Bol máj, lásky čas, a ja som sa cítil akosi prázdno. Otestoval som s ňou utiahnutie skrutiek na posteli a viac ma nezaujímalo. Až teraz, pred pár dňami, som jej zavolal. Len tak, zavinšovať všetko dobré do nového roku.
Skúsenosť so mnou rozchodila rýchlo. Našla si chlapa, bude sa vydávať a je tehotná.
Takže PPF. Vlastne, PF.
4. januára 2010
28. decembra 2009
Barcelona
Tri ráno. Zahulený bar ozdobený vyzývavými nápismi zákaz fajčenia. České a holandské pivo, marocká obsluha. Z reprákov Gary Moore prekladaný ZZ Top.
Popíja tu pár Bardemov, no chýbajú Scarlett i Penélope. A možno len mne chýbajú promile. Zjavne; moji spoločníci pri bare sú síce na šrot, no miestne devy im imponujú, súdiac podľa ich dychtivých pokusov o komunikáciu.
Pípla smska od slečny, ktorá by ma dokázala zlomiť, aby som sa sem presťahoval. Alebo do Londýna. Alebo hoci do Budimíra. Ale to je ešte ďaleko, strašne ďaleko.
Dorážam fľašu, strácam sa v tme. Usmievam sa. To bude vínom, hovorím si, keď zaspávam.
Jasné, štipku šovinizmu si odpustiť nemôžem!
Popíja tu pár Bardemov, no chýbajú Scarlett i Penélope. A možno len mne chýbajú promile. Zjavne; moji spoločníci pri bare sú síce na šrot, no miestne devy im imponujú, súdiac podľa ich dychtivých pokusov o komunikáciu.
Pípla smska od slečny, ktorá by ma dokázala zlomiť, aby som sa sem presťahoval. Alebo do Londýna. Alebo hoci do Budimíra. Ale to je ešte ďaleko, strašne ďaleko.
Dorážam fľašu, strácam sa v tme. Usmievam sa. To bude vínom, hovorím si, keď zaspávam.
Jasné, štipku šovinizmu si odpustiť nemôžem!
30. novembra 2009
Vodka Red Bull
Prebral som sa asi o štvrtej ráno. Zaborený do gauča v housovom klube, v ruke stále zvieram pohár. Vodka Red Bull. Žije to tu — všetci bez výnimky zabíjajú svoje mozgové a pečeňové bunky liehovinami v kombinácii s ďalšími viac či menej legálnymi omamnými látkami. Vzduch možno krájať, aby ani pľúca nezávideli.
Pokúšam sa zaostriť — hej, už ho vidím. Balí blonďatú kočku. Kočka ho nepočuje a ani nepočúva. Nepomáha vyložiť na stôl kľúče od BMW. Na to sa tu nehrá. Chcel by, veľmi by chcel, ale takto to nefunguje. Treba nechcieť, hovorím mu to roky, no ešte vždy to nepochopil.
S postupujúcim ránom som stále viac v pohode. Alebo len ignorujem svoju ťažkú opitosť. En passant do seba hádžem ďalšie vodky, s barmanom sa stačí dohodnúť pohľadom. V hádzaní pokračujem aj za svetla, mladého hádžem do taxíka a sám sa odchádzam domov hodiť do postele a vychutnať si ticho.
Už sa teším do práce. Víkendy vedia byť strašne únavné.
Pokúšam sa zaostriť — hej, už ho vidím. Balí blonďatú kočku. Kočka ho nepočuje a ani nepočúva. Nepomáha vyložiť na stôl kľúče od BMW. Na to sa tu nehrá. Chcel by, veľmi by chcel, ale takto to nefunguje. Treba nechcieť, hovorím mu to roky, no ešte vždy to nepochopil.
S postupujúcim ránom som stále viac v pohode. Alebo len ignorujem svoju ťažkú opitosť. En passant do seba hádžem ďalšie vodky, s barmanom sa stačí dohodnúť pohľadom. V hádzaní pokračujem aj za svetla, mladého hádžem do taxíka a sám sa odchádzam domov hodiť do postele a vychutnať si ticho.
Už sa teším do práce. Víkendy vedia byť strašne únavné.
27. októbra 2009
Jagat
Mal som si vziať aspoň uterák, hovorím si. Tak ďaleko od civilizácie potrebuje človek aspoň nejakú istotu. Ideálne uterák. V tomto interhoteli, kde sa stretávajú kreatúry z celého vesmíru chýbajú detaily, ktoré človek pozná z domu. Žiadne diaľkové ovládanie, a vlastne ani žiadny televízor. Žiadne pivo v chladničke, a vlastne ani žiadna chladnička. Žiadny uterák, a vlastne ani žiadna sprcha.
Posadil by som sa na terasu a dal by som si kávu, ale nemajú tu ani terasu, ani kávu.
Vzdychol som si a Marvin sa rozplakal. Len žiadnu paniku, hovorím mu.
V miestnom meganákupnom stredisku som si kúpil uterák. Dúfam, že sa odtiaľto čo najrýchlejšie dostanem. A potom už to bude problém niekoho iného.
Posadil by som sa na terasu a dal by som si kávu, ale nemajú tu ani terasu, ani kávu.
Vzdychol som si a Marvin sa rozplakal. Len žiadnu paniku, hovorím mu.
V miestnom meganákupnom stredisku som si kúpil uterák. Dúfam, že sa odtiaľto čo najrýchlejšie dostanem. A potom už to bude problém niekoho iného.
30. septembra 2009
Maslo
Práca v marketingu je tvrdý chlebík. Robila reklamnú kampaň na maslo. Potrebovala pomôcť. Napríklad asociáciami z filmu. Zoznámte sa, Joe Black s arašidovým maslom sa nehodilo. Takže ostalo Posledné tango v Paríži.
A nakoniec to šlo aj bez masla.
A nakoniec to šlo aj bez masla.
31. augusta 2009
Futbal
Praží. Preháňam sa po trávniku. Vytrvalým pobehovaním a húževnatou snahou sa úplne zbytočne snažím zamaskovať nespôsobilosť hrať. Pobehovať, to by ma bolo, no s loptou som dengľavý. Obe nohy ľavé, a ešte k tomu ploché. Ideálne predpoklady koncového hráča. Dokážem kedykoľvek bez zaváhania ukončiť akciu; akokoľvek sľubnú.
Už druhú sezónu trápim seba i kolegov, nezlomne a hrdo predvádzam nefalšovanú futbalovú impotenciu, s vervou bojujem proti nešikovnosti i absolútnemu nedostatku talentu.
Dnes som skóroval. Dvoch som obišiel a následne som guľatú elegantne zasunul do prázdnej. Presne, ako som to videl Pelého. A rovnako skromne som sa potom vrátil dozadu, nenápadne sa usmievajúc, vediac, že ten gólik mi dobije endorfíny na niekoľko ďalších sezón.
Už druhú sezónu trápim seba i kolegov, nezlomne a hrdo predvádzam nefalšovanú futbalovú impotenciu, s vervou bojujem proti nešikovnosti i absolútnemu nedostatku talentu.
Dnes som skóroval. Dvoch som obišiel a následne som guľatú elegantne zasunul do prázdnej. Presne, ako som to videl Pelého. A rovnako skromne som sa potom vrátil dozadu, nenápadne sa usmievajúc, vediac, že ten gólik mi dobije endorfíny na niekoľko ďalších sezón.
28. júla 2009
Fragmenty pohody
Urobila sa tesne pred hranicami a potom odkväcla. Prázdne diaľnice a vypnuté rádio ma sprevádzali až k hotelu. Otvoriť prišiel ospalý vrátnik; vitajte v skanzene, mohol povedať na privítanie, ale nepovedal. Iba škúlil. Zaspala mi pod krídlom.
Ráno bolo horúce, čokoláda sa roztekala a klimatizácia bola odrazu najdôležitejším vynálezom ľudstva. Popoludní sme postavili stan a vrátili sme sa k nemu až za svitania. Je to úžasné, vyhlásila predtým ako vyhasla, a ja som ešte chvíľu uvažoval, či mala na mysli hamburger, ktorý nestihla dojesť, muziku, atmosféru, alebo čosi úplne iné.
