20. decembra 2020

Lady Jane

“Ide niekto mojim smerom?” — opýtala sa spolužiakov, kým ja som nervózne postával obďaleč a pozoroval ju.

“Ja” — odvetil som, pristúpiac k partičke, tváriac sa čo najprirodzenejšie. Asi ako keď ujovia pred školou ponúkajú detičkám cukríky. Toto bolo v princípe rovnaké, len sme stáli pred univerzitou a dievča už malo osemnásť. Presne osemnásť.

Možno v šoku, no nechala sa odprevadiť. A potom ešte niekoľkokrát. Rozhovory sa prestávali zadŕhať, len mi stále unikal ten správny moment — kedy sa nadýchať jej blond vlasov. Ak sa i objavil, prešvihol som ho.

Strih.

Má dvadsať, ja som sa odsťahoval, vraciam sa zriedka. Zavolám a potom po prvý raz vdychujem jej vôňu. No sotva sa nadýchnem, mizne mi v postkomunistickom smogu. Točia sa okolo nej hrubokrkí chlapci so slabším vzdelaním i intelektom, ale nafúknutejšími svalmi a peňaženkami. Nemám nárok. Opäť som to prešvihol.

Ešte raz volám — vlastne sa len rozlúčiť. Miesto toho strávime víkend na horách. Na hrubokrkých sa nepýtam, ona ich nespomína. Kým sa vrátime do civilizácie, sme len my dvaja.

Strih.

Pár krátkych návštev raz za čas. Má sa dobre, vlastne vždy sa mala. Občas mi dá malý bozk a zmizne v bohatstve nového tisícročia. Keď potom vidím na lavičke pri fontáne blond kadere, váham. Dvadsať rokov preletelo v okamžiku, nie som si vôbec istý. A viem, že opäť nie je ten správny moment.

Google. Vydatá, jedno dieťa. Manžel normálny, žiadny hrubokrký odroň. Luxusný byt v centre. Príjemná reštaurácia ako zamestnanie. Možno sa tam niekedy pôjdem najesť. Len tak. Alebo aj nie.

Správny moment už nehľadám.