Janko

Je krátko popoludní. Od mora pofukuje, vykuklo slnko a terasa hotela sa rýchlo plní.

Tu je.

Pofajčieva, vyhrieva sa a sotva badateľne sa pri tom usmieva. Vie, že viem, že vie, že viem.

Objímem ho, posuniem mu ešte fľašu a pomaly sa zberám. Bolo to skvelé, prehodím, a vlastne sa to netýka posledných pár dní ako skôr posledných pár rokov.

Pred desiatimi rokmi otváral pobočku našej korporácie v regióne, včera v noci sa lúčil. V klube mu tlieskalo sto verných, taká menšia rodinná oslava platená z firemných fondov.

Bolo to intenzívne, hlučné, zábavné. Spievala mu miestna hviezda prvej kategórie, chrumkavá cica si za večer vzala toľko, čo ja beriem mesačne. Čo všetko máme v cene?, vyzvedal som zaujato.

Rehotal sa so mnou, nasmiali sme sa v priebehu rokov statočne, keď sme si uťahovali z korporátnej mašinérie, ktorú sme sami spoluvytvárali. Ol’ Blue Eyes, miestny Sinatra, vždy elegantnejší ako ostatní, stará škola s mladíckou iskrou v oku.

Niekedy dávno mi sľúbil, že ma vezme na záťah perifériou periférie — a moja pečeň mu je hlboko vďačná, že sa to nikdy nestalo.

Pofajčieva, vyhrieva sa a sotva badateľne sa pri tom usmieva.

Takto si ho budem pamätať.

Sobrance

Pri pravidelných leteckých presunoch zvyknem fascinovane pozorovať slovenské rurálne bábiky. Vlastne sa tajne okamžite do každej zamilujem, lebo až na vzácne výnimky sú pre mňa tieto insitné umelecké diela absolútne nedostupné. Nielenže nehrozí, aby mi nejaká dala, ale som pre ne prakticky neviditeľný.

Darmo, človek chce čo nemôže mať.

Dva exempláre so mnou letia dnes. Spozoroval som ich ešte pred odletom; zbystril som a po chvíli som si potvrdil pozitívnu identifikáciu:

— Toten Marian nič nezna.
— Ani nebudze.

Sedia pri stolíku predraženej kaviarne, pred sebou majú zaparkované kapučínka a diškurujú o Mariánovi.

Toto bude Zemplín. Horný Zemplín. Možno Sobrance.

Ovievajú sa mihalnicami. Prsty im zdobia dlhočizné nechty na štýl medvedíkov z Liptova; tie im zároveň sťažujú uchopenie šálok, až mi nevdojak prebleskla hlavou praktická otázka ako si utierajú rite. Ozdoby horných končatín dopĺňajú série nadrozmerných prsteňov, ťahajú im ručičky k zemi.

Ej, ťažký život majú tieto vidiecke krásky.

Ježiško im pod tričká slušne nadelil a za vnady sa nehanbia. Sú ako Mária; krásne celé v bielom, možno aby bolo úplne zrejmé, že necestujú svetom so zaschnutým semenom na bielych obtiahnutých rifliach.

Jedna si zívla a ukázala letisku zachovalý chrup i hlboké hrdlo. Druhá ťuká nechtiskami do mobilu, možno paralelne konverzuje s Marianom, co nič nezna.

Stratia sa mi v kabíne, ale znova ich zazriem na parkovisku po prílete. Mierne ošúchaný čierny trojkový bavor, ročník 2003, opiera sa oň mierne vypĺznutý Marián, ročník odhadom 97, z gamby mu visí cigareta a na tričku má nápis Halloween. Berie ich domov.

Sobranská značka.

Mám to stále v oku!

Menej

Postupne som si zmazal účty na niekoľkých portáloch a sociálnych sieťach. Na zvyšných pravidelne premazávam kontakty.

Prvé boli na rane notifikácie, bez výnimky, všetky. Potom zmizli firemné účty z mobilu a neskôr i tabletu. Aj ten tablet asi zakrátko zmizne. Žiadna pošta, žiadne notifikácie, žiadne starosti.

Keď som v záhrade, chcem byť v záhrade. Keď na obede so ženou, chcem sa na ňu dívať.

Mobil: 3797 kontaktov vyzerá hrozivo. Volám si s piatimi, dobre, možno siedmimi, z toho traja sú rodinní príslušníci.

Nemám Netflix ani Spotify.

Keď si kúpim košeľu, minimálne jedna letí. Rovnako aj ostatné handry. Ale vlastne si nič nekupujem. Sedím na terase vo vyťahanom tričku s nápisom Rolling Stones Licks Tour 2002-2003 a tuším, že už to doklepeme.

Po topánky chodím pätnásť rokov do jediného obchodu. A frekvencia nákupov postupne klesá. Tenisky mám doživotne vyriešené, jedny mi boli, tak som si vzal päť párov. Už mi je dosť vecí egal, tak v nich chodím aj na stretnutia s korporátnymi potentátmi.

Serie ma, keď dostanem darčeky. Nechcem veci, ale nie každý to chápe. Ďalšia kniha? Naposledy som intenzívne čítal v deväťdesiatych. Posledných päť rokov — možno päť kníh. Mal by som to všetko niekam redistribuovať.

V pivnici sa mi hromadí chlast. Priebežne ho posúvam ďalej. A asi začnem návštevám miešať drinky.

V nejakom štádiu človeku docvakne, že je to celé o zážitkoch a najmä o vzťahoch. Či je s kým — viesť rozhovory, smiať sa, zahrať squash, túlať sa po New Yorku alebo sa milovať. Všetko ostatné osral pes.

Stačí málo.

Saudade

Sedí predo mnou, vidím ju z profilu, hlavou pohupuje mierne do rytmu, vyzerá spokojne. Dívam sa jej na šiju, na blonďavé kadere, na jej tvár, na dva pahorky skryté pod svetrom, hltám ju pohľadom, túžim.