Vysúkal som sa na trávu. Slnko pálilo a písmenká v knihe zanovito anonymného slovenského autora mi splývali do tancujúcej machule. Búšilo mi v sluchách, chcelo sa mi revať, vyť a utiecť z tej vyhne niekam preč, preč, ďaleko, napríklad do Antarktídy.
Čo keby sme šli do mesta?, chcel som jej pošepky navrhnúť, hryznúť ju láskyplne do uška a nežne pohladiť po tvári, no možno som zrúkol padáme!!!, zdrapil ju za golier a vyvliekol von. Neviem presne, bol som v tranze.
Slečna, nechcete si podržať vtáka?, opýtala sa jej neskôr na hrade deva v historickom kostýme. Slečna si môže podržať vtáka hocikedy, rehotajúc sa som odsekol, kým slečna sa len neisto pýrila.
Mojito cez obed nerobíme, povedala iná deva v reštaurácii na námestí. Aspoň sme si naplnili brušká a popíjali nealkoholické nápoje, príjemne ospalí. Zdvihol sa vietor.
Do stanu sme dobehli práve včas. Chvíľu som podopieral labilnú konštrukciu prehýbajúcu sa pod nápormi vetra, no trvalo to len krátko. Potom ostalo ticho. Hudba dohrala, vietor zoslabol a dážď nenútene bubnoval danse macabre. A ešte tie sanitky —
Schúlila sa ku mne.
Napokon sme zapli rádio, olivy zalievali Red Bullom a sušili si telá na najväčšom parkovisku strednej Európy.
Ešte chcem, pozrela sa na mňa, a tentokrát som mal jasno. Aj ja chcem.
Ráno bolo horúce, čokoláda sa roztekala a klimatizácia bola odrazu najdôležitejším vynálezom ľudstva. Popoludní sme postavili stan a vrátili sme sa k nemu až za svitania. Je to úžasné, vyhlásila predtým ako vyhasla, a ja som ešte chvíľu uvažoval, či mala na mysli hamburger, ktorý nestihla dojesť, muziku, atmosféru, alebo čosi úplne iné.
Vysúkal som sa na trávu. Slnko pálilo a písmenká v knihe zanovito anonymného slovenského autora mi splývali do tancujúcej machule. Búšilo mi v sluchách, chcelo sa mi revať, vyť a utiecť z tej vyhne niekam preč, preč, ďaleko, napríklad do Antarktídy.
Čo keby sme šli do mesta?, chcel som jej pošepky navrhnúť, hryznúť ju láskyplne do uška a nežne pohladiť po tvári, no možno som zrúkol padáme!!!, zdrapil ju za golier a vyvliekol von. Neviem presne, bol som v tranze.
Slečna, nechcete si podržať vtáka?, opýtala sa jej neskôr na hrade deva v historickom kostýme. Slečna si môže podržať vtáka hocikedy, rehotajúc sa som odsekol, kým slečna sa len neisto pýrila.
Mojito cez obed nerobíme, povedala iná deva v reštaurácii na námestí. Aspoň sme si naplnili brušká a popíjali nealkoholické nápoje, príjemne ospalí. Zdvihol sa vietor.
Do stanu sme dobehli práve včas. Chvíľu som podopieral labilnú konštrukciu prehýbajúcu sa pod nápormi vetra, no trvalo to len krátko. Potom ostalo ticho. Hudba dohrala, vietor zoslabol a dážď nenútene bubnoval danse macabre. A ešte tie sanitky —
Schúlila sa ku mne.
Napokon sme zapli rádio, olivy zalievali Red Bullom a sušili si telá na najväčšom parkovisku strednej Európy.
Ešte chcem, pozrela sa na mňa, a tentokrát som mal jasno. Aj ja chcem.
7. júna 2009
Jedna rýchla o človeku
V prípade, že by niekoho prepadali podobné pocity, nie je v tom sám. Blaise Pascal to pekne vyjadril v Pensées už takmer pred 350 rokmi:
Čo za chiméru je teda človek! Čo za zvláštnosť! Čo za príšeru, chaos, protiklad, zázrak! Sudca všetkého, prahlúpy červ, studnica pravdy, bahno neistoty a omylov, pýcha a hanba vesmíru.
2. júna 2009
Prázdny
Mladú som už týždeň nevidel a zase za mňa začalo premýšľať moje prirodzenie. Prehrabávam telefónny zoznam. Psychologička. Taká nezávislá. Aspoň oblečením. Pár večerov na seba nedovolí siahnuť a potom odrazu cítim, že môžem.
Sedíme v budhistickej čajovni; vedieme sa za ruky a odrazu sme na ceste ku mne s jasným cieľom. Donúti ma použiť tú smiešnu latexovú vec.
V momente keď ju stiahnem, odborne zauzlím a odhodím smerom, kde tuším dvere izby, je už libido v nenávratne. Rovnako chuť rozprávať sa. Alebo s niekym zdieľať posteľ. Som emocionálne prázdny, vyprahnutý, ospravedlňujem sa sám pred sebou. Trpím, ale vydržím, zvládnem i večeru, po ktorej sa opäť presúvame ku mne. Ďalšiu latexovú vec si už naťahovať nebudem. Nechcem. Ani s čiapočkou, ani bez čiapočky.
Psychologička je zmätená, ja si čítam noviny, pracujem, telefonujem. Zostáva do rána.
Asi už nepríde.
Sedíme v budhistickej čajovni; vedieme sa za ruky a odrazu sme na ceste ku mne s jasným cieľom. Donúti ma použiť tú smiešnu latexovú vec.
V momente keď ju stiahnem, odborne zauzlím a odhodím smerom, kde tuším dvere izby, je už libido v nenávratne. Rovnako chuť rozprávať sa. Alebo s niekym zdieľať posteľ. Som emocionálne prázdny, vyprahnutý, ospravedlňujem sa sám pred sebou. Trpím, ale vydržím, zvládnem i večeru, po ktorej sa opäť presúvame ku mne. Ďalšiu latexovú vec si už naťahovať nebudem. Nechcem. Ani s čiapočkou, ani bez čiapočky.
Psychologička je zmätená, ja si čítam noviny, pracujem, telefonujem. Zostáva do rána.
Asi už nepríde.
19. mája 2009
Mesačná sonáta
Spolu na posteli. Smejeme sa, naťahujeme. Zhovárame sa viac ako kedykoľvek predtým. Je to intímne — aspoň pre mňa. Odrazu to cítim. Vyhýbam sa dotykom a pohľadom. Som tu a nie som. A jej sa to páči, viem to. Len neviem, či je to všetko, čo chce. Keby som vedel, keby som tak vedel!
Tak čo? Čo by som robil? Vášnivo by som sa s ňou dnes v noci miloval a tie ďalšie by mi za to nestála? Sľúbil by som — sám sebe, samozrejme — že to bude všetko inak — len aby nebolo? Pretože je príšerne ťažké to zmeniť. Zmeniť seba.
Takže miesto toho Beethoven. Znova.
Tak čo? Čo by som robil? Vášnivo by som sa s ňou dnes v noci miloval a tie ďalšie by mi za to nestála? Sľúbil by som — sám sebe, samozrejme — že to bude všetko inak — len aby nebolo? Pretože je príšerne ťažké to zmeniť. Zmeniť seba.
Takže miesto toho Beethoven. Znova.
11. mája 2009
Zajtra
Opustila ma slečna. Poslala smsku, prišla, doniesla čokoládu, poplakala si, vypila kvapku vína a zase odišla. Teda, povedal som jej, aby už šla. Pretože mám kamenné srdce. A najmä preto, že som bol unavený a chcelo sa mi spať.
Chvíľu som len tak ležal; bola tma a bolo mi nanič. Pretože ma nechala a pretože som zjedol celú čokoládu a bolelo ma bruško. A pretože som bol unavený.
