Pomsta

Víkend. Rande so ženou. Večera, divadlo, husto sneží, tak rýchlo-rýchlo prebehneme bielou brečkou k autu a smejeme sa ako pubertiaci. Doma odpadnem, kým napočíta do desať. Ešteže ma miluje, aký som. Aspoň v to dúfam, veď aj sama to občas spomenie. Tak hádam neojebáva.

Strih. Rozvalený v koženom kresle salónika civím na lietadlá producírujúce sa hore-dole. Ako modelky, čo som videl na Fashion TV. Akurát lietadlá vyzerajú zdravšie. Keď preostrím na okennú tabuľu, zočím seba. Predovšetkým pupok, potom pupok a napokon vydesené psie oči. Kým som pozoroval lietadlá, pribral som náhle dvadsať kíl. Vydesené psie oči, veď hovorím.

Strih. Sériové pohovory s uchádzačmi. Trpím. A potom príde hipsterské ucho, ktoré sa neunúvalo vziať si ani ponožky a rozseká ma. Ciciak je taký dobrý, až sa musím krotiť, aby som ho na fleku neposlal sadnúť si do nášho korporátneho kurníka. Vidím tvoj osud, bratu, čaká ťa open space! Tu ťa zomelieme, znormalizujeme. A ešte budeš rád!

Blíži sa opäť víkend. Ťahám za sebou kufrík k taxíku a len tak mimochodom si spomeniem, ako som žil pred desiatimi rokmi, kým ma nejaký zmrd neposadil do korporátneho kurníka.

Prebolelo. Ale stále sa mstím.