vyšlo.

Raz som jej náhodne vtrhol do izby, keď sa prezliekala — a jej dva pahorky budem mať pred očami navždy. Len sa pousmiala a nedala sa rušiť.

Za pár spoločných nocí sme stihli dosť. Uhryzol som ju do nohy silne intoxikovaný oceánom — a mierne i absintom — na streche nášho domu. Prebrodili sme fontánu v centre medzi mrakodrapmi a nenechali sme sa chytiť. A len tak celkom obyčajne sme sedeli ešte nad ránom v kuchyni a rozprávali sme sa o ničom a všetkom. I to mi stačilo.

Miloval som každú sekundu s ňou, balansujúc na hrane, ľutujúc i tešiac sa, že to nie je inak. Možno som sníval, to máme všetci dovolené.

V priebehu rokov som si potom občas upravil itinerár, aby som s ňou mohol opäť vyčíňať. Lietala po planéte, no stretol som ju v hlbokých lesoch i na Picadilly. Čarodejnica!

Nikdy som sa z tej jej vône jarných lúk nenadýchal.

Strih.

Automatická brána pri vile sa monotónne pootvára. Na dvore dvaja pandrláci. Ja a jeden z mojich bratov. Rituálne sa lúčime. Po chodníku prechádza žena s nákupnými taškami. Ona.

Tlčie mi srdce ako pred takmer dvadsiatimi rokmi.

Opatrne, len sa nenadýchať.

Pussycat vol. II

Trtkala rada a veľa, takto som to napísal pred rokmi. Kondične sme spolu trénovali, keď nemala chuť na svojho oficiálneho chlapa. Myslím, že neustále súloženie bolo jej jediným hobby – aspoň žiadnu ďalšiu záľubu som nevypozoroval.

Pridala si ma po rokoch na LinkedIn. Netuším, podľa akého algoritmu ma objavila, je to vlastne jedno. Zakrátko sa už bavíme. Vydatá a rozvedená, roky sa venovala hipsterským remeslám, no napokon skončila v korporácii. Dnes prednáša o údele žien v IT a zjavne sa našla.

Má anglického priateľa. Zajačika. Zvykla vravieť, že Angličanov nemôže vystáť, lebo nevedia trtkať, nič nevydržia a majú malé vtáky. Mala prehľad, už vtedy dávno som nechcel vedieť jej číslo, cítil som sa pri nej ako Hugh Grant s Andie MacDowell.

Ale ktovie, možno má dnes už iné záľuby.

Ambra

Vlastne ani neviem kedy to bolo. Hrubý odhad? Dvadsaťpäť rokov.

Sedíme v bare, kopeme do seba borovičky alebo nejaké podobné pubertálne radosti, keď sa stočí reč na to, že sme sa ešte nepochytili. Krátko to analyzujeme a za päť minút už stojíme na chodníku pripravení dať si navzájom do zubov. Len tak, rekreačne. Ošívame sa obaja, ale napokon sa prekonám a jednu mu zavesím.

– Ty si mi prijebal! – sťažuje sa prekvapene a pohoršene a vzápätí mi tiež prijebe. Chvíľu sa mydlíme, kým zadychčaní neskončíme na zasneženej zemi. Nevládzeme, sme netrénovaní študentíci bez talentu, skúseností i poriadnej motivácie. Ale dali sme to! Sme frajeri!

Zalezieme späť do pajzlu a objednáme si ďalšie kolo.

Dnes som s ním telefonoval. A za pár hodín som náhodne prechádzal okolo toho pamätného miesta. Pribrzdil som, vybaviac si nás ako dve postavičky z komiksu; tých 25 rokov preletelo závratnou rýchlosťou.

Stále je to ten chalanisko spred Ambry, len už nenosí vlasy. A možno aj pribral. A Ambra sa už nevolá Ambra, je to teraz nejaká hipsterská kaviareň, borovičku tam už nenalievajú.

Musím mu to najbližšie pripomenúť – vymysleli sme Klub bitkárov a potom sme si nonšalantne nechali ujsť kultovú dramatizáciu. Ááále, čo! Frajeri to predsa majú na háku.

Radosti hotelov

Posilka je otvorená od šiestej do desiatej a rovnako i bazény, vravela mi cica z recepcie. Jasné, super, poprosím ešte jednu kartičku na vstup, aby som si mohol dobíjať hračky, kým budem popíjať vonku.

Všetko ostatné je zbytočné.

V hotelovej posilke som bol za život raz – pamätám si to presne. Arts Hotel, Barcelona, 2011. Zdržal som sa päť minút. A miestny bazén som videl len od baru, čo mi bolo spätne ľúto, keď som sa dozvedel, že sa tam v tom čase rekreoval i Rytmus a chválil sa práve fotkami z bazéna. Mohol som mu ísť trocha zavadzať. Alebo sa s ním vyfotiť. Dvaja počerní chlapci v bazéne päťhviezdičkového hotela, to by bolo ako sci-fi verzia šracov od Rimavskej Soboty pri radovánkach v potoku.