Nakoniec som si vzdychol, vyskočil som, napísal jeden email a urobil som si to. Pre istotu niekoľkokrát.
Od zajtra bude Whinger znova vo forme.
Chvíľu som len tak ležal; bola tma a bolo mi nanič. Pretože ma nechala a pretože som zjedol celú čokoládu a bolelo ma bruško. A pretože som bol unavený.
Nakoniec som si vzdychol, vyskočil som, napísal jeden email a urobil som si to. Pre istotu niekoľkokrát.
Od zajtra bude Whinger znova vo forme.
13. apríla 2009
V parku
Jeden z tých slnečných dní stvorených na randenie, lásku a milovanie v prírode. Mierime k jazeru za mestom obklopenému parkom. Rozprávame sa o živote; a o tom, ako sa zmenil odkedy sa poznáme. Je to sotva rok, poznamenám, keď sa usadíme na lavičke skrytej v rohu.
O hodinu neskôr, už v reštaurácii, mám pocit, že to nie je rok, ale storočie. Všetko jednoducho... funguje. Až na to načasovanie.
Ako si si to mohol dovoliť?, píše mi neskoro večer. Čo ja viem, odpovedám. Asi to na mňa tak nejako prišlo, tak sa to stalo.
Dúfam, že tých rokov bude viac.
O hodinu neskôr, už v reštaurácii, mám pocit, že to nie je rok, ale storočie. Všetko jednoducho... funguje. Až na to načasovanie.
Ako si si to mohol dovoliť?, píše mi neskoro večer. Čo ja viem, odpovedám. Asi to na mňa tak nejako prišlo, tak sa to stalo.
Dúfam, že tých rokov bude viac.
9. marca 2009
Charakter
Chlastám. Som na plech. Periférne, medzi dvoma poldeci, po vážnom úsilí a viacnásobnom prepočítaní, zisťujem čo a ako. Sedem ku trom — vedú slečny. Asi budeš súložiť, upovedomujú ma posledné funkčné mozgové bunky. Tie ostatné, silne intoxikované, to neriešia. Užívajú si párty.
Prácne vyťukávam úvod tohto zúfalého príspevku nad pisoárom v štýlovej bezmennej krčmičke tretej cenovej. Kým si stačím rituálne odpľuvnúť, ktosi na mňa prehovorí:
Poď už, povie naliehavo brčkavá hlavička s čiernymi okáľmi. Je sexi, i to telíčko pod hlavičkou je sexi. Poznáme sa? Sedela na druhej strane stola a možno sme spolu prehodili zopár viet, ale na jej meno si nespomeniem.
Ide to rýchlo. Na ulici sa už držíme za ruky, meníme bary, do šatne si dávame veci spoločne, kupujem jej pitie, bozkávame sa a odrazu si zohrievam ruky pod jej šatstvom. Tancujeme a vymieňame si výlučky slinných žliaz. K tebe alebo ku mne?, opýta sa celkom prirodzene.
Nikam. Som šovinistická sviňa a verný partner. Inými slovami, vravela, že by mi ako vegetariánka nevarila mäso — a mňa doma čaká mladá, ktorá mäso varí. Hodím do seba poslednú balantínku, zavolám okani taxík a odpotácam sa domov. Vlastne mám celkom radosť, som charakter.
Prácne vyťukávam úvod tohto zúfalého príspevku nad pisoárom v štýlovej bezmennej krčmičke tretej cenovej. Kým si stačím rituálne odpľuvnúť, ktosi na mňa prehovorí:
Poď už, povie naliehavo brčkavá hlavička s čiernymi okáľmi. Je sexi, i to telíčko pod hlavičkou je sexi. Poznáme sa? Sedela na druhej strane stola a možno sme spolu prehodili zopár viet, ale na jej meno si nespomeniem.
Ide to rýchlo. Na ulici sa už držíme za ruky, meníme bary, do šatne si dávame veci spoločne, kupujem jej pitie, bozkávame sa a odrazu si zohrievam ruky pod jej šatstvom. Tancujeme a vymieňame si výlučky slinných žliaz. K tebe alebo ku mne?, opýta sa celkom prirodzene.
Nikam. Som šovinistická sviňa a verný partner. Inými slovami, vravela, že by mi ako vegetariánka nevarila mäso — a mňa doma čaká mladá, ktorá mäso varí. Hodím do seba poslednú balantínku, zavolám okani taxík a odpotácam sa domov. Vlastne mám celkom radosť, som charakter.
22. februára 2009
Chivas
Mladú som vyhnal v sobotu večer do mesta samú. Nech sa dievča pobaví. Budem čítať alebo pracovať, hovorím jej, ty sa bav! Príliš neprotestuje a mizne medzi tými studenými bielymi vecami, čo neprestajne padajú zhora, aby vytáčali letných ľudí ako som ja.
Otváram chladničku, mám na niečo chuť; samozrejme len kvôli endorfínom. Díva sa na mňa jedna, dve... dvanásť smutných hlavičiek. Zbytočne na mňa štrngajú, nechcem. Vlastne...
Jesť napokon nemusím. Nalievam si Chivas, škrabem sa v rozkroku a počúvam hudbu, ktorú mladá neznáša. K šťastiu stačí človeku málo.
Otváram chladničku, mám na niečo chuť; samozrejme len kvôli endorfínom. Díva sa na mňa jedna, dve... dvanásť smutných hlavičiek. Zbytočne na mňa štrngajú, nechcem. Vlastne...
Jesť napokon nemusím. Nalievam si Chivas, škrabem sa v rozkroku a počúvam hudbu, ktorú mladá neznáša. K šťastiu stačí človeku málo.
10. januára 2009
Yoshinoya
Na smrť unavený. Mlčky kráčam domov, cestou si kupujem čosi jesť. Zatváram za sebou dvere, padám na gauč. Potom glg JB, dívam sa z balkóna na mrakodrapy okolo. Hudba — trebárs niečo veľmi pohodové z osemdesiatych. Eno.
Kurča teriyaki, paličky, zelený čaj. A odpadávam.
Na ten byt nemôžem zabudnúť, pamätám si, ako zvykli zaklapnúť dvere, farbu koberca, zvuk gauča, keď som doň padal. Niektoré dni sú zložitejšie ako iné. A túžba, tej som plný od hlavy k pätám.
Kurča teriyaki, paličky, zelený čaj. A odpadávam.
Na ten byt nemôžem zabudnúť, pamätám si, ako zvykli zaklapnúť dvere, farbu koberca, zvuk gauča, keď som doň padal. Niektoré dni sú zložitejšie ako iné. A túžba, tej som plný od hlavy k pätám.
22. decembra 2008
Jasno
Po troch týždňoch vyplnených bohapustým súložením, prerušovaným len základnými životnými potrebami, sme sa konečne dostali von. Vianočné nákupy v ležérnom tempe, ignorujúc davy, pohodička pri obede, kino. A potom rýchlo-rýchlo-rýchlo opäť posteľ, aby nám niečo neutieklo. Odrazu sú štyri hodiny ráno, svietia mi všetky kontrolky, vyhasínam.
Budí ma perami. Na stole čakajú raňajky. Vonku svieti slnko.
Je čas pretriediť telefónny zoznam. A ešte vybaviť zopár bolestivých telefonátov. Nepríjemné, viem, no budem musieť. Mám totiž jasno.
Budí ma perami. Na stole čakajú raňajky. Vonku svieti slnko.
Je čas pretriediť telefónny zoznam. A ešte vybaviť zopár bolestivých telefonátov. Nepríjemné, viem, no budem musieť. Mám totiž jasno.
17. novembra 2008
Bod zlomu
Nebudem ich potrebovať, hovorí, sťahuje si nohavičky a skáče ku mne do postele. Pohľad na moju šokovanú tvár ju rozosmeje. Zďaleka nie je tma, spln osvetľuje miestnosť, zrádza pazbytky dobrej výchovy. Prebieha posledná sekunda pred tým, než pritlačím svoje pery k jej, zanechávajúc malomyseľné pochybnosti minulosti.
