Fragmenty pohody

Urobila sa tesne pred hranicami a potom odkväcla. Prázdne diaľnice a vypnuté rádio ma sprevádzali až k hotelu. Otvoriť prišiel ospalý vrátnik; vitajte v skanzene, mohol povedať na privítanie, ale nepovedal. Iba škúlil. Zaspala mi pod krídlom.

Ráno bolo horúce, čokoláda sa roztekala a klimatizácia bola odrazu najdôležitejším vynálezom ľudstva. Popoludní sme postavili stan a vrátili sme sa k nemu až za svitania. Je to úžasné, vyhlásila predtým ako vyhasla, a ja som ešte chvíľu uvažoval, či mala na mysli hamburger, ktorý nestihla dojesť, muziku, atmosféru, alebo čosi úplne iné.

Vysúkal som sa na trávu. Slnko pálilo a písmenká v knihe zanovito anonymného slovenského autora mi splývali do tancujúcej machule. Búšilo mi v sluchách, chcelo sa mi revať, vyť a utiecť z tej vyhne niekam preč, preč, ďaleko, napríklad do Antarktídy.

Čo keby sme šli do mesta?, chcel som jej pošepky navrhnúť, hryznúť ju láskyplne do uška a nežne pohladiť po tvári, no možno som zrúkol padáme!!!, zdrapil ju za golier a vyvliekol von. Neviem presne, bol som v tranze.

Slečna, nechcete si podržať vtáka?, opýtala sa jej neskôr na hrade deva v historickom kostýme. Slečna si môže podržať vtáka hocikedy, rehotajúc sa som odsekol, kým slečna sa len neisto pýrila.

Mojito cez obed nerobíme, povedala iná deva v reštaurácii na námestí. Aspoň sme si naplnili brušká a popíjali nealkoholické nápoje, príjemne ospalí. Zdvihol sa vietor.

Do stanu sme dobehli práve včas. Chvíľu som podopieral labilnú konštrukciu prehýbajúcu sa pod nápormi vetra, no trvalo to len krátko. Potom ostalo ticho. Hudba dohrala, vietor zoslabol a dážď nenútene bubnoval danse macabre. A ešte tie sanitky —

Schúlila sa ku mne.

Napokon sme zapli rádio, olivy zalievali Red Bullom a sušili si telá na najväčšom parkovisku strednej Európy.

Ešte chcem, pozrela sa na mňa, a tentokrát som mal jasno. Aj ja chcem.