Dnes ráno som nestíhal raňajky. Celé zle. Hlad je zlý. Na ôsmu som mal mať pristavené auto, prispal som si a potom som sa hnal... – aby som následne postával pred hotelom a čakal. A čakal. Po urgencii auto dorazilo o pol deviatej. Mohol som sa radšej nažrať, šofér by počkal. Učím sa každým dňom. Hlad je zlý!

Raz som bol v hoteli, kde som mal k dispozícii nielen sprchový gél a šampón, ale aj kondómy. Nevyužil som ich, čo je ďalší smutný príbeh môjho kočovného života. Mám iba fotku.

Na druhej strane, občas sa zadarí. Napríklad, bol som s kamarátkou. V hoteli. Koniec planéty, vľavo dole. Vegetovali sme po obede na spoločnej posteli, keď to na mňa prišlo. Už neviem nakoľko nenápadne sa mi podarilo naznačiť jej o čo mi ide, každopádne, guma sa zišla. Mala ju ona, šikovné, predvídavé dievča to bolo.

V inom hoteli s inou kamarátkou som mal zase super nápad, že sa pri tom budeme natáčať. Rýchlo som to potom zmazal. A to som bol mladý, krásny a štíhly. Alebo aspoň mladý. Plus-mínus.

Všeličo som zažil.

No. Ešte dve letiská a jeden taxík a dnes spím vo vlastnej posteli. A na budúci týždeň vyrážam opäť za zážitkami.

Zmeny

Už som zabudol, aké to je tráviť v lietadle dvadsaťštyri hodín. Kontinentálne prískoky, čo koľko ich je, sú stále len prískokmi. Dvakrát si zívnem a vystupovať. Za posledných 20 rokov lietanie zovšednelo, už ani nevznikajú priateľstvá na jedno použitie. Načo? Ani v električke sa ľudia nezvyknú rozprávať – ktovie, možno zvykli v minulom storočí.

Tu sa čaká na let do Chicaga?, osloví ma mladý chalan. Chce sa mu konverzovať a vlastne nemám nič proti. Pýta sa, čo robím, odvetím úsmevne polopravdou: som flákač. Nerozumie, tak ponúkam krátke etymologické okienko austrálskeho slangu. Pri odchode hovorí, že si ma pridá na LinkedIn. Po tom som túžil. Doba sa zjavne zmenila.

Zmenila.

Facebook je pre dedkov. Systém stráži čas strávený na tisícdolárovom telefóne. Veľký brat vie dávno všetko a malí bratia dosť na to, aby si urobili obrázok. S kým sa poznám, s kým sa vídam, kam chodievam, čo jem, kedy a ako spím, kedy som vetral, kde mám auto... Radšej na to nemyslím.

Za oknom haly sú minarety.

Potom sadnem do lietadla a celý čas som online. Funguje internet, funguje telefón, funguje televízia. Pozerám Wimbledon a konverzujem s kolegami z práce.

A ešte stíham filozofovať o tom, že sa jedného dňa odstrihnem. Jasné.

Cesta k zenu

Sedím v salóniku a zabíjam čas do odletu. Môj čas, ktorý sa nedá vrátiť ani kúpiť. Som mierne vytočený, pretože tu sedím a nešiel som sa prejsť po meste, ale vonku je kosa a chvíľami od únavy upadám do mdlôb. Tak o čo mi vlastne ide, že.

Japonský šesťdesiatnik v obleku sa babre v ryžovom jogurte a zapíja ho šumivým vínom. Nepotrebujem rozumieť všetkému.

Na západnej dvadsiatej tretej je Chelsea Hotel skrytý pod lešením. Na druhej strane ulice býval Tekserve, teraz ho neviem nájsť. Chvíľu sa motám, potom volám na pomoc Google. Tekserve zavreli v roku 2016, dozvedám sa. Stojím na chodníku a cítim sa ako keď decku na pieskovisku niekto čórne formičky. Pritom to bol iba obchod, nebolo to Studio 54. Ale i tak.

Aj jedinú miestnu Yoshinoyu zatvorili, už dávnejšie, pridávam si ešte malú a úplne zbytočnú sťažnosť pre seba samého. I to ma štvalo. Ostali už len v Cali, ale zase jedna je v Cupertine.

Späť na letisku. Môj nočný let mešká hodinu, takže sa tu budem ďalej váľať, závisláčiť a priebežne jesť. A pozorovať posledných zúfalcov, ktorí tu trpia so mnou.

Japonský šesťdesiatnik v obleku sa prestal babrať v ryžovom jogurte a dopil šumivé. Niekam uteká.

Nebudem hádať, či k lietadlu, alebo niekam inam. Nepotrebujem rozumieť všetkému.