14. októbra 2008
Scheveningen
Za chrbtom Kuhrhaus, predo mnou oceán, je sychravo, vlhká hmla sa tlačí pod kožu, prázdnota je ostrá ako katana; kdesi z hĺbky dolujem chuť niekam ísť. Niekoho stretnúť.
Jeden z tých zvláštnych večerov. Veľké plány a potom sa natiahnem, počúvam Lou Reeda a čítam Murakamiho. Nič sa mi nechce. Spočiatku to vyzerá, že čoskoro vyhasnem, no náhle je polnoc.
Možno by som si to mal urobiť a zaspím, napadá mi. V tom momente pípne smska. Za hodinu už sedím v jednej z posledných otvorených reštaurácií v okolí. Druhá fľaša vína spoľahlivo zabije jesennú clivotu.
Už len pol roka a príde jar.
Jeden z tých zvláštnych večerov. Veľké plány a potom sa natiahnem, počúvam Lou Reeda a čítam Murakamiho. Nič sa mi nechce. Spočiatku to vyzerá, že čoskoro vyhasnem, no náhle je polnoc.
Možno by som si to mal urobiť a zaspím, napadá mi. V tom momente pípne smska. Za hodinu už sedím v jednej z posledných otvorených reštaurácií v okolí. Druhá fľaša vína spoľahlivo zabije jesennú clivotu.
Už len pol roka a príde jar.
15. septembra 2008
Koniec leta
Je koniec leta, neskoré popoludnie. Azúrová obloha, slnko nízko nad obzorom. Vyhrievame sa na pavlači ako mačacia família. Mierne ovínený sa dívam na škridlové strechy starého mesta, hrám sa so zapaľovačom a občas mrknem na ňu. Tiež sa díva kamsi do diaľky, fajčí neimidžové cigarety a mlčí. Je nám dobre.
Za niekoľko hodín ležíme v posteli, nahí a horúci, srdcia nám divo bijú.
Nechcem sa s tebou milovať, hovorí, nechcem, pretože potom mi už nezavoláš, už ťa nebudem zaujímať.
Vyčerpaní odpadneme až nad ránom. Tak hádam, čo to asi znamená.
Za niekoľko hodín ležíme v posteli, nahí a horúci, srdcia nám divo bijú.
Nechcem sa s tebou milovať, hovorí, nechcem, pretože potom mi už nezavoláš, už ťa nebudem zaujímať.
Vyčerpaní odpadneme až nad ránom. Tak hádam, čo to asi znamená.
1. septembra 2008
S bratmi
Raňajkujeme v anglickom štýle. Fazuľu so slaninou, klobásky, omeletu a rajčiny. A čaj s mliekom. Dívam sa na svojich blízkych mierne zahmleným pohľadom po troch prebdených nociach a dúfam, že už sa nič nezomelie. Chcem ísť domov, otvoriť si v lietadle knižku. A ráno nespať na porade. Dúfam zbytočne.
Dáme si slivovicu?, vytrhne ma zo zamyslenia mladší z dvojice mojich bratov; znie to skôr ako oznam, než ako otázka. Kým stačím zareagovať, pristanú na stole štíhle poháriky. Skutočne to bol oznam.
Slnko v zenite, poháriky preklápané olympijským tempom. Fľaša zmizla. Po chrbte mi steká pot, zreničky mám zúžené a túžim po teleporte.
Spravím mojito, oznamuje druhý brat; ani sa neobťažujúc otázkou. Sŕkam jeden nazelenalý nápoj za druhým a sám postupne zeleniem. Debate o daniach, deťoch a dovolenkách prestávam rozumieť.
Musím letieť, avizujem, a myslím to doslovne. V polospánku prechádzam mestom a letím. Hlboko v noci konečne doma, vo dvojici — len chladnička a ja. Kradnem jej zmrzlinu a odrazu mi napadá, čo som chcel povedať na začiatku tejto dumky —
Whinger práve oslávil druhé narodeniny. Radujme sa!
Dáme si slivovicu?, vytrhne ma zo zamyslenia mladší z dvojice mojich bratov; znie to skôr ako oznam, než ako otázka. Kým stačím zareagovať, pristanú na stole štíhle poháriky. Skutočne to bol oznam.
Slnko v zenite, poháriky preklápané olympijským tempom. Fľaša zmizla. Po chrbte mi steká pot, zreničky mám zúžené a túžim po teleporte.
Spravím mojito, oznamuje druhý brat; ani sa neobťažujúc otázkou. Sŕkam jeden nazelenalý nápoj za druhým a sám postupne zeleniem. Debate o daniach, deťoch a dovolenkách prestávam rozumieť.
Musím letieť, avizujem, a myslím to doslovne. V polospánku prechádzam mestom a letím. Hlboko v noci konečne doma, vo dvojici — len chladnička a ja. Kradnem jej zmrzlinu a odrazu mi napadá, čo som chcel povedať na začiatku tejto dumky —
Whinger práve oslávil druhé narodeniny. Radujme sa!
13. augusta 2008
Sestra
Zjavila sa v mojom živote náhle. Vyšla spoza rohu a zapadli sme do tej istej putiky. A už nikdy ma celkom neopustila. Hádzali sme spolu do seba pubertálne panáky, presúšali sme sa mestom, počúvali sme Nicka Cavea a Radiohead. Telefonovali sme si denne viackrát i v časoch, keď ešte mobily neexistovali, boli sme jeden druhému bútľavou vŕbou i hromozvodom. Nezamýšľal som sa nad tým, či by niečo mohlo byť. V jej posteli som bol doma, a ona v mojej — a nič. Jej nahota mi bola rovnako prirodzená ako moja vlastná.
Liečili sme sa navzájom z bolehlavu po štátniciach, riešili svetovú politiku i našich partnerov pri víne na balkóne. Prevážali sme sa na kolotočoch v Prátri, vyspávali na lavičkách v Piešťanoch. Noci a dni vyplnené šialenstvom alebo clivotou, podľa chute či potreby, plní kozmickej energie či vyčerpaní ako z gulagu.
Život je dnes omnoho hektickejší a zošnurovaný povinnosťami, no keď jej zazvoním pri dverách, pozrie na mňa ako pred rokmi a prehlási: Si vychudnutý, poď, urobím ti polievku.
Jediná slečna, ktorej menom som raz omylom oslovil svoju polovičku.
Už sa vydala. Kúpil som si letenku a potom — možno zo strachu z akejsi neskorej nostalgie — som nikam nešiel.
Mal si prísť, vyhlásila potom karhavo, krútiac neveriacky hlavou; mala som pre teba prichystané koláčiky. A okrem toho, dodala nevinne, mohli sme skákať do bazéna, alebo doň aspoň vsotiť zopár hostí.
Ešte vždy je to ona. Mal som ísť.
Liečili sme sa navzájom z bolehlavu po štátniciach, riešili svetovú politiku i našich partnerov pri víne na balkóne. Prevážali sme sa na kolotočoch v Prátri, vyspávali na lavičkách v Piešťanoch. Noci a dni vyplnené šialenstvom alebo clivotou, podľa chute či potreby, plní kozmickej energie či vyčerpaní ako z gulagu.
Život je dnes omnoho hektickejší a zošnurovaný povinnosťami, no keď jej zazvoním pri dverách, pozrie na mňa ako pred rokmi a prehlási: Si vychudnutý, poď, urobím ti polievku.
Jediná slečna, ktorej menom som raz omylom oslovil svoju polovičku.
Už sa vydala. Kúpil som si letenku a potom — možno zo strachu z akejsi neskorej nostalgie — som nikam nešiel.
Mal si prísť, vyhlásila potom karhavo, krútiac neveriacky hlavou; mala som pre teba prichystané koláčiky. A okrem toho, dodala nevinne, mohli sme skákať do bazéna, alebo doň aspoň vsotiť zopár hostí.
Ešte vždy je to ona. Mal som ísť.
6. augusta 2008
Porada
Zamestnanci sa prestávajú vzdelávať, reve HR manažér, nestíhajú držať krok s najnovšími technológiami, zaostáva implementácia procesov, strácajú prehľad. Potrebujeme výsledky, proaktívny prístup, potrebujeme rozšíriť vedomostnú databázu. Musíme rozumieť výzvam. Chápať priority. Treba sa neustále učiť, treba čítať. Žiadne noviny, žiadny virtuálny bulvár. Preč s beletriou. Je čas zbaviť sa balastu.
Účastníci schôdzky prevracajú očami, zdá sa, že dnes dokonca ani nikto nemá chuť hrať bingo. Slabší jedinci sa vŕtajú v nose, ostrieľanejší hrajú cez bluetooth hry. Nasleduje najzúfalejší brainstorming mesiaca, kŕčovitá diskusia, ktorú už vôbec nevnímam. Vonku je dnes krásne.
Keď sa potom odoberám po obede trocha pomeditovať, vidím prvé výsledky porady. Z kabínok zmizol Šport a PC Games, pribudli Business Week, WSJ a Kariéra.
Na to sa môžem viete čo.
Účastníci schôdzky prevracajú očami, zdá sa, že dnes dokonca ani nikto nemá chuť hrať bingo. Slabší jedinci sa vŕtajú v nose, ostrieľanejší hrajú cez bluetooth hry. Nasleduje najzúfalejší brainstorming mesiaca, kŕčovitá diskusia, ktorú už vôbec nevnímam. Vonku je dnes krásne.
Keď sa potom odoberám po obede trocha pomeditovať, vidím prvé výsledky porady. Z kabínok zmizol Šport a PC Games, pribudli Business Week, WSJ a Kariéra.
Na to sa môžem viete čo.
19. júla 2008
Festival Pohoda
Nasledujúci nekoherentný zápis je výplodom fantázie. Nič z popisovaného sa nestalo; alebo ak áno, určite to bolo všetko úplne inak. Veď viete.
Piatok, 18. júla 2008
11:30. Trenčín. Davy vyveselených adolescentov, i tých, ktorí adolescenciu stále viac či menej úspešne predstierajú, sa presúšajú mestom.
11:45. Prepad miestnej pobočky medzinárodného telefónneho operátora. Čórka karty. Za päťsto, prirodzene, ani tá čórka dnes už nie je zadarmo.
11:50. Pracovný telefonát. Kredit zrušený. Prepad miestnej pobočky medzinárodného telefónneho operátora. Čórka za päťsto.
11:55. Volá cica. Niekedy bývala mačiatkom, dnes je z nej cica, so všetkým, čo k tomu patrí. Vraví, že je pred bránami Trenčína. Vo Zvolene.
12:00. Volá stopäťdesiatkilový Zoltán, už z letiska. Stan si postavil na strategickom mieste, priamo oproti non-stop baru. S radosťou sa zveruje, že všetky bary sú na Pohode non-stop.
12:20. Som v epicentre. Zoltán ma zoznamuje s Tomášom. Tomáš ma zoznamuje s fľašou hruškovice.
12:30. Fľaša hruškovice zmizla. Tomáš ma zoznamuje s ďalšou fľašou hruškovice. Vraví, že ich má desať. Začínam sa báť.
12:55. Zoltán navrhuje, aby sme šli nabrať pitnú vodu. Súhlasím. Cestu nám zákerne skríži stánok s občerstvením. Za klobásu s kofolou dávam 170 korún. Niečo mi nesedí.
13:30. Vyrážame k pódiu. Vraj sa začala Pohoda, niekto spomínal.
13:50. Volá môj obľúbený bratislavský kontakt ženského pohlavia. Nazvime ju hoci Ofélia. Vraví, že práve vyráža z Bratislavy a príde za hodinu. Premýšľam, či si dobre pamätám vzdialenosti. A či je skutočne piatok popoludní.
14:10. Sto múch. Vidím prvé násťročné slečny v plavkách a prestávam sa báť. Začína sa mi tu páčiť.
14:40. Muchám obecenstvo postupne odlieta k Midi lidi. Nechávám sa strhnúť davom.
14:45. Kým sa dostanem k pódiu, zazvoní telefón. Partner. Obchodný. Sľubujem, čo sa dá, aby som to skrátil.
14:50. Opäť telefón. Kolega z práce si overuje, čo všetko som nasľuboval. Zdá sa byť rozladený.
14:55. Volá partner. Chce všetko, čo som sľúbil a hneď. Orlím zrakom hľadám internet. Našiel som ho v autobuse. Asertívne končím reláciu mladého párika. Pracujem, deti, pracujem.
15:30. Volá cica, že je pred bránami Trenčína. Zostáva posledných desať kilometrov. Triezvo, nakoľko sa to ešte dá, odhadujem jej príchod na hodinu a pol. Budúcnosť mi dá za pravdu.
15:55. Volá Zoltán, či nejdem na Puding. Vravím mu, že by som si dal čaj s rumom. Bez čaju, prirodzene.
16:05. Volá sestra, vzápätí do seba vrážame. Dávame si ražniči a kofolu. 250 korún, medzi bratmi a sestrami. Pýta sa ma, kedy jej vrátim sto litrov, no kým stihnem odpovedať, volá Ofélia a už musím bežať.
16:15. Stretávam sa s Oféliou pri záchodoch. Praktické, ale nič pre slabé žalúdky. Nezameniteľná atmosféra určite teší všetkých, ktorí si neuvážene postavili stany v okruhu tridsiatich metrov.
16:35. Ešte k sociálnym zariadeniam. Ofélia sa dušuje, že na žiadnom nezaspí. Neverím jej a doporučujem vybaviť sa visačkou s menom, rodným číslom, krvnou skupinou a kontaktom na najbližšieho príbuzného. Poznáme svojich ľudí. Ofélia mlčky súhlasí.
17:00. Prichádza cica. Je sama, ako obyčajne. Desať bodyguardov s lesklými očami ukrytými za čiernymi okuliarmi nepočítam. Všetci sa i tak tvária nonšalantne, ako by tam neboli.
17:20. Prichádza chlapík, ktorý si necháva vravieť Pôžitkár, a s ním ďalší, akýsi Fero. Parkujú na mieste pre telesne postihnutých, je to bližšie k pódiu. Zakrátko k ním pribehne sekuriťák. Po krátkom rozhovore uznáva, že chlapi majú na miesto nárok. Počíta sa aj mentálny handicap. Chlapi sú z Malaciek.
17:40. Fero sa pýta, či pijem koňak. Slovná vata.
17:50. Prázdnu fľašu od koňaku hádžem do čierneho vreca. Pôžitkár pripaľuje. Okolie si to nevšíma, pripaľujú, zdá sa, takmer všetci.
18:00. Lazaňa a kofola. Štýlová festivalová strava. Ďalšie dve kilá.
18:20. Volá Zoltán, že prišli jeho kamaráti zo Zvolena a že sa začína báť. A že sa stretneme na Kirschnerke. Život to zariadi inak, do nasledujúceho popoludnia sa už nestretneme.
18:40. Zoznamujem sa s cicinou suitou z východného Slovenska. Technofilní metrosexuáli. Sú vybavení. Ich hruda pracieho prášku by stála za to. Odhadom dva a pol natvrdo s dobrým právnikom, ex offo by to možno neuhral ani na šesť.
19:40. Vieš, čo je to sharp dive?, pýta sa cica. Neviem, odpovedám. Poď, chytí ma za ruku a vedie ma k davu obliehajúcemu šapito s Kirschnerkou. Nikdy sa tam nepretlačíte, ktosi po nás kričí. O chvíľu si sadáme pod pódiom. Keby niekto potreboval vysvetliť výraz sharp dive, tak už viem. Pýtajte sa.
20:00. Kirschnerka je na Pohode v ťažkej pohode. Srší vtipom. A energiou. Slovensko jej svedčí, mala by chodievať častejšie. Priznáva, že v Londýne za tie roky napísala jednu pesničku. Ktovie, čo tam vlastne robí.
