10. júla 2019

Ambra

Vlastne ani neviem kedy to bolo. Hrubý odhad? Dvadsaťpäť rokov.

Sedíme v bare, kopeme do seba borovičky alebo nejaké podobné pubertálne radosti, keď sa stočí reč na to, že sme sa ešte nepochytili. Krátko to analyzujeme a za päť minút už stojíme na chodníku pripravení dať si navzájom do zubov. Len tak, rekreačne. Ošívame sa obaja, ale napokon sa prekonám a jednu mu zavesím.

– Ty si mi prijebal! – sťažuje sa prekvapene a pohoršene a vzápätí mi tiež prijebe. Chvíľu sa mydlíme, kým zadychčaní neskončíme na zasneženej zemi. Nevládzeme, sme netrénovaní študentíci bez talentu, skúseností i poriadnej motivácie. Ale dali sme to! Sme frajeri!

Zalezieme späť do pajzlu a objednáme si ďalšie kolo.

Dnes som s ním telefonoval. A za pár hodín som náhodne prechádzal okolo toho pamätného miesta. Pribrzdil som, vybaviac si nás ako dve postavičky z komiksu; tých 25 rokov preletelo závratnou rýchlosťou.

Stále je to ten chalanisko spred Ambry, len už nenosí vlasy. A možno aj pribral. A Ambra sa už nevolá Ambra, je to teraz nejaká hipsterská kaviareň, borovičku tam už nenalievajú.

Musím mu to najbližšie pripomenúť – vymysleli sme Klub bitkárov a potom sme si nonšalantne nechali ujsť kultovú dramatizáciu. Ááále, čo! Frajeri to predsa majú na háku.