Vstávam o štvrtej, pred piatou ma taxík berie na letisko. O pol šiestej odlet, za hodinu a pol už za sebou ťahám kufrík k ďalšiemu taxíku. Vlastne Uberu, nemusím nosiť cash. Raňajkujem v pseudotalianskej kaviarni v spoločnosti pani z inej nadnárodnej korporácie. Zdráhala sa, pred deviatou nepracuje; ja som chcel začať o pol ôsmej. Exot, viem. Trpí. Trpí, ale vydrží.
Schôdzky v miestnej pobočke celé predpoludnie. Miestny GM a pár ľudí pod ním, s niektorými samostatne, s inými kolektívne. Rozdávam rady — a oni si určite myslia svoje. Nemám im to za zlé. Keď príde za mnou nejaký bystrý pajác zvonka, tiež si o ňom a priori myslím svoje. Že je kokot. Až kým ma nepresvedčí, že nie je. Niektorí presvedčia, iní nepresvedčia. Neviem, ako som na tom ja. Hlavne, nech spravia, na čom sme sa dohodli.
Nechávam sa po obede opäť hodiť na letisko, preletím dve krajiny a voilà, môžem si volať ďalší taxík. V tejto krajine sú taxíky také lacné a je ich také množstvo, že Uber nemá šancu. Automaticky mierim k bankomatu v letiskovej hale, vyznám sa tu, som takmer domáci. Netuším, koľkokrát som tu bol. Veľakrát.
Časový posun, vo firme už je padla, tak smer hotel. Akcionári mi platia Hilton v centre. Vonku je 34°, v izbe devätnásť. Klasika, mohlo byť aj horšie. Sprcha. Chvíľu chrápem, potom mesto. Prezlečený za vandráka, je mi to prirodzenejšie.
Thajský pajzel. Kvôli žrádlu, pochopiteľne. Večeriam sám, čo je najsmutnejší moment dňa. Chvíľu sa motám mestom, aby som mal nejaký pohyb. Čítam si v kníhkupectve s knihami v angličtine, majú otvorené do noci, chodievam sem rád.
Opäť hotel. Sám. Asi by som to mal nenávidieť, ale kdeže. Užívam si samotu, aby som si po pár dňoch užíval svoj druhý, domestifikovaný život spojený s neustálym upratovaním hračiek, kosením trávy a tlačením vozíka pri rodinnom nákupe. Jin a jang, schizofrénia môjho života.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára