24. júna 2018

Cesta k zenu

Sedím v salóniku a zabíjam čas do odletu. Môj čas, ktorý sa nedá vrátiť ani kúpiť. Som mierne vytočený, pretože tu sedím a nešiel som sa prejsť po meste, ale vonku je kosa a chvíľami od únavy upadám do mdlôb. Tak o čo mi vlastne ide, že.

Japonský šesťdesiatnik v obleku sa babre v ryžovom jogurte a zapíja ho šumivým vínom. Nepotrebujem rozumieť všetkému.

Na západnej dvadsiatej tretej je Chelsea Hotel skrytý pod lešením. Na druhej strane ulice býval Tekserve, teraz ho neviem nájsť. Chvíľu sa motám, potom volám na pomoc Google. Tekserve zavreli v roku 2016, dozvedám sa. Stojím na chodníku a cítim sa ako keď decku na pieskovisku niekto čórne formičky. Pritom to bol iba obchod, nebolo to Studio 54. Ale i tak.

Aj jedinú miestnu Yoshinoyu zatvorili, už dávnejšie, pridávam si ešte malú a úplne zbytočnú sťažnosť pre seba samého. I to ma štvalo. Ostali už len v Cali, ale zase jedna je v Cupertine.

Späť na letisku. Môj nočný let mešká hodinu, takže sa tu budem ďalej váľať, závisláčiť a priebežne jesť. A pozorovať posledných zúfalcov, ktorí tu trpia so mnou.

Japonský šesťdesiatnik v obleku sa prestal babrať v ryžovom jogurte a dopil šumivé. Niekam uteká.

Nebudem hádať, či k lietadlu, alebo niekam inam. Nepotrebujem rozumieť všetkému.