Asi to cíti, otočí sa, daruje mi krátky úsmev, prchavý moment. A pozornosť už opäť venuje tomu dedkovi s trumpetou na pódiu.

Vie o čo mi ide, pýtala sa, povedal som jej. Waw, reagovala. Zvážim, povedala zo slušnosti. Si dobrý genetický materiál, dodala zamyslene — a takmer povzbudivo.

Ale je chladná.

Je chladná, no zároveň spolu trávime večer po večere, vianočné trhy, prechádzky, koncert, kino, bar. Večeriame zakaždým v rovnakej reštaurácii a stále sa máme o čom baviť.

A nič; stále nič. Je chladná ako novembrové rána.

Mizne v hmle a už mi opäť chýba.

Komparz

Sedím na terase W, sŕkam čiernu vodu a pozorujem slečny cvičiace jógu na pláži podo mnou. Práve mi začína ďalšia pracovná sezóna. Tak prečo si ju nevychutnať.

— Ty ma nepočúvaš, — ozve sa kolega pobavene. I on kávičkuje.

Večer sa socializujem, nechávam si nalievať víno, pijem vodu, primerane sa bavím a miznem medzi prvými. Sadnem si na Ramble a pozorujem nočný svet. S vďakou odmietam ponúkaný džojnt.

Vyhýbam sa ľuďom.

Ostalo ich pár, s ktorými chcem skutočne byť, ostatní sú komparz.

Preletím z krajiny do krajiny, sedím v inom hoteli, potom ďalšia krajina, a potom znova ďalšia.

Ďalší päťhviezdičkový hotel, ďalší bar, ďalší kolegovia. Dokonca sa snažím hrať zábavného. Večer párty na pláži, som tam rád a zároveň mi to lezie na nervy, schizofrénia korporátneho života. Vyparím sa a fotím si nočné mesto.

Niekoľko posledných káv s výhľadom na more, posledných tisíc kilometrov a som doma.

Spím dobre.

Jedno leto

Stretli sme sa na schodoch pred divadlom a odštartovali sme leto, ktoré prevrátilo môj život naruby.

Kým prišla jeseň, nič nebolo ako predtým. Po trojmesačnom záťahu som bol totálne v hajzli, vyflusnutý, rozbitý a zlomený, ale dobre mi tak, potreboval som tvrdý reset — a po ňom ešte pár ďalších — aby som sa prebojoval k sebe samému. Dnes z toho žijem.

Vtedy, na schodoch pred divadlom, to všetko začalo.

Bol som tuším jej bútľavou vŕbou, a ona mojou, ale — ale iba to tuším. Sú to roky.

Štvrťstoročie.

Štvrť-sto-ro-čie!

Rozvaľujem sa na posteli a driemem. Asi by som mal pracovať, ale vonku je 32°, som vyčerpaný už len z pomyslenia na emaily. Aj zajtra je deň.

Zvoní telefón. Teda; vibrujú hodinky. Už som blízko kómy, no malátne zdvihnem zrak a —

Dnešný večer bude špeciálny.

OK, 20:30.

Objíme ma ako vlastného a potom sa so smiechom presúšame mestom.

Pamätá si všetko a ešte omnoho viac, až ma desí. Ale aspoň môžem opäť prežívať kaleidoskop tých divokých nocí.

Dnes je to iné. Sŕkam tonik bez ginu, ona ťahá aperoly, ale je to príšerne nedôstojný odvar zhýralej minulosti.

Zostarli sme?

Som rovnako starý ako bol foter vtedy. Bral sa priliš vážne, príde mi, kým ja si to užívam, ja sa cítim dobre, slovami jedného kreténa. Fagan uväznený v zahnívajúcom tele. Ešte stále si vychutnávam zážitky, ešte vždy túžim baviť sa — i keď zo zakázaných radostí mi už ostala akurát tak rýchla jazda.

Späť k nej.

Je stále krásna, stále zábavná, stále primerane šialená. Po dvadsiatich piatich rokoch šťastná so svojim chlapom. A stále čarovná ako predtým. Všetci sme ju chceli aspoň za sestru, ak nie niečo viac.

Jediná, ktorej menom som raz omylom oslovil tú svoju.

Pred polnocou je čas. Bar nám zatvorili, tak sa ešte prechádzame, kým nás blesky nezaženú k autu.

Dostanem dve lepkavé na líca a je fuč.

Koľko takýchto chvíľ ešte bude?

Sedím na terase, nohy vyložené na stolíku, sledujem koncert na oblohe a vychutnávam si nočnú pohodu.

Dvadsaťpäť rokov dospievania, a aká je to paráda.

Joe v meste

Dorazil som domov rozbitý ako cigánske hračky. Prespím sa a keď si potom pozriem poštu, čaká ma správa: Joe je v meste.

Je to päť rokov. Päť rokov, čo sme sa videli. Už vtedy som sa bál, že je to naposledy; možno vtedy o čosi viac kvôli nemu ako kvôli sebe, no teraz je to akútnejšie. Už nielen kvôli nemu.

Doma to vysvetlím, sadnem do auta a zakrátko sa vítame.

— Povedz mu, nech nevedie pohrebné kecy, — inštruuje ma ešte spoločný známy.

Joe, my man.

Pevne ho objímem a zamierime na večeru do lokálneho pajzlu. Prepočítal som sa. Myslel som si, že skončíme na organickej strave a etno kuchyniach, miesto toho tri dni cielene priberáme.

Pri jedinej výnimke v thajskom bistre Joe zaskočí domestikovanú servírku plynulým južanským dialektom. Servírka netuší, že aj tam je Joe doma. Ako ostatne takmer všade.