Dojazd

Sú štyri hodiny. Štyri hodiny ráno. Práve som sa vypotácal z hotela, do ktorého som si pred chvíľou po solídnom záťahu prišiel vziať batožinu. Našiel som si na tejto periférii planéty obľúbený bar a tri noci po sebe som ho testoval. Na tretí pokus konečne nie sám, tak sa to trocha pretiahlo.

Máte caipirinhu?, spýtal som sa prvý večer. Nemali, no mali Diplomatico. Máte caipirinhu?, spýtal som sa i druhý večer. Nemali, no červené bolo pozoruhodne dobré. Máte caipirinhu?, otravoval som aj tretiu noc, už len zo zvyku. A zrušil som sa tým pozoruhodne dobrým červeným. Päť hodín v bare, to som dlho nezažil!

Vypotácal som sa z hotela, ťahám za sebou kufrík a puch alkoholu.

— Unavený? — pýta sa súcitne taxikár.
— Na šrot... — odpovedám po pravde.
— Odkiaľ ste?
— Slovensko.

Pokýval hlavou, hádam uznanlivo. Zdá sa, že premýšľa — ale ktovie, je to taxikár. A ja som na šrot.

— Bol som v Prahe! — vypadne z neho napokon.

Viťazstvo v tipovacej hre mu neberiem, trafil sa dostatočne blízko. Alebo len nie som schopný konverzácie a vysvetľovanie jemných východoeurópskych nuáns ma už nebaví ani za triezva.

Pripútam sa a odpadávam. Svitá. A ja už mám za sebou úspešný deň: na letisko som trafil a do lietadla ma vpustili. Zvyšok dňa je len dojazd.

Jin a jang

Vstávam o štvrtej, pred piatou ma taxík berie na letisko. O pol šiestej odlet, za hodinu a pol už za sebou ťahám kufrík k ďalšiemu taxíku. Vlastne Uberu, nemusím nosiť cash. Raňajkujem v pseudotalianskej kaviarni v spoločnosti pani z inej nadnárodnej korporácie. Zdráhala sa, pred deviatou nepracuje; ja som chcel začať o pol ôsmej. Exot, viem. Trpí. Trpí, ale vydrží.

Schôdzky v miestnej pobočke celé predpoludnie. Miestny GM a pár ľudí pod ním, s niektorými samostatne, s inými kolektívne. Rozdávam rady — a oni si určite myslia svoje. Nemám im to za zlé. Keď príde za mnou nejaký bystrý pajác zvonka, tiež si o ňom a priori myslím svoje. Že je kokot. Až kým ma nepresvedčí, že nie je. Niektorí presvedčia, iní nepresvedčia. Neviem, ako som na tom ja. Hlavne, nech spravia, na čom sme sa dohodli.

Nechávam sa po obede opäť hodiť na letisko, preletím dve krajiny a voilà, môžem si volať ďalší taxík. V tejto krajine sú taxíky také lacné a je ich také množstvo, že Uber nemá šancu. Automaticky mierim k bankomatu v letiskovej hale, vyznám sa tu, som takmer domáci. Netuším, koľkokrát som tu bol. Veľakrát.

Časový posun, vo firme už je padla, tak smer hotel. Akcionári mi platia Hilton v centre. Vonku je 34°, v izbe devätnásť. Klasika, mohlo byť aj horšie. Sprcha. Chvíľu chrápem, potom mesto. Prezlečený za vandráka, je mi to prirodzenejšie.

Thajský pajzel. Kvôli žrádlu, pochopiteľne. Večeriam sám, čo je najsmutnejší moment dňa. Chvíľu sa motám mestom, aby som mal nejaký pohyb. Čítam si v kníhkupectve s knihami v angličtine, majú otvorené do noci, chodievam sem rád.

Opäť hotel. Sám. Asi by som to mal nenávidieť, ale kdeže. Užívam si samotu, aby som si po pár dňoch užíval svoj druhý, domestifikovaný život spojený s neustálym upratovaním hračiek, kosením trávy a tlačením vozíka pri rodinnom nákupe. Jin a jang, schizofrénia môjho života.

Joe

Raz dávno som s ním zašiel do Art Gallery of New South Wales. Totálne rozsekaný, bola v tom ťažká predchádzajúca noc plus kvalitne upečený koláčik. Mohol som sa presvedčivo vydávať za exponát v sekcii moderného umenia.

Nevydával. Nevydalo.

Svoj stav som nerozdýchal. Kým on oceňoval umenie, ja som si šiel poležať na trávnik pred galériou. Presnejšie, pohodený ako špak som sa pevne zapieral do zemegule, aby som z nej náhodou nevypadol. Taký malý princ v neskorej puberte krížený so Spudom z Trainspottingu.

V tej tráve ma našiel a premiestnil domov, čím ma zachránil pred zradným austrálskym slnkom a miestnou záhradníckou cháskou.

Recipročne som mu o pár týzdňov pomohol uprostred noci zbaliť sa a presunúť sa na letisko, keď sa niekoľko hodín pred výletom do Indie neuvážene posilnil dvoma fľašami vodky. Akurát on to ustál.

