Dojazd

Sú štyri hodiny. Štyri hodiny ráno. Práve som sa vypotácal z hotela, do ktorého som si pred chvíľou po solídnom záťahu prišiel vziať batožinu. Našiel som si na tejto periférii planéty obľúbený bar a tri noci po sebe som ho testoval. Na tretí pokus konečne nie sám, tak sa to trocha pretiahlo.

Máte caipirinhu?, spýtal som sa prvý večer. Nemali, no mali Diplomatico. Máte caipirinhu?, spýtal som sa i druhý večer. Nemali, no červené bolo pozoruhodne dobré. Máte caipirinhu?, otravoval som aj tretiu noc, už len zo zvyku. A zrušil som sa tým pozoruhodne dobrým červeným. Päť hodín v bare, to som dlho nezažil!

Vypotácal som sa z hotela, ťahám za sebou kufrík a puch alkoholu.

— Unavený? — pýta sa súcitne taxikár.
— Na šrot... — odpovedám po pravde.
— Odkiaľ ste?
— Slovensko.

Pokýval hlavou, hádam uznanlivo. Zdá sa, že premýšľa — ale ktovie, je to taxikár. A ja som na šrot.

— Bol som v Prahe! — vypadne z neho napokon.

Viťazstvo v tipovacej hre mu neberiem, trafil sa dostatočne blízko. Alebo len nie som schopný konverzácie a vysvetľovanie jemných východoeurópskych nuáns ma už nebaví ani za triezva.

Pripútam sa a odpadávam. Svitá. A ja už mám za sebou úspešný deň: na letisko som trafil a do lietadla ma vpustili. Zvyšok dňa je len dojazd.