Strávim s ním tri dni. Prechádzame sa po nábreží i uličkami starého mesta. Púšťam mu Hapku: poznali sa osobne, ale jeho hudbu nikdy nepočul. Kto to spieva s Hegerovou?, pýta sa.

Dávno preč sú šialené nočné excesy z Rushcutters Bay. Dnes sa na nich smejeme. Teraz sedíme, debatujeme a za večer dám pohár vína. Stačí.

Poďme do kina, vraví. Chce vidieť film o Krieglovi. Ideme a v sále nás je presne sedem. Koho dnes zaujíma šesťdesiaty ôsmy? Ostávame, kým nerozsvietia svetlá; film nie je na Oscara — ale rezonuje.

Tri dni ubehli ako voda. Miznem a nechávam mu kľúče, nech si užije mesto, ktoré pred päťdesiatimi piatimi rokmi opúšťal tesne po návrate partičky z Moskvy.

Som naivný, ale dúfam, že sa ešte uvidíme.

Ono sa to neposerie

Už pred rokmi som si zmazal firemný účet z mobilu a vypol všetky notifikácie. Neskôr nasledoval aj iPad. Dni mávam príjemnejšie a spím dobre.

Šliapem do kopca s partičkou z korporátnej exekutívy. Míting na horách. Aspoň akože. Bavíme sa, niečo vypijeme, dobre sa najeme a spravíme si spoločné fotky. Na pohodu.

Zopár exotov ťahá do osemstometrového prevýšenia notebooky. Hanbia sa za to, ale majú ich. Pri pive potom čumia do mobilov a odpovedajú na maily. Niektorí aktívnejší ma aj informujú, čo si v pošte nájdem ja. Možno!

Mám to stále viac na saláme. Už si nemusím dokazovať, že som dobrý, celkom mi stačí, že môj biznis šliape výrazne lepšie ako ja do kopca. A že občas prinesiem peckový kontrakt; to je lepšie ako nosiť notebook na hory.

Spať idem prvý. Mám nachodených štrnásť kilometrov a pri firemnej socializácii tradične trpím, tak sa vytratím. Nemusím si nič dokazovať.

Oslobodzujúce.

All Inclusive

Vstala a pomaly vykročila smerom k chodbe. Pohľadom letmo naznačila, aby som ju nasledoval. Mám dlhé vedenie, chvíľu to trvalo, no pochopil som, kráčajúc potom tri kroky za ňou. Potichu vošla do dverí a kým stihli zaklapnúť, prekĺzol som dnu. Otočil som kľúčom.

Ostali sme v úplnej tme.

Prisal som sa jej k šiji. Prehla sa ako prútik, pritlačila sa panvou ku mne a rukami sa chytila steny. Aspoň teda myslím, bola tma. Váhal som, či to hrať na romantiku alebo rýchlovku — no nebolo o čom. Vyhrnula si šaty a stiahla si nohavičky. Urobil som sa asi podobne rýchlo ako Robert de Niro v Jackie Brown.

Pol minúty som ju ešte držal, kým som prišiel k zmyslom, potom som odomkol a bez slova som odišiel.

All inclusive, vraveli. Len táto jedna záležitosť mi ešte chýbala.

Polnoc

O chvíľu ma vykopnú z baru na streche hotela. Polnoc. Sŕkam gin/tonic, lebo caipirinhu nemali. Teda, čašník ani nevedel, čo to je. Caipirinha, nič? Cachaça? Nič? OK, tak gin/tonic.

Som hore od pol piatej. Tisíc kilometrov za volantom, množstvo telefonátov, niekoľko mítingov a dve pracovné večere. Dve za večer, v dvoch mestách vzdialených necelých dvesto kilometrov. Čiže asi hodinu pätnásť. Vyblikávam poršiatka na diaľnici a s prehľadom to dávam.

Naposledy si tu skolaboval, pripomína mi kolegyňa pri druhej večeri. Musím sa zamyslieť, ale napokon si to vybavím. Rozsekaný som bol vtedy od únavy na kašu, zatmelo sa mi pred očami ako keď Mikovi Tysonovi nejde karta, akurát som nikomu nenahryzol uško, len som sa odknísal na hajzel a tam som pol hodinu meditoval na studenej dlažbe. To boli časy!

Má pravdu, dievča, naposledy som tu skolaboval. Vytesnil som to.

Dnes pohoda. Rozprávam historky, budujem vzťahy. Pramálo tomu rozumiem, ale i s mojim ksichtom to občas výjde.

Zajtra sa dostavím do práce na desiatu, zvládnem dva obedy a odfičím.

A už si vážne dám pauzu, desať krajín za dvadsať dní je dosť.

Fakt, dám si pauzu, sľubujem.

Tak určite.

Madrid

Týždeň v Madride. A tým nemyslím legendárny košický pajzel.

Konečne je koniec firemnej akcie. Zatlieskali sme si a postavičky sa rozliezajú k taxíkom smer letisko.

Ja mám ešte jednu noc. Sťahujem zo seba sako a košeľu, premieňam sa na vandráka a idem si vyčistiť hlavu do ulíc. Len tak, chlastaniu už neholdujem, unavuje ma. Hotelový bar som po celý čas ignoroval, jediný gin-tonic po prílete nepočítam. Ani víno k obedu a večeri, samozrejme.

Chcem byť v meste sám.

Vymákol som týždeň bez slnka, ale aspoň je všetko pekne do oranžova. Zhlboka vdychujem saharský piesok, pred ktorým ma iPhone varoval. A šup do metra.

Nestihnem ani nájsť správnu linku a už ma zastavujú dvaja fízli v civile. Ešte väčší žobráci ako ja. Fakt ste od polície?, neverím im, keď mi strkajú pod nos odznaky. S tým mojim ksichtom som v problémoch skôr ako sa o niečo pokúsim. Som dopadol. Overia čo som za kreténa, slušne poďakujú a môžem blúdiť ďalej.