Ááách, to boli časy!

Do hotela som dorazil podvečer.

Sedí na terase, drieme pod gaštanom. Pozorujem ho spoza okna, vrývam si ten obraz do mozgu, takto si ho chcem pamätať navždy. Ktovie, koľko mu ľudia hádajú? Možno sotva šesťdesiat — vyzerá parádne na svoj vek. Má o desať viac, skúseností a zážitkov na niekoľko životov.

Keď som šiel z kina po Na konci s dychom, spravil som svoje prvé auto, hovorí, a tá veta ho definuje.

V šesťdesiatom ôsmom emigroval, cez Austráliu a Anglicko sa priženil k slečne z Jet Set. Prachy ho však nebrali a miesto luxusného fleku v švajčiarskej banke si vybral útočisko v nepálskych horách. Rozvod, iné lásky, drámy. Venoval sa veľkoobchodu s hašišom i organickými potravinami, záleží od doby a toho, koho sa spýtate. Ten menej legálny biznis skončil pár rokmi v lochu, ten legálnejší predal a odvtedy už len cestuje a medituje. Pije striedmo, nefajčí a ani trávu nemusí. Stále je to beatnik s iskrou v oku, len o špičky už nestojí.

Joe!

Preberie sa, kým k nemu podídem, chvíľu ma skenuje, potom ma silno objíme. Nespoznal by som ťa, zruší ma prvou vetou, a potom plynule pokračuje v konverzácii spred siedmich rokov, keď sme sa ostatný raz videli.

Máme dva dni a dva večery, ideme na to.

Zdementievanie

Štve ju všetko. Teda: práca a chlapi. Dume, v čom je problém, ale ešte na nič neprišla. Neviem, či jej to možno taktne vysvetliť.

Na Instagrame vytŕča kozy i po tridsiatke. Sedí na recepcii, dvíha telefóny, preberá poštu. Oblieka sa ako lacná šľapka, čo bola pravdepodobne miestna móda, keď opúšťala pred desiatimi rokmi valal v ukrajinskom pohraničí.

Trápi sa, že nič nevie a na nič sa neodvažuje — no nič s tým nerobí. Pekná ako bábika, blbá ako tágo. Občas ju niekto zbalí, no po pár týždnoch je so železnou pravidelnosťou koniec. Nevydržia ani najväčší flegmatici. A ani najväčší masochisti.

Pomaly odkvitá. Matka mojej ex vravievala, že každý tovar má svojho kupcu, ale toto bude zanedlho ťažké udať aj vo výpredaji.

Skúšal som jej pred časom pomôcť. Obetoval som sa a rekreačne som ju asi dva týždne mydlil. Viac to nešlo. Cítil som sa ako HAL 9000, keď mu Bowman odpájal obvody.

Spätne si to vyčítam. Bojím sa, že odvtedy som začal dementnieť. I predtým som bol slabomyseľný, pochopiteľne, ale potom sa to začalo rapídne zhoršovať.

Ešte šťastie, že som sa stihol šikovne udať. Lebo dnes už by ma tiež čakal len výpredaj.

Pomsta

Víkend. Rande so ženou. Večera, divadlo, husto sneží, tak rýchlo-rýchlo prebehneme bielou brečkou k autu a smejeme sa ako pubertiaci. Doma odpadnem, kým napočíta do desať. Ešteže ma miluje, aký som. Aspoň v to dúfam, veď aj sama to občas spomenie. Tak hádam neojebáva.

Strih. Rozvalený v koženom kresle salónika civím na lietadlá producírujúce sa hore-dole. Ako modelky, čo som videl na Fashion TV. Akurát lietadlá vyzerajú zdravšie. Keď preostrím na okennú tabuľu, zočím seba. Predovšetkým pupok, potom pupok a napokon vydesené psie oči. Kým som pozoroval lietadlá, pribral som náhle dvadsať kíl. Vydesené psie oči, veď hovorím.

Strih. Sériové pohovory s uchádzačmi. Trpím. A potom príde hipsterské ucho, ktoré sa neunúvalo vziať si ani ponožky a rozseká ma. Ciciak je taký dobrý, až sa musím krotiť, aby som ho na fleku neposlal sadnúť si do nášho korporátneho kurníka. Vidím tvoj osud, bratu, čaká ťa open space! Tu ťa zomelieme, znormalizujeme. A ešte budeš rád!

Blíži sa opäť víkend. Ťahám za sebou kufrík k taxíku a len tak mimochodom si spomeniem, ako som žil pred desiatimi rokmi, kým ma nejaký zmrd neposadil do korporátneho kurníka.

Prebolelo. Ale stále sa mstím.