21:00. Všimol som si plot, ktorým je areál obohnaný. Je neustále obštiavaný, začína hrdzavieť. Organizátori to majú nepochybne nastavené tak, že sa samovoľne rozpadne v nedeľu predpoludním. Bystré!
21:30. Stratil som niť. Usilovne hľadám.
22:45. Niť sa našla, s ňou i Iva Bittová. A George Mraz, Laco Tropp a Emil Viklický. Zostavička. Hrajú božsky, doteraz jednoznačne highlight. Tlieska i Václav Havel a množstvo ďalších, na ich tvárach vidím, že mnohí ju počujú po prvý raz a sú v šoku. Pecka, pecka, pecka.
00:00. Fatboy Slim zvoláva veriacich prostredníctvom Praise You. Davy sa hrnú, omša sa začína. MDMA v mozgových bunkách tancujúcich si to užíva. Utekám preč, ale FBS má bod za MacBook Pro. Čo iné by však na oltári mohol mať postavené, aby nebol podozrievaný z odpadlíctva.
01:00. Marián Varga hrá Smutná ranná električka. Mám chuť aspoň si vymeniť strašne osobný pohľad s niekym blízkym, všetci však skáču ako Fatboy Slim mixuje.
02:30. Dávam si ixtú klobásu dňa, zalievam ju ypsilontou kofolou. Pivu nedôverujem. Diskutujem o práci s kamošom, ktorý ma spoznal len podľa mena. Nevideli sme sa od minulého tisícročia.
04:00. Toky, to prasa. Tiež si ho pamätám z minulého tisícročia. Pod pódiom prebieha neoficiálna súťaž o smažku Pohody. Kandidátov je viac ako dosť, víťaz vyhlásený nebude. Všetci budete porazení, vy banda vybagrovaných feťákov. Hm-hm. Mlčím.
04:40. Ideme si ľahnúť, dobre?, pýta sa cica. Nemusí ma lámať. Uspáva nás Tokyho stodvadsať decibelov z jednej strany a neprerušovaná hlasná vrava od vedľajšieho stanu z druhej strany. A k tomu kde-tu nezameniteľný zvuk rýchleho presunu bieleho prášku zo zrkadielka na sliznicu.
05:00. Tuhnem.
Sobota, 19. júla 2008 — úplne iný deň...
7:00. Slnko sa tlačí do stanu. A hlasná vrava. A zvuky, ktoré intímne poznám; jemné poklepkanie po zrkadielku, pomalý, hlboký výdych, rýchly nádych a možno ešte tlmené ááááách; také príjemné, také povzbudzujúce, také napĺňajúce, viem, viem, ale nechcem, nezávidím. Cica spí, mne sa nežiada, chcem vyraziť a užiť si Trenčín.
8:00. Túlam sa ulicami, teší ma hádam všetko, ľudia, ulice, stromy. Kupujem si Nota Bene, len ním preletím, niekde ho nechám, alebo ho niekomu posuniem. Pohľad na obálku mi prezrádza, že som si ho už raz kúpil, keď som bol na rodnej hrude pred dvoma týždňami. Čo na tom; bude ku káve na námestí.
10:00. Ulice sú zaplavené mlaďou a vravy je až príliš, zašívam sa do kníhkupectva učupeného v bočnej uličke. Viem presne, čo hľadám, nachádzam a ešte sa mi nechce von, ešte nie, ešte nie. Ešte pobudnem.
12:30. Hruškovicu?, podáva mi Tomáš fľašu, dodávajúc smutne, že je posledná. Oskar praží, začína ísť o život. Obďaleč ktosi akosi inak spieva Aká si mi krásna. Zoltán balí. Cisterny kropia runway i obecenstvo.
14:30. Plán ako prežijem predostiera Polemic; usmievam sa na cicu i segru, ktorá práve prebehla okolo, i na všetkých ostatných. Dnes sa nebudem nikam hnať, koho som chcel stretnúť, som už stretol včera, budem posedávať, popíjať kofolu, zajedať ju ďalšími a dalšími fuj-fuj nezdravými klobásami a v rámci možností sa usmievať na davy. Pokojne si všetci môžu myslieť, že mám úpal.
17:20. Počerný mládenec na pódiu práve ďakuje Bratislave za potlesk. Seun Keti. Niet mu čo zazlievať; Nigéria má šesť miest nad milión obyvateľov, ja viem vymenovať jedno. A ktovie, ako by som ich rozoznával z pódia.
17:30. Beseda s Havlom; stan sa rýchlo plní. Kým príde, zahrajú Bez ladu. Bez ladu a skladu v roku 2008!! Píšte všetci modrým perom, Udavač, Masy. Klasika! Najkrajšie veci zvyknú byť tie nečakané. Exprezidenta mladí milujú, vonku posedávajú davy, Hríb sa naváža do Hranola, Havel odpovedá diplomaticky a všetko, čo chce povedať, povie medzi riadkami. Potom Plastici — ostáva 30% obecenstva, ktovie, či sa Magor zastaví i o rok.
20:00. Mal by som sa ísť pozrieť na Joan Baez, viem, ale nechce sa mi. Ležím na spacáku a je mi dobre.
21:45. Vieš, čo je to sharp dive?, pýtam sa Zoltána. Nevie, no rýchlo sa učí. Mať pred sebou stopäťdesiatkilový buldozér na ceste k pódiu je povznášajúce. Zoltán je diplomat, usmieva sa naľavo-napravo, za pár minút sme na mieste. Müllera bolí život, vidieť to, aj keď sa postupne rozohráva. Niektoré texty si pamätá. Lasica odrecituje Cigaretku — vyzerá, akoby krátko pred koncertom absolvoval lobotómiu. Riadi to Rózsa. A show zachraňuje Hiram, parádna čerešnička na torte. Hiram, ten istý Hiram, ktorý zomrie o päť dní. Hiram, Hiram, Hiram! Štěstí je krásná věc. Respect!
01:00. Vynechávam vlastne už všetko. Viem, že Streets boli dobrí, počul som ich z diaľky. Pípla i esemeska, aby som šiel skontrolovať Hiromi. Nechcelo sa mi. Chvíľu som sa díval na Pendulum, no mal som pocit, že mi buď niečo chýba, alebo mi niečo uniká.
02:30. Som už v stane, napísala. Tak si idem ľahnúť. Podávam ruku Zoltánovi; budúci rok opäť? Keď to klapne, usmial sa.
Dúfam, že to klapne.
Piatok, 18. júla 2008
11:30. Trenčín. Davy vyveselených adolescentov, i tých, ktorí adolescenciu stále viac či menej úspešne predstierajú, sa presúšajú mestom.
11:45. Prepad miestnej pobočky medzinárodného telefónneho operátora. Čórka karty. Za päťsto, prirodzene, ani tá čórka dnes už nie je zadarmo.
11:50. Pracovný telefonát. Kredit zrušený. Prepad miestnej pobočky medzinárodného telefónneho operátora. Čórka za päťsto.
11:55. Volá cica. Niekedy bývala mačiatkom, dnes je z nej cica, so všetkým, čo k tomu patrí. Vraví, že je pred bránami Trenčína. Vo Zvolene.
12:00. Volá stopäťdesiatkilový Zoltán, už z letiska. Stan si postavil na strategickom mieste, priamo oproti non-stop baru. S radosťou sa zveruje, že všetky bary sú na Pohode non-stop.
12:20. Som v epicentre. Zoltán ma zoznamuje s Tomášom. Tomáš ma zoznamuje s fľašou hruškovice.
12:30. Fľaša hruškovice zmizla. Tomáš ma zoznamuje s ďalšou fľašou hruškovice. Vraví, že ich má desať. Začínam sa báť.
12:55. Zoltán navrhuje, aby sme šli nabrať pitnú vodu. Súhlasím. Cestu nám zákerne skríži stánok s občerstvením. Za klobásu s kofolou dávam 170 korún. Niečo mi nesedí.
13:30. Vyrážame k pódiu. Vraj sa začala Pohoda, niekto spomínal.