Keď z metra potom vyleziem, teta na rohu ulice mi ponúka lásku. Je tak plus-mínus k päťdesiatke a zjavne odhadla, že by som sa k nej hodil. Ďalšia šajba pre moje ego.

Sadnem si do ázijského pajzlu na teriyaki, potrebujem vykompenzovať päť dní kreviet a paelly. Toto som potreboval, hovorím si.

A potom do noci čumieť na Twitter, lebo veď vstávam až o piatej ráno.

MTV

Je to bez pár dní desať rokov.

Bola streda večer, ale to v tom čase bolo úplne jedno — chceli sme byť spolu a žiť, ideálne hlučne, veselo, intenzívne a ideálne hlboko do noci. Ťažké rána sme ignorovali ako malichernú mrzutosť, ktorá záťah nijako neohrozovala.

— MTV má akciu, uzavretá spoločnosť, ideme?
— Sa pýtaš?

Parkujem a chvíľu hľadáme kam zapadnúť — a nachádzame atómový kryt zastrčený v parku. Vysvietený vchod nás víta červeným kobercom a fotografmi.

— Nefoťte nás, prosím.

Mohol som ostať ticho, tesne za nami vchádza miestna hviezda, podstatne zaujímavejšia ako môj prepitý ksicht, čo-ako doprevádzaný anjelskou tváričkou mojej pôvabnej spoločníčky.

— Majk Spirit!!! — hučia nadšene novinári.

Úprimne, som tu krátko a miestnu smotánku od roku 2000 ešte neregistrujem. Asi je to tak lepšie, hádam sa neposeriem z chlapca v šušťákoch.

Lejeme do seba litre mojita a tancujeme medzi lokálnymi celebritami. Ruka hore! Brčkavý chalan mi vyleje drink, ale hneď mi zbehne po ďalší. Má skvelú kočku, nejaká Monika, brutálna kosť. Bavíme sa, kým sa chalan vráti od baru. Nejaký Ben. Cristovao, doplní moja polovička znalá pomerov.

Na hajzli sa míňam s Michalom Davidom, má brucho, že sa mu takmer niet kam vyhnúť. Potí sa, ujco. Kokso, discopříběh v reále!

Laškujem s mojou efemérnou kráskou v boxe a zakaždým, keď idem po ďalšiu rundu zavadím zrakom o Kollera s Mekym, ktorí sedia v boxe za nami. Tých dvoch poznám a rád by som s nimi popil — len sa ako pes hanbím osloviť ich. Čo im poviem? Šraci, vás môžem, ste frajeri, vypijeme? Nechcem otravovať, bavia sa.

Tak sa venujem mojej slečne, veď som z nej totálne hotový. Bez toho, aby som si to uvedomoval, tuším som vlastne práve v tejto chvíli šťastný.

Meky zomrel.

Meky zomrel a s ním odišla časť môjho detstva a pár zážitkov ako som ho nikdy neoslovil. Napríklad, keď som ho stretol na ulici. Alebo keď som doňho skoro vrazil vo VIP bare na koncerte Leonarda Cohena. Alebo to boli Depeche? Vtedy mi prišiel taký smutný. Ale klasika, nič som nepovedal. Nebudem otravovať, nepatrí sa to.

Púšťal som si jeho platne vyexpedovaný rodičmi k tete na prázdniny. A v puberte som ťarbavo zvládol čo-to z jeho repertoáru i zahrať na gitare.

Kde tie časy sú.

Slečny už tiež niet. Nechcela ma na plný úväzok a tak sme sa postupne vzďaľovali, až sme sa vzdialili nadobro. Potom sa odstrihla od internetovej civilizácie, sociálnych sietí a starých známych a prestala existovať.

Nesnívalo sa mi to celé, váham dnes?

Mesto spí
Dolu podo mnou
Iba neón bliká

Dovolenka

— Dám vám lepšiu izbu, — hovorí, — na ktorom poschodí chcete byť? Deviate je najvyššie, budete mať skvelý výhľad, môže byť?
— Môže byť, — prisvedčím a potom rýchlo zatiahnem hrubé závesy, len čo za mnou zaklapnú dvere.

Posteľ super, spokojnosť.

Tri dni po mne bude niekto upratovať a ustielať. V pravidelných intervaloch dostanem najesť. Rozvážať ma budú taxíky a miestni zamestnanci. Z večerných akcií sa vyhovorím, to viete, bývam unavený.

Jediné, čo sa odo mňa očakáva je, aby som povedal niečo k veci pri stretnutí s miestnou generalitou spriatelenej globálnej spoločnosti. To dám, tie kecy poznám naspamäť. Osadenstvo pokýve múdro hlavami, poniektorí si spravia poznámky a následne mi v maile pristane zápis zo stretnutia. A miestni si sami pekne podelia úlohy.

To už budem v hoteli, potrebujem sa natiahnuť, bývam unavený.

Exit

Po tretej v noci. Stodeväťdesiat prázdnou diaľnicou. Mám za sebou osemsto kilometrov, ostáva posledných sto. Je mínus päť, poletuje sneh. Nevermind na plné gule. Autopilot.

Sedím v Excentri a pijem štvrté pivo v kombinácii so štvrtou zelenou. Je jasné, že budem na šrot. Šabľu hodím na hajzli, do záhona na ulici, na zastávke trolejbusu a finálne ešte doma z okna. Následne okamžite vytuhnem. Exit.

Stodeväťdesiat prázdnou diaľnicou. Len nezaspať. Prudko brzdím pri najdementnejšom výjazde celej štreky — tom mojom, pochopiteľne. Ešte jedna rallye skúška do vrchu a pod kopcom sú svetlá miniveľkomesta. Režem to obchvatom a užívam si prázdnotu, čo je súčasne popis reality i banálny pokus o metaforu.