Nesvoj

Rezidenčný komplex, najvyššie poschodie, pred výťahmi jediné dvere. Za nimi jediný byt veľkosti menšieho zámku. Vysoké stropy, galérie, terasy. Pozvala ma ďalej, naliala mi vodu. Pustená nadrozmerná telka, sitcomy deväťdesiatych. Podvedome tuším, čo to pozvanie znamená, i tak sa však cítim nesvoj. A ešte plebejskejšie ako obyčajne.

Odhodlávam sa nekonečne dlho, minúty sa vlečú a ona trpezlivo čaká, niet sa kam hnať. Prvý krok neurobí ani náhodou. Napokon sa jej dotknem a za pár sekúnd je okolo mňa ovinutá.

Poďme hore, zašepká. Poďme. Vynesiem ju ešte o poschodie vyššie, zložím ju na letisko, strhávam z nej šatstvo. Vystrčí riťku — bez rozpakov zasuniem. Chvíľu ju režem tak, chvíľu onak, nakoniec si vysadne na koníka a s prehľadom sa urobí. Vzápätí ju nasledujem.

Začínam sa tu cítiť ako doma.

Sex s ex

Ležali sme vedľa seba v cudzom byte, v jedinej cimre uprostred hluku veľkomesta. Krátkodobý prenájom, ideálny pre turistov a tých, ktorí práve nevedia ako a kam ďalej. Bizarné prostredie, takmer sterilné, i tma tam bola pofidérna. Hrubé závesy a za nimi šíky uličných lámp a neónových pútačov. Trocha hodinový hotel, trocha Vegas.

Pôvodne som prišiel na kávu, alebo možno niečo vrátiť, napokon som zostal prespať. Moja ex, ešte čerstvo, mala tendencie vysvetľovať i pýtať sa, kým ja, rovnako nevrlý, ľahostajný a primitívny ako stále, som na nič z toho v sebe chuť nenašiel.

Zhasla, ležíme vedla seba. Možno päť minút, potom to nevydržím. Moje prsty hľadajú jej telo, a to ma bez rozpakov víta, nachádzam jej bradavky, už vztýčené, z pier sa jej už derie vzdych. Zakrátko i jej dlaň hľadá a nachádza — a všetko, čo robí, robí absolútne dokonale. Stále sa pri tom tvári, že spí, stále leží takmer nepohnuto, no mierne poroztiahla kolená, prístup je voľný všade.

Za pár ďalších minút niet o čom. Urobím ju prstami skôr ako stihne napočítať do sto. Keď ju nechám vydýchnuť, zdvihnem jej nožičky, zasuniem a prirážam. Urobím sa ti do pusy, viac jej oznamujem ako sa pýtam.

Hmmm znie súhlasne, narvem jej ho na posledných desať sekúnd do krku a vystriekam jej hlasivky. Sedím na nej ako kráľ džungle a podobne sa aj cítim.

Je dobojované, môže ísť každý vlastnou cestou.

Palmovka

Žižkovu a Libni, zdaleka se vyhni, vravelo staré pražské porekadlo. Boli doby, keď tu počet indivíduí výrazne prevyšoval množstvo štandardnej populácie a nočné potulky miestnymi putykami boli adrenalínovým športom. Keď chcel niekto prísť k úrazu, prakticky to mal v cene zájazdu.

A dnes? Počet indivíduí mierne poklesol, alebo mi už len nepripadajú nebezpečné. Možno boli asimilované okolitými štvrťami, možno sa rozpŕchli za lepším životom, trebárs do Anglicka alebo Kanady, alebo — ktovie. Z niektorých vyrástli protohipsteri, premávajú sa Palmovkou ako niekedy, len navlečení v lepších handrách, fejkové rejbeny na očiach aj po zotmení, opálení vládci svojej štvrte v novom vydaní. Sú to stále oni, v duši nezmenení, len mierne zomletí dobou. Aj keď títo už sotva vedia hrať škrupinky.

Mení sa to tu. Aj tí notori sa váľajú po lavičkách akosi civilizovanejšie. Spoza decentne zanedbaných činžiakov už vytŕčajú obrovské žeriavy, nastal čas postaviť tu krásny nový svet.

Na Hrázi věčnosti je betónová spomienka na Hrabala a v Novej libeňskej synagóge je kaviareň. Dnes hrajú Postřižiny, veľmi štýlové. Partička pri káve diskutuje o Tomovi Waitsovi. To sú mi veci! Niekedy tu hulil Bondy!

Keď míňam skupinku nastrojených násťročných buchtičiek, prichytím sa letmo pri myšlienke, že je to tu príjemné. Aj keď mi je ľúto, že počerní frajeri si už vystačia a neprídu somrovať cígo.

Keď prídem za desať rokov, bude to tu totálne gentrifikované. Pražský Brooklyn, viem si to živo predstaviť.

A potom budem už len matne pátrať po zostávajúcich funkčných mozgových bunkách, kde som to niekedy zvykol venčiť psisko a hrýzť jeho rozkošnú majiteľku do krku.