13:50. Volá môj obľúbený bratislavský kontakt ženského pohlavia. Nazvime ju hoci Ofélia. Vraví, že práve vyráža z Bratislavy a príde za hodinu. Premýšľam, či si dobre pamätám vzdialenosti. A či je skutočne piatok popoludní.
14:10. Sto múch. Vidím prvé násťročné slečny v plavkách a prestávam sa báť. Začína sa mi tu páčiť.
14:40. Muchám obecenstvo postupne odlieta k Midi lidi. Nechávám sa strhnúť davom.
14:45. Kým sa dostanem k pódiu, zazvoní telefón. Partner. Obchodný. Sľubujem, čo sa dá, aby som to skrátil.
14:50. Opäť telefón. Kolega z práce si overuje, čo všetko som nasľuboval. Zdá sa byť rozladený.
14:55. Volá partner. Chce všetko, čo som sľúbil a hneď. Orlím zrakom hľadám internet. Našiel som ho v autobuse. Asertívne končím reláciu mladého párika. Pracujem, deti, pracujem.
15:30. Volá cica, že je pred bránami Trenčína. Zostáva posledných desať kilometrov. Triezvo, nakoľko sa to ešte dá, odhadujem jej príchod na hodinu a pol. Budúcnosť mi dá za pravdu.
15:55. Volá Zoltán, či nejdem na Puding. Vravím mu, že by som si dal čaj s rumom. Bez čaju, prirodzene.
16:05. Volá sestra, vzápätí do seba vrážame. Dávame si ražniči a kofolu. 250 korún, medzi bratmi a sestrami. Pýta sa ma, kedy jej vrátim sto litrov, no kým stihnem odpovedať, volá Ofélia a už musím bežať.
16:15. Stretávam sa s Oféliou pri záchodoch. Praktické, ale nič pre slabé žalúdky. Nezameniteľná atmosféra určite teší všetkých, ktorí si neuvážene postavili stany v okruhu tridsiatich metrov.
16:35. Ešte k sociálnym zariadeniam. Ofélia sa dušuje, že na žiadnom nezaspí. Neverím jej a doporučujem vybaviť sa visačkou s menom, rodným číslom, krvnou skupinou a kontaktom na najbližšieho príbuzného. Poznáme svojich ľudí. Ofélia mlčky súhlasí.
17:00. Prichádza cica. Je sama, ako obyčajne. Desať bodyguardov s lesklými očami ukrytými za čiernymi okuliarmi nepočítam. Všetci sa i tak tvária nonšalantne, ako by tam neboli.
17:20. Prichádza chlapík, ktorý si necháva vravieť Pôžitkár, a s ním ďalší, akýsi Fero. Parkujú na mieste pre telesne postihnutých, je to bližšie k pódiu. Zakrátko k ním pribehne sekuriťák. Po krátkom rozhovore uznáva, že chlapi majú na miesto nárok. Počíta sa aj mentálny handicap. Chlapi sú z Malaciek.
17:40. Fero sa pýta, či pijem koňak. Slovná vata.
17:50. Prázdnu fľašu od koňaku hádžem do čierneho vreca. Pôžitkár pripaľuje. Okolie si to nevšíma, pripaľujú, zdá sa, takmer všetci.
18:00. Lazaňa a kofola. Štýlová festivalová strava. Ďalšie dve kilá.
18:20. Volá Zoltán, že prišli jeho kamaráti zo Zvolena a že sa začína báť. A že sa stretneme na Kirschnerke. Život to zariadi inak, do nasledujúceho popoludnia sa už nestretneme.
18:40. Zoznamujem sa s cicinou suitou z východného Slovenska. Technofilní metrosexuáli. Sú vybavení. Ich hruda pracieho prášku by stála za to. Odhadom dva a pol natvrdo s dobrým právnikom, ex offo by to možno neuhral ani na šesť.
19:40. Vieš, čo je to sharp dive?, pýta sa cica. Neviem, odpovedám. Poď, chytí ma za ruku a vedie ma k davu obliehajúcemu šapito s Kirschnerkou. Nikdy sa tam nepretlačíte, ktosi po nás kričí. O chvíľu si sadáme pod pódiom. Keby niekto potreboval vysvetliť výraz sharp dive, tak už viem. Pýtajte sa.
20:00. Kirschnerka je na Pohode v ťažkej pohode. Srší vtipom. A energiou. Slovensko jej svedčí, mala by chodievať častejšie. Priznáva, že v Londýne za tie roky napísala jednu pesničku. Ktovie, čo tam vlastne robí.
21:00. Všimol som si plot, ktorým je areál obohnaný. Je neustále obštiavaný, začína hrdzavieť. Organizátori to majú nepochybne nastavené tak, že sa samovoľne rozpadne v nedeľu predpoludním. Bystré!
21:30. Stratil som niť. Usilovne hľadám.
22:45. Niť sa našla, s ňou i Iva Bittová. A George Mraz, Laco Tropp a Emil Viklický. Zostavička. Hrajú božsky, doteraz jednoznačne highlight. Tlieska i Václav Havel a množstvo ďalších, na ich tvárach vidím, že mnohí ju počujú po prvý raz a sú v šoku. Pecka, pecka, pecka.
00:00. Fatboy Slim zvoláva veriacich prostredníctvom Praise You. Davy sa hrnú, omša sa začína. MDMA v mozgových bunkách tancujúcich si to užíva. Utekám preč, ale FBS má bod za MacBook Pro. Čo iné by však na oltári mohol mať postavené, aby nebol podozrievaný z odpadlíctva.
01:00. Marián Varga hrá Smutná ranná električka. Mám chuť aspoň si vymeniť strašne osobný pohľad s niekym blízkym, všetci však skáču ako Fatboy Slim mixuje.
02:30. Dávam si ixtú klobásu dňa, zalievam ju ypsilontou kofolou. Pivu nedôverujem. Diskutujem o práci s kamošom, ktorý ma spoznal len podľa mena. Nevideli sme sa od minulého tisícročia.
04:00. Toky, to prasa. Tiež si ho pamätám z minulého tisícročia. Pod pódiom prebieha neoficiálna súťaž o smažku Pohody. Kandidátov je viac ako dosť, víťaz vyhlásený nebude. Všetci budete porazení, vy banda vybagrovaných feťákov. Hm-hm. Mlčím.
04:40. Ideme si ľahnúť, dobre?, pýta sa cica. Nemusí ma lámať. Uspáva nás Tokyho stodvadsať decibelov z jednej strany a neprerušovaná hlasná vrava od vedľajšieho stanu z druhej strany. A k tomu kde-tu nezameniteľný zvuk rýchleho presunu bieleho prášku zo zrkadielka na sliznicu.
05:00. Tuhnem.
Sobota, 19. júla 2008 — úplne iný deň...
7:00. Slnko sa tlačí do stanu. A hlasná vrava. A zvuky, ktoré intímne poznám; jemné poklepkanie po zrkadielku, pomalý, hlboký výdych, rýchly nádych a možno ešte tlmené ááááách; také príjemné, také povzbudzujúce, také napĺňajúce, viem, viem, ale nechcem, nezávidím. Cica spí, mne sa nežiada, chcem vyraziť a užiť si Trenčín.
8:00. Túlam sa ulicami, teší ma hádam všetko, ľudia, ulice, stromy. Kupujem si Nota Bene, len ním preletím, niekde ho nechám, alebo ho niekomu posuniem. Pohľad na obálku mi prezrádza, že som si ho už raz kúpil, keď som bol na rodnej hrude pred dvoma týždňami. Čo na tom; bude ku káve na námestí.
10:00. Ulice sú zaplavené mlaďou a vravy je až príliš, zašívam sa do kníhkupectva učupeného v bočnej uličke. Viem presne, čo hľadám, nachádzam a ešte sa mi nechce von, ešte nie, ešte nie. Ešte pobudnem.
12:30. Hruškovicu?, podáva mi Tomáš fľašu, dodávajúc smutne, že je posledná. Oskar praží, začína ísť o život. Obďaleč ktosi akosi inak spieva Aká si mi krásna. Zoltán balí. Cisterny kropia runway i obecenstvo.