Otváram z diaľky bránu. Garáž, kuchyňa, chladnička, posteľ. Exit.

Slina

Vraciam sa s dvoma kumpánmi z mokrej štvrte do hotela. Počas celodenného mítingu i korporátnej večere sme statočne predstierali, že máme úroveň. Decentné konverzácie, decentné pitie — sponzorované decentným nemeckým viceprezidentom.

Takmer všetci účastníci akcie sú miestni, tak sa postupne viac či menej nápadne povytrácajú. Šikovní parobci. Decentné krytie prestáva po niekoľkých drinkoch účinkovať.

Masky sme strhli okamžite po prekročení prahu hotela. Zbavení suchárov a zábran, dvaja naoko distingvovaní Angličania a jeden slaboduchý adoptovaný Austrálčan, traja bratia v triku, už sa bavíme na úrovni piatej cenovej. Medzi sebou môžeme, asi ani nespočítam množstvo krajín, v ktorých sme spoločne nasávali. Máme spoločnú kráľovnú a slinu. Predovšetkým slinu.

Víno? — prehodím konverzačne. O odpovedi nemôže byť pochýb. Samozrejme. Objednávame po fľašiach, máme natrénované. Z ničoho nič do seba lejeme štvrtú, prekladanú smiešnymi miestnymi pokusmi o poldecáky. Barman má už hodinu zatvorené, ale ešte sme neprijebali z tých jeho metrových stoličiek a takú tržbu už dlho nemal. Tak posúva fľaše vína a dolieva gin.

Futbal, buchty, zážitky, šéfstvo, firma, kurvy, prachy, všetko. Cvak, odrazu je pol tretej.

Ideme to rýchlo dospať.

Ráno peklo. Mám čo robiť, aby som naštartoval systém, odišlo mi asi pol mozgu a zvyšok nabehol len v núdzovom režime. Skúsenejší z Angličanov to dal, ale je mi jasné, že je podobne v hajzli ako ja. Mladý to nedal.

Voláme mu, nič. Voláme i z recepcie, nič. Naveľa nám prezradia číslo izby, tak si ho ideme vyzdvihnúť. Keď sa dobúchame, otvorí nám smradľavý poblednutý bezdomovec. Handra. Dáme ho trocha do pucu a vtisneme do taxíka.

Ďalší celodenný míting. Miestni sa idú pretrhnúť aktivitou, traja medzinárodní experti zaryto mlčia. Pevne verím, že si nikto nevšimol, že sme na kašu. Alebo si to len naivne namýšľam a miestni to decentne nechcú vyťahovať.

Pohľadom tlačím hodiny na stene. Rýchlejšie, kurva, rýchlejšie. Ale nehrozí. Musím trpieť až do štvrtej popoludní. Rozchod. A potom rýchlo, rýchlo, rýchlo preč. Letisko, auto, posteľ. Kóma.

A za pár týždňov niekde inde opäť.

Silvester

Zabývala sa u mňa rýchlo, i keď som si stále nebol istý, či to bude fungovať. Nepochybne to riešila i ona, riešila totiž všetko, pitvala každý môj nádych, nepatrné gesto či nejednoznačný pohľad. Dnes v noci ale bola v nálade. Neriešila nič.

Presunuli sme sa k starému známemu, ktorého sme v detstve rekreačne šikanovali a on potom všetkým vytrel zrak, keď prebral môjmu bratovi slečnu. Teda, aj brat ju mal od kohosi požičanú, ale i tak. To sa nerobí, nie?

Večer odsýpal, promile pribúdali, mladá sa bavila, smiala sa a božsky sa vlnila — kým ja som do seba hádzal poldecáky a mierne žiarlivo sledoval, či sa k nej náhodou niekto príliš nevtiera, špeciálne napríklad pán domáci.

Všetko OK. A fuk tam s ďalším.

Nadránom domov. Mala chuť vyfajčiť ma v taxíku, čo som láskavo odmietol, všimnúc si, hoci zľahka spomalene a rozmazane, ako si šofér šteluje späťák. Alebo som sa len bál a nechcel som si urobiť hanbu.

Doma z nej zmizli veci skôr ako by dal Bolt stovku. Už-už malo k niečomu dôjsť — a potom som sa zobudil s hlavou medzi jej stehnami. Ksicht som mal mokrý a lepkavý a záber mojej krásnej hlasno chrápajúcej dvadsiatky s nožičkami naširoko mohol určite zabodovať na World Press Photo. Ružová šuštička osvetľovala celú spálňu.

Doslova popiči Silvester.

Soundtrack

Skorá jar. Sedím u kamoša a počúvame práve vydané Innuendo, netušiac, že Freddie to bude mať do zimy za sebou. Trocha kamošovi závidím brutálnu hifi zostavu v cene mladoboleslavského favorita, čo je ale nič proti tomu, čo závidí on mne.

Spolužiačku.

Nie je tak úplne mojou, no nevieme o tom už len ona a ja; pre ostatných je to hotová vec. Nemotorne špekulujem ako na to, mám ciťák, že sa to dá. Ako?!

Dva kroky vpred, jeden vzad. Kým ju vezmem na kúpalisko, už je vonku Mamma Said. Lenny v tom má jasno, ja chvíľami tápem.

Let's wander slowly through the fields
Slowly slowly through the fields
I touch the leaves that touch the sky
Just you and I through fields of joy

Sedím s ňou na deke, civím, naprázdno prehĺtam, neviem, čo mám hovoriť, neviem, čo mám spraviť, neviem nič, len, že tu chcem byť s ňou. Tu a teraz.

Zamilovaný a neistý. Mnohé z tých dní mi zostane. I album v playliste.