Korekcia

Pôvodne to malo byť presladené:

Miska ryže, zelený čaj, romantický film. Sám. Čo sa nezmenilo od parádnych dní zo začiatku tisícročia? Úplne iná časť planéty, takmer rovnaké pocity. A malý rozdiel: viem, kde je, viem, že je moja. Čoskoro balím, opúšťam byt, štvrť, mesto, krajinu. Aby som už nezaspával sám.

No, asi to tak nechám.

Priority

Stále sa niečo deje — aspoň mám pocit, keď priebežne nestíham a na zoznam úloh pribúdajú neustále ďalšie a ďalšie. A pritom — až na to, že pár zmien visí vo vzduchu — je to zakaždým to isté, monotónny kolotoč, ktorý ma ani virtuálne nikam neposúva.

Teda: ponúkli mi luxusný džob s krásnou cifrou v atraktívnej lokalite. Dobre by to vyzeralo na vizitke, na účte i na pláži po práci. Pred rokom by som po tom skočil a neváhal. Dnes som taktne odmietol — a zrejme to súvisí s tým, čo visí vo vzduchu.

Menej lietam. Nežiada sa mi. Celkove nemám chuť venovať sa práci ako niekedy. A nielen to. Mám poprehadzované priority ako ženská chute v tehotenstve. Baví ma prechádzať sa okolo jazera, dávať si kávu na korze a robiť to mojej žene. Už si nevybavím, kedy som naposledy chľastal do rána. Alebo kedy som si zapálil posledný džojnt.

Celé zle, krútil by som nad sebou hlavou ešte pred rokom. Dnes už som k sebe blahosklonnejší. Vlastne mám intenzívny pocit, že robím samé správne veci.

Tak uvidíme, kedy na mňa najbližsie príde nejaká hormonálna kríza.

Roaming

Vypuklo leto. Jar tento rok nebola, alebo možno bude niekedy neskôr, keď si ten beatnik nad oblakmi zmyslí; mám pocit, že v posledných rokoch nehľadí do kalendára, a asi je to tak lepšie, nemusíme nutne fungovať podľa tradičných schém.

Prejdem sa popri rieke a potom skončím u bývalého parťáka vo firme. Sedíme na balkóne pri káve, sledujeme a komentujeme maturantky v minisukniach predvádzajúce sa pod nami. Na rohu ulice clivo ťahá slák ošumelý pán v zimnom kabáte, jediný si nevšimol, že nesneží.

— Nebudeš sa tu nudiť? — uškrnie sa bývalý parťák.
— Nebudem — odpovedám presvedčivo a usrknem si z čiernej vody.

Podvečer sedím na káve o pársto metrov ďalej s tou mojou. Kladie mi identickú otázku, len sa bojí odpovede. Nemusí. Odpovedám rovnako presvedčivo a znova si usrknem z čiernej vody.

Stále sa bojí a nejaký čas sa báť bude, cítim to. No skutočne nemusí. V kaviarňach sa vedia postarať o zákazníkov, ulice pulzujú, internet a medzinárodné letisko fungujú a EÚ systematicky diktuje mobilným operátorom koľko účtovať za roaming. A najmä: som opäť s ňou a už si ju nenechám vziať.

Pitka

Jedna v noci, v podniku prebieha súkromná akcička našej firmy a najbližších štyristo partnerov a zákazníkov. Predchádzajúcu noc som nespal, takže pripomínam zombie, presvedčivo rozsekaný i bez alkoholu.

Na hajzli si oplachujem zátylok; pod zrkadlom zazriem krčiť sa plastové vrecko od koksu. Kým sa zamyslím komu patrilo, mladý direktorík, ktorý ma prehliadol, potiahne nosom. Odkašlem si. Záhada je vyriešená. Chvíľu sa snaží roztržito konverzovať, maskuje rozpaky, no nemusí, o jeho záľube viem už niekoľko rokov. Nemusíš mi nič hovoriť, uškrniem sa. V dave mizneme každý svojim smerom.

Buchtička, ktorá už s nami dávno nemá nič spoločné, ale stále sa bez rozpakov pozýva na naše pitky, ma ťahá k baru. Nemám jasno, či chce so mnou spať. Ani, či s ňou chcem spať ja. Doteraz vždy s úsmevom prepočula moje výzvy, aby sa mnou nechala pretiahnuť v pohodlí môjho squatu. A úprimne, až taká fantastická nie je, aby som riešil čokoľvek iné ako priamu otázku.

Strih. Pol štvrtej ráno, posledných tridsať statočných má odhadom cez sto promile. Cica z financí je taká totálne naliata, že sa jej podlamujú kolená a mimovoľne sa vlní, nedokáže sa ani opierať. Pri pohľade na ňu dostávam morskú nemoc, pár slabších jedincov sa nepochybne najmä kvôli nej pozvracalo.