14:30. Plán ako prežijem predostiera Polemic; usmievam sa na cicu i segru, ktorá práve prebehla okolo, i na všetkých ostatných. Dnes sa nebudem nikam hnať, koho som chcel stretnúť, som už stretol včera, budem posedávať, popíjať kofolu, zajedať ju ďalšími a dalšími fuj-fuj nezdravými klobásami a v rámci možností sa usmievať na davy. Pokojne si všetci môžu myslieť, že mám úpal.
17:20. Počerný mládenec na pódiu práve ďakuje Bratislave za potlesk. Seun Keti. Niet mu čo zazlievať; Nigéria má šesť miest nad milión obyvateľov, ja viem vymenovať jedno. A ktovie, ako by som ich rozoznával z pódia.
17:30. Beseda s Havlom; stan sa rýchlo plní. Kým príde, zahrajú Bez ladu. Bez ladu a skladu v roku 2008!! Píšte všetci modrým perom, Udavač, Masy. Klasika! Najkrajšie veci zvyknú byť tie nečakané. Exprezidenta mladí milujú, vonku posedávajú davy, Hríb sa naváža do Hranola, Havel odpovedá diplomaticky a všetko, čo chce povedať, povie medzi riadkami. Potom Plastici — ostáva 30% obecenstva, ktovie, či sa Magor zastaví i o rok.
20:00. Mal by som sa ísť pozrieť na Joan Baez, viem, ale nechce sa mi. Ležím na spacáku a je mi dobre.
21:45. Vieš, čo je to sharp dive?, pýtam sa Zoltána. Nevie, no rýchlo sa učí. Mať pred sebou stopäťdesiatkilový buldozér na ceste k pódiu je povznášajúce. Zoltán je diplomat, usmieva sa naľavo-napravo, za pár minút sme na mieste. Müllera bolí život, vidieť to, aj keď sa postupne rozohráva. Niektoré texty si pamätá. Lasica odrecituje Cigaretku — vyzerá, akoby krátko pred koncertom absolvoval lobotómiu. Riadi to Rózsa. A show zachraňuje Hiram, parádna čerešnička na torte. Hiram, ten istý Hiram, ktorý zomrie o päť dní. Hiram, Hiram, Hiram! Štěstí je krásná věc. Respect!
01:00. Vynechávam vlastne už všetko. Viem, že Streets boli dobrí, počul som ich z diaľky. Pípla i esemeska, aby som šiel skontrolovať Hiromi. Nechcelo sa mi. Chvíľu som sa díval na Pendulum, no mal som pocit, že mi buď niečo chýba, alebo mi niečo uniká.
02:30. Som už v stane, napísala. Tak si idem ľahnúť. Podávam ruku Zoltánovi; budúci rok opäť? Keď to klapne, usmial sa.
Dúfam, že to klapne.
13. júla 2008
Adagio sostenuto
Je skorý večer a vonku ticho padá dážď, vytvárajúc príjemne pokojnú atmosféru. Takmer zaspávam. Unavený, ale nezničený. Iba noc, ktorá bola o čosi dlhšia ako obyčajne. A litre mojita, zdali sa byť nekonečné. Bolo to fajn. Skutočne.
Niekoľko temp v bazéne, nahý a žiariaci uprostred noci. Osviežujúce a očistné. Ako tie dve krásne slečny pri mne. Nezlomiteľné. Nevadí? Vadí. Pretože by mi to nevadilo.
Po druhej v noci sa motory vypli. Mohol som pokračovať, samozrejme, stačilo si len na sekundu odskočiť a fúknuť. A vrátiť sa plný síl. Radšej nie. Možno niekedy inokedy, možno vôbec nie. 24 hodín neskôr som i tak dosť uťahaný.
Počúvam Rachmaninova; počas takýchto dní je to všetko, čo potrebujem.
Niekoľko temp v bazéne, nahý a žiariaci uprostred noci. Osviežujúce a očistné. Ako tie dve krásne slečny pri mne. Nezlomiteľné. Nevadí? Vadí. Pretože by mi to nevadilo.
Po druhej v noci sa motory vypli. Mohol som pokračovať, samozrejme, stačilo si len na sekundu odskočiť a fúknuť. A vrátiť sa plný síl. Radšej nie. Možno niekedy inokedy, možno vôbec nie. 24 hodín neskôr som i tak dosť uťahaný.
Počúvam Rachmaninova; počas takýchto dní je to všetko, čo potrebujem.
11. júna 2008
Domov
Cigánska štvrť. Decká sa hrajú na mamičku a otecka; a možno sa ani nehrajú. Nádikh, káčo!
Na lavičkách posedávajú bezdomovci s veľkými nákupmi. Na rohu pofajčieva skupinka ukrajinských robošov, užívajú si štvorhodinovú obedňajšiu pauzu.
V kvé-sedmičke sa vezie nahluchlý chlapec s leukémiou, jeho rádio vyrazilo pár okien na prízemí. Babička-pozorovateľka za oknom dostala sedemnásty infarkt a ako bonus jej na tri minúty vypadol kardiostimulátor. To rozchodí, nad krkom zbytočne veľa krvi nepotrebuje a keď jej dedko potrie alpou sluchy, ono sa to spraví.
Už zase pozorne sleduje ospalú ulicu spoza záclony.
Sused Američan zavesí svoje hi a mieri k autobusovej zastávke. Kde si nechal auto?, pýtam sa pohľadom. When in Rome, do as the Romans do, odpovedá rovnako.
Zájdem do ošumelého vietnamského krámu, kde majú všetko od zápaliek po jadrové hlavice. A čo nemajú, vedia zohnať. Jeden telefonát kórejskému bratrancovi bude stačiť.
Miesto pozdravu na mňa sváko spoza pultu iba zažmúri. Musím byť opatrný, určite má po ruke brokovnicu, vraveli to pred rokmi v Pulp Fiction.
— E? — opýta sa dôrazne.
— Päť rožkov — poviem nevinne, keď tu zrazu zočím nenápadnú fľašu za jeho chrbtom — ...A litrovku Jima Beama.
— Hhhhhm. — ocení moje chute. Je to profík.
Kráčam domov, príjemne naladený. Páči sa mi tu, musím priznať. Rýchlo som si zvykol.
Na lavičkách posedávajú bezdomovci s veľkými nákupmi. Na rohu pofajčieva skupinka ukrajinských robošov, užívajú si štvorhodinovú obedňajšiu pauzu.
V kvé-sedmičke sa vezie nahluchlý chlapec s leukémiou, jeho rádio vyrazilo pár okien na prízemí. Babička-pozorovateľka za oknom dostala sedemnásty infarkt a ako bonus jej na tri minúty vypadol kardiostimulátor. To rozchodí, nad krkom zbytočne veľa krvi nepotrebuje a keď jej dedko potrie alpou sluchy, ono sa to spraví.
Už zase pozorne sleduje ospalú ulicu spoza záclony.
Sused Američan zavesí svoje hi a mieri k autobusovej zastávke. Kde si nechal auto?, pýtam sa pohľadom. When in Rome, do as the Romans do, odpovedá rovnako.
Zájdem do ošumelého vietnamského krámu, kde majú všetko od zápaliek po jadrové hlavice. A čo nemajú, vedia zohnať. Jeden telefonát kórejskému bratrancovi bude stačiť.
Miesto pozdravu na mňa sváko spoza pultu iba zažmúri. Musím byť opatrný, určite má po ruke brokovnicu, vraveli to pred rokmi v Pulp Fiction.
— E? — opýta sa dôrazne.
— Päť rožkov — poviem nevinne, keď tu zrazu zočím nenápadnú fľašu za jeho chrbtom — ...A litrovku Jima Beama.
— Hhhhhm. — ocení moje chute. Je to profík.
Kráčam domov, príjemne naladený. Páči sa mi tu, musím priznať. Rýchlo som si zvykol.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)