Hudba pomáha. A koľko jej je! Na jeseň sa to začne sypať takým tempom, že nestíham kupovať pásky. Čierny album Metallicy, Ten od Pearl Jam, Use Your Illusion, Blood Sugar Sex Magik, Nevermind, Diamonds and Pearls a na záver šajba z Berlína — Achtung Baby. MTV na pozadí chrlí kultovú muziku a vôbec mi nedochádza, že sa práve odohráva jeden z najlepších rokov v hudbe vôbec. Vyrástol som na klasike, krčím dnes ramenami.

Nachodím s ňou stovky kilometrov po sídlisku a ešte vždy sa úplne nedokážeme zhovárať, tak si len nahrávame pásky, vymieňame si lístočky s odkazmi a potom spolu mlčíme. A každy bozk je pre mňa životným úspechom.

Občas zapadneme do kina, občas na diskotéku, navlečení v uniforme tejto jesene i nasledujúcich rokov, rifle, vlajúca flanelka a vlajúce vlasy. Keď ju držím za ruku, pochopím — len tak en passant — slobodu, autentickú, apolitickú slobodu — pochopím, že môžem, keď budem chcieť, skúsiť čokoľvek. Nie všetko klapne, ale keď ostanem len snívať, tak neklapne nič.

Po dvoch rokoch mi zmizne v Canterbury. Neskôr v Pešti. A napokon na Floride. Občas sa niekde objaví a dnes už môžem len hádať, čo si ešte z tých dní pamätá. Tridsať rokov v hajzli, ani neviem kedy a ako.

Ale chvíľami ešte stále sedím v tom luxusnom nadrozmernom prvorepublikovom byte s brutálnou hifi zostavou, počúvam Innuendo a začínam špekulovať ako na to. Zas a znova.

Svet naruby

Začiatok roka. Kolotoč. Letiská, salóniky, taxíky, hotely, kancelárie, reštaurácie. Stále dookola. Večer sŕkam koktejly na akcii nadnárodnej korporácie v jednom hlavnom meste a ráno sedím na mítingu stovky kilometrov ďalej v inom hlavnom meste a rozdávam rozumy miestnym kolegom. Následne leziem vyšťavený do postele v tretej krajine, len aby som si to za pár dní zopakoval v ďalších destináciách. Za posledných šesť mesiacov som dvakrát skolaboval. Nepomohlo. Kolotoč ma baví.

A potom —

Je to stále bližšie. Vnímam to, no ešte si to nepripúšťam. Médiá ma bombardujú, neuniknem. Svet, ako ho poznám, to má za pár. Dobre, rozumiem, len to chcem ešte pár dní ignorovať.

Dovolenkujem a pritom spovedám potenciálneho zamestnanca nad kávou, aby som nevypadol z rytmu. Už hlásia prvé úmrtia. Nervozita médií prerastá v paniku. Hlavne kúpiť múku alebo toaleťák, v závislosti od krajiny a konkrétneho pacienta.

Dezinfekcia je drahšia ako Jim Beam.

Idem stále ako motorová píla. Stovky kilometrov takmer jarnou krajinou, teším sa na posteľ. V tomto hoteli mi už tuším zakaždým dávajú rovnakú izbu. Len garáž majú stále preplnenú. A teraz —

Zazvoním a brána sa pomaly dvíha. Rozľahlé podzemné parkovisko je celkom prázdne. Postapokalyptický svet môže vyzerať úplne obyčajne. Fascinovaný si fotím garáž s jediným autom, mojim.

— Kde sú všetci? — pýtam sa na recepcii. — Neprišli! — odpovie sucho pán v slušivom obleku a lennonkách. Zdvihne zrak z papierov a pozerá sa na mňa, akoby som nechápal úplne elementárnu záležitosť bytia. Neprišli!

Ráno, počas schôdzky, sa dozvedám, že krajina za pár hodín hermeticky uzatvorí hranice. Prostriedky naliate do akcie plánovanej na ďalšie tri dni práve vyleteli komínom. Tí, ktorí sem letia, sa môžu otočiť na päte hneď po prílete, ostatní náhlivo ťahajú kufríky smerom k taxíkom. Už si ani nepotrasieme rukami. Všetci zrazu máme lepru.

Spätne si uvedomujem, že niektorých už nikdy neuvidím.

Hranicami prekĺznem na poslednú chvíľu. A potom sedím v mojej pracovni a civím do prázdna ako smutný Pablo. V priebehu niekoľkých dní mi zmiznú z kalendára všetky plánované akcie od Barcelony po Vegas.

Začína úplne iný život.

Rytmus

Nepotrebujem chlast ani drogy. Stačí mi robota.

Noc. Cítim v tele každý atóm. Trasú sa vysilením. Na smrť uťahaný, túžim vypnúť — a vlastne už vypnutý som, lebo nič nedávam. Ani náznak zmysluplnej myšlienky. Potrebujem pár vecí dotiahnuť, ale radšej budem prokrastinovať. Veď ešte mám čas, prezentujem až ráno.

Handrová bábika zo zombie hororu. Mal by som sa prespať. No sotva sa pokúsim zatvoriť oči, posledné prežívajúce mozgové bunky naskočia na rezervu a šrotujú, šrotujú, šrotujú. Nič geniálne, ale pár bodov si zapíšem. Musím. Lebo na disk v hlave aktuálne nezapisujem, to viem zo skúseností.

Svitá, keď vytuhnem.

O hodinu už opäť nespím. A je mi jasné, že už nezaberiem. Sadám si do pracovne, dávam dohromady nočné argumenty, odsýpa to. Kým sa mesto preberie, mám hotovo.

Raňajkujem, čítam noviny a sériu mítingov dám s prehľadom. Bola to paráda, hovorí mi potom prezident. Jasné, pohoda. Poobede už nebudem, OK?

Nejdem spať, idem si dať osemsto kilometrov po krajine, len tak rekreačne, aby som si pripomenul, aké to bolo v minulom živote.