Taxikár sa ma snaží hlboko v noci ošmejdiť; možno mu nesedí môj cudzojazyčný prejav a krvavý ksicht. Škoda, že nevie, že som domáci a takto rozsekane vyzerám štandardne aj bez chlastu. Teda: jeho škoda. Slušne ho odnavigujem pred bránu a asertívne mu vysvetlím, že nezaplatím. Ani neprotestuje. Poprajem mu veľa šťastných kilometrov a idem sa zvaliť.

Za pár hodín mám prvú schôdzku s jedným z tých nešťastníkov, čo nevydržali pohľad na cicu z financií.

Dojazd

Dojazd. Tak sa zvykli nazývať tie vlečúce sa hodiny ráno po akcii. Alebo deň po akcii. Keď sa slnko ukrutne lenivo presúša z jednej strany oblohy na druhú a keď sa vlastne neoplatí vstať, pretože sa všetky bunky v tele ešte chvejú. Vyčerpaním, i množstvom prefiltrovaných jedov. Dojazd. Tie momenty, keď človek vie, že už nie, ale za pár dní, keď to odoznie, sa všetko opäť dostáva do zabehnutých koľají.

Noha z plynu, mal by som sa kochať, užívať si, kým tomu tu dám definitívne zbohom — presviedčam sa aspoň naoko. Ale funguje to sotva chvíľu a znova do toho padám. Fungujem takmer mechanicky — a takmer nonstop. Maily s generálom si vymieňam do desiatej večer; od polnoci mi už píše ďalší závislák. Strašný návyk, ktorému podliehajú mnohí úplne rovnako ako ja. Korporátni feťáci, bratia v triku.

Predpovede

Je noc, za veľkými oknami bez záclon či závesov sa miesi hmla so svetlom pouličných lámp, váhavo sliepňajúcimi na mokré chodníky. Popadané lístie nalepené na asfalte, farebná koláž konca jesene. Kde-tu auto, vlečie sa domov posledný zablúdilec. Už dávno malo byť bielo, ozdobený strom na námestí bliká o pomoc, no márne. Predpovede nedávajú tomuto mestu do konca roka šancu.

Nespím. Už znova. Viem, mal by som, ešte ma čaká hektický týždeň, kým budem môcť na chvíľu vypnúť, i tak to však neurobím, pridobre sa poznám.

Je neskoro: nehodí sa nikomu volať uprostred noci; síce by som sa mohol ozvať na druhý koniec planéty, ale... Vlastne nechcem.

Už len týždeň. Týždeň urputných zápasov o čísla, prekladaných predvianočnými stretnutiami s výmenou vín, šuniek a syrov; potriasania pravicami, pár nudných večerí, pár divokých pitiek. Potom sa rozpŕchneme a budeme si len rekreačne dopisovať, aby sme nevypadli z formy, keď sa to o dva týždne začne opäť naplno odznova.

Nechcem už; nadychujem sa k tomu, aby som skončil, no zároveň je to ako droga, závislosť na napätí, na strese, na kratučkej eufórii, ktorá nasleduje, keď sa niečo vydarí, závislosť na kolotoči, ktorý chvíľami spomalí, ale nikdy nezastavuje, prosím, nech sa páči, môžete naskočiť alebo vyskočiť, počítajte však s možnosťou, že skončíte s rozsekaným ciferníkom. Alebo s rozsekanými ilúziami. Alebo i nádejami.

Neviem. Možno je to len zimou a na jar to prejde. Neznášam zimu: i tá kalendárna, neautentická, ma irituje. Možno sa potrebujem zvaliť v parku na lavičke ako moji počernejší a bezstarostnejší bratia, potrebujem, aby sa do mňa oprel oskar a dolial mi síl.

A keď nie, tak sa o to musím postarať sám. Ako obyčajne! A ideálne ešte do jari.

Ligot

Pristála včas. Nasadne do auta a temer sa na seba nepozrieme. Žiadne bozky, žiadne objatia a takmer žiadne pohľady. Len nočný žurnál v rádiu a prázdne mesto.

Vynesiem jej kufor hore, do ešte stále spoločného bytu. Dáš si čaj?, opýtam sa nesmelo; dá si. Mlčky vedľa seba prechádzame, dve odmerané tváre, pohľady, ktoré sa nedokážu nájsť.

Vzdychnem, možno, aby si ma všimla, možno, aby nebolo ticho. Čo ti je?, opýta sa. Znie láskavo, starostlivo. Omnoho menej ako tebe, odpoviem.

Objímem ju a pevne ju držím, dlho, dlho. Nechávam spočinúť jej hlávku na svojom pleci, je to také, také podobné, ale predsa úplne iné.

Napokon sa rozdelíme a úchytkom si všimnem ligot v jej očiach. Berie si čaj a mieri spať do vedľajšej izby.

Zostalo ticho.

Puto

Diaľnica zvádza k zamysleniu, myšlienky zvádzajú k telefonátom. Tentokrát ale nejde o náhly popud, na chvíľu, keď vyrazím a zavolám jej, čakám týždne. Babie leto za oknom ma povzbudzuje, deň je krásny.