Nad ránom diškurujem s pumpárom na periférii krajiny, spoločnosti i záujmu. Už si môj ciferník pamätá, tankujem tam pravidelne — a on pravidelne ťahá nočné. Zakaždým je s niečim nespokojný a pritom sa smeje, tak vždy váham, či mu vlastne veriť.

Mám 550 eur čistého, hovorí, chápete? A som tu dvanásť rokov.

Prikyvujem, že nechápem, čo je pravda, ale ja nerozumiem mnohému, takže to asi pre neho nie je útechou. A samozrejme váham, či mu mám veriť. Neviem, iného pumpára nepoznám.

Ešte sto kilometrov a som späť doma. Fungujem znova skoro do svitania, aby som sa totálne odrovnal. Potom sa zvalím a nasledujúci deň spím štrnásť hodín.

A som znova vo forme.

Lady Jane

“Ide niekto mojim smerom?” — opýtala sa spolužiakov, kým ja som nervózne postával obďaleč a pozoroval ju.

“Ja” — odvetil som, pristúpiac k partičke, tváriac sa čo najprirodzenejšie. Asi ako keď ujovia pred školou ponúkajú detičkám cukríky. Toto bolo v princípe rovnaké, len sme stáli pred univerzitou a dievča už malo osemnásť. Presne osemnásť.

Možno v šoku, no nechala sa odprevadiť. A potom ešte niekoľkokrát. Rozhovory sa prestávali zadŕhať, len mi stále unikal ten správny moment — kedy sa nadýchať jej blond vlasov. Ak sa i objavil, prešvihol som ho.

Strih.

Má dvadsať, ja som sa odsťahoval, vraciam sa zriedka. Zavolám a potom po prvý raz vdychujem jej vôňu. No sotva sa nadýchnem, mizne mi v postkomunistickom smogu. Točia sa okolo nej hrubokrkí chlapci so slabším vzdelaním i intelektom, ale nafúknutejšími svalmi a peňaženkami. Nemám nárok. Opäť som to prešvihol.

Ešte raz volám — vlastne sa len rozlúčiť. Miesto toho strávime víkend na horách. Na hrubokrkých sa nepýtam, ona ich nespomína. Kým sa vrátime do civilizácie, sme len my dvaja.

Strih.

Pár krátkych návštev raz za čas. Má sa dobre, vlastne vždy sa mala. Občas mi dá malý bozk a zmizne v bohatstve nového tisícročia. Keď potom vidím na lavičke pri fontáne blond kadere, váham. Dvadsať rokov preletelo v okamžiku, nie som si vôbec istý. A viem, že opäť nie je ten správny moment.

Google. Vydatá, jedno dieťa. Manžel normálny, žiadny hrubokrký odroň. Luxusný byt v centre. Príjemná reštaurácia ako zamestnanie. Možno sa tam niekedy pôjdem najesť. Len tak. Alebo aj nie.

Správny moment už nehľadám.

Opatrne

Na prelome tisícročí sme sa na pár týždňov stretli v jednom byte. Také dievča odvedľa, nikto okolo nej nevnímal, aká je úžasná. Ako to mohli nevidieť? V jej pohľade boli jarné lúky zaliate slnkom — a za tými lúkami hlboká temná priepasť z akej niet úniku. Čarodejnica. Vycítil som to okamžite a potom som sa strojil vysúkať zo seba nejaký pokrivený kompliment, alebo aspoň naznačiť, že všetko viem — ale hádam som sa bál tej priepasti. Alebo i tých lúk. Lebo — čo keby to nevyšlo. Alebo ešte horšie, čo keby to vyšlo.

Raz som jej náhodne vtrhol do izby, keď sa prezliekala — a jej dva pahorky budem mať pred očami navždy. Len sa pousmiala a nedala sa rušiť.

Za pár spoločných nocí sme stihli dosť. Uhryzol som ju do nohy silne intoxikovaný oceánom — a mierne i absintom — na streche nášho domu. Prebrodili sme fontánu v centre medzi mrakodrapmi a nenechali sme sa chytiť. A len tak celkom obyčajne sme sedeli ešte nad ránom v kuchyni a rozprávali sme sa o ničom a všetkom. I to mi stačilo.

Miloval som každú sekundu s ňou, balansujúc na hrane, ľutujúc i tešiac sa, že to nie je inak. Možno som sníval, to máme všetci dovolené.

V priebehu rokov som si potom občas upravil itinerár, aby som s ňou mohol opäť vyčíňať. Lietala po planéte, no stretol som ju v hlbokých lesoch i na Picadilly. Čarodejnica!

Nikdy som sa z tej jej vône jarných lúk nenadýchal.

Strih.

Automatická brána pri vile sa monotónne pootvára. Na dvore dvaja pandrláci. Ja a jeden z mojich bratov. Rituálne sa lúčime. Po chodníku prechádza žena s nákupnými taškami. Ona.

Tlčie mi srdce ako pred takmer dvadsiatimi rokmi.

Opatrne, len sa nenadýchať.

Pussycat vol. II

Trtkala rada a veľa, takto som to napísal pred rokmi. Kondične sme spolu trénovali, keď nemala chuť na svojho oficiálneho chlapa. Myslím, že neustále súloženie bolo jej jediným hobby – aspoň žiadnu ďalšiu záľubu som nevypozoroval.

Pridala si ma po rokoch na LinkedIn. Netuším, podľa akého algoritmu ma objavila, je to vlastne jedno. Zakrátko sa už bavíme. Vydatá a rozvedená, roky sa venovala hipsterským remeslám, no napokon skončila v korporácii. Dnes prednáša o údele žien v IT a zjavne sa našla.