Nedvíha, nechávam to zvoniť desaťkrát, potom to — aspoň načas — vzdávam. V rádiu hrajú hity deväťdesiatych, skoro každá z tých piesní má u mňa svoj príbeh.

Za hodinu volá sama. Dohodneme sa na večer, stíham sa osprchovať, oholiť, najesť a dokonca i umyť auto. Prvý dojem je len jeden, a na tomto mi dvojnásobne záleží. Prvý dojem — po koľkých? — po desiatich rokoch? Skutočne chcem ísť len na kávu?

Vychádza z domu a je krásna, hádam ešte krajšia ako vtedy dávno. Zastal v tomto meste čas? Takmer sa mi podlamujú kolená.

Desať rokov, čo som ju naposledy videl a pätnásť, čo som ju naposledy pobozkal. Jedna z mála mojich skutočných lások a tá, popri ktorej sa zo mňa sformovalo moje ja. To ja, ktorým som do dnešných dní.

Neprejde hádam ani štvrťhodina a viem, že noc bude dlhá, na zlomok sekundy som zachytil to efemérne priblíženie, to takmer nepostrehnuteľné niečo, čo hlási, že sme si vyrazili ako pár, nie ako dve samostatné jednotky. Viem, možno je to len ego alebo sebaklam, pretože to hádam ešte nevie ani sama.

Prechádzame ulicou a odrazu sa držíme za ruky. Už sa nepustíme. A potom povie čosi milé a reagujem inštinktívne: pobozkám ju do vlasov.

Sadáme si do poloprázdneho baru, popíjam miestny pokus o caipirinhu, ona akýsi farebný nápoj a slová z nás plynú tak otvorene a prirodzene, až sa chvíľami bojím, či sa mi to nesníva. Môžeme si dnes v noci povedať všetko, viem to, a ktovie, možno bude táto noc trvať do konca našich dní.

Je takmer ráno, keď sa dvíhame. Od telefonátu prešlo dvanásť hodín, no už som to iný ja, úplne vymenený, autentickejší. Doteraz som hľadal, teraz som našiel. Niekedy musí človek obísť celý svet, aby našiel šťastie presne tam, kde ho zanechal.

Idem spať k nej, veď vlastne kam inam, a nie, ešte sa nemilujeme, netreba, len spíme v objatí, nocí bude hádam ešte požehnane.

A viem, viem, že niekoho strašne zraním, že budem musieť čosi vysvetľovať: a nedobre bude keď poviem veľa, i keď zmienim málo. Bolesť si bude pýtať výpalné ešte dlho.

Zahodím všetko, aby som bol s ňou. Vzťahy, kariéru, majetky. Patetické, iracionálne, nepragmatické. Najhorší gýč z červenej knižnice. Inak ale nemôžem a inak ani nechcem. Už je rozhodnuté.

Linka

Posadím si ťa na kuchynskú linku a okamžite ho do teba narvem, oznamujem jej vopred písomne.

Zatvorí za nami dvere bytu a pýta sa, či by som si niečo nedal. Dal.

Nestihne ani skontrolovať obsah chladničky, keď sa k nej prisajem a za pár sekúnd z nej strhávam šatstvo. Za pár ďalších už skutočne sedí na kuchynskej linke, nahá, vlhká, chtivá — a možno i trocha prekvapená.

Presne toto som potreboval, pomyslím si, keď začnem prirážať.

Liga majstrov

Pristála predo mnou fľaša vodky, úplne samozrejme a najmä nevyžiadane. Psími očami sa zúfalo zahľadím na matku nevesty. Zbytočne. Na konci sveta sa matkám neodvráva, na konci sveta sa na ich pokyn pije.

Spoločenské nasávanie prevádzkujem na amatérskej úrovni, uvedomujem si neurčito po niekoľkých hodinách, keď sa stále trápim so svojou prvou butylkou, kým miestni už načínajú butylky druhé, pričom poldecáky brzdia tu pivom, tu cinzanom. Pijú ligu majstrov, zdá sa. Po chrbte mi steká pot.

Čím viac pijem, tým viac sa mi tu páči a čím viac sa mi tu páči, tým menšia je nádej uniknúť. Sú štyri hodiny popoludní, slnko praží a pomaly budem na kašu. Musím zmiznúť. Musím! Miznem.

Desať večer. Spravil som niekoľko peších okruhov mestom, prelial telom hektolitre vody, zjedol polkilový stejk a dvakrát som sa osprchoval. Artikulujem, koordinujem pohyby, nepáchne zo mňa. Interne som sa podmienečne uznal za schopného riadiť motorové vozidlo. Bude to tak na pol promile, hovorím si, a kým ma vezmú na krv, bude to pod nula tri. Dúfam. A možno tu tieto veci nikto nerieši.

Predpisovo sa presuniem do civilizácie, kde nestojí poldeci šesťdesiat centov. Vlastne som za to vďačný.