Má anglického priateľa. Zajačika. Zvykla vravieť, že Angličanov nemôže vystáť, lebo nevedia trtkať, nič nevydržia a majú malé vtáky. Mala prehľad, už vtedy dávno som nechcel vedieť jej číslo, cítil som sa pri nej ako Hugh Grant s Andie MacDowell.

Ale ktovie, možno má dnes už iné záľuby.

Ambra

Vlastne ani neviem kedy to bolo. Hrubý odhad? Dvadsaťpäť rokov.

Sedíme v bare, kopeme do seba borovičky alebo nejaké podobné pubertálne radosti, keď sa stočí reč na to, že sme sa ešte nepochytili. Krátko to analyzujeme a za päť minút už stojíme na chodníku pripravení dať si navzájom do zubov. Len tak, rekreačne. Ošívame sa obaja, ale napokon sa prekonám a jednu mu zavesím.

– Ty si mi prijebal! – sťažuje sa prekvapene a pohoršene a vzápätí mi tiež prijebe. Chvíľu sa mydlíme, kým zadychčaní neskončíme na zasneženej zemi. Nevládzeme, sme netrénovaní študentíci bez talentu, skúseností i poriadnej motivácie. Ale dali sme to! Sme frajeri!

Zalezieme späť do pajzlu a objednáme si ďalšie kolo.

Dnes som s ním telefonoval. A za pár hodín som náhodne prechádzal okolo toho pamätného miesta. Pribrzdil som, vybaviac si nás ako dve postavičky z komiksu; tých 25 rokov preletelo závratnou rýchlosťou.

Stále je to ten chalanisko spred Ambry, len už nenosí vlasy. A možno aj pribral. A Ambra sa už nevolá Ambra, je to teraz nejaká hipsterská kaviareň, borovičku tam už nenalievajú.

Musím mu to najbližšie pripomenúť – vymysleli sme Klub bitkárov a potom sme si nonšalantne nechali ujsť kultovú dramatizáciu. Ááále, čo! Frajeri to predsa majú na háku.

Radosti hotelov

Posilka je otvorená od šiestej do desiatej a rovnako i bazény, vravela mi cica z recepcie. Jasné, super, poprosím ešte jednu kartičku na vstup, aby som si mohol dobíjať hračky, kým budem popíjať vonku.

Všetko ostatné je zbytočné.

V hotelovej posilke som bol za život raz – pamätám si to presne. Arts Hotel, Barcelona, 2011. Zdržal som sa päť minút. A miestny bazén som videl len od baru, čo mi bolo spätne ľúto, keď som sa dozvedel, že sa tam v tom čase rekreoval i Rytmus a chválil sa práve fotkami z bazéna. Mohol som mu ísť trocha zavadzať. Alebo sa s ním vyfotiť. Dvaja počerní chlapci v bazéne päťhviezdičkového hotela, to by bolo ako sci-fi verzia šracov od Rimavskej Soboty pri radovánkach v potoku.

Dnes ráno som nestíhal raňajky. Celé zle. Hlad je zlý. Na ôsmu som mal mať pristavené auto, prispal som si a potom som sa hnal... – aby som následne postával pred hotelom a čakal. A čakal. Po urgencii auto dorazilo o pol deviatej. Mohol som sa radšej nažrať, šofér by počkal. Učím sa každým dňom. Hlad je zlý!

Raz som bol v hoteli, kde som mal k dispozícii nielen sprchový gél a šampón, ale aj kondómy. Nevyužil som ich, čo je ďalší smutný príbeh môjho kočovného života. Mám iba fotku.

Na druhej strane, občas sa zadarí. Napríklad, bol som s kamarátkou. V hoteli. Koniec planéty, vľavo dole. Vegetovali sme po obede na spoločnej posteli, keď to na mňa prišlo. Už neviem nakoľko nenápadne sa mi podarilo naznačiť jej o čo mi ide, každopádne, guma sa zišla. Mala ju ona, šikovné, predvídavé dievča to bolo.

V inom hoteli s inou kamarátkou som mal zase super nápad, že sa pri tom budeme natáčať. Rýchlo som to potom zmazal. A to som bol mladý, krásny a štíhly. Alebo aspoň mladý. Plus-mínus.

Všeličo som zažil.

No. Ešte dve letiská a jeden taxík a dnes spím vo vlastnej posteli. A na budúci týždeň vyrážam opäť za zážitkami.

Zmeny

Už som zabudol, aké to je tráviť v lietadle dvadsaťštyri hodín. Kontinentálne prískoky, čo koľko ich je, sú stále len prískokmi. Dvakrát si zívnem a vystupovať. Za posledných 20 rokov lietanie zovšednelo, už ani nevznikajú priateľstvá na jedno použitie. Načo? Ani v električke sa ľudia nezvyknú rozprávať – ktovie, možno zvykli v minulom storočí.

Tu sa čaká na let do Chicaga?, osloví ma mladý chalan. Chce sa mu konverzovať a vlastne nemám nič proti. Pýta sa, čo robím, odvetím úsmevne polopravdou: som flákač. Nerozumie, tak ponúkam krátke etymologické okienko austrálskeho slangu. Pri odchode hovorí, že si ma pridá na LinkedIn. Po tom som túžil. Doba sa zjavne zmenila.

Zmenila.

Facebook je pre dedkov. Systém stráži čas strávený na tisícdolárovom telefóne. Veľký brat vie dávno všetko a malí bratia dosť na to, aby si urobili obrázok. S kým sa poznám, s kým sa vídam, kam chodievam, čo jem, kedy a ako spím, kedy som vetral, kde mám auto... Radšej na to nemyslím.

Za oknom haly sú minarety.

Potom sadnem do lietadla a celý čas som online. Funguje internet, funguje telefón, funguje televízia. Pozerám Wimbledon a konverzujem s kolegami z práce.

A ešte stíham filozofovať o tom, že sa jedného dňa odstrihnem. Jasné.