23. decembra 2020

Rytmus

Nepotrebujem chlast ani drogy. Stačí mi robota.

Noc. Cítim v tele každý atóm. Trasú sa vysilením. Na smrť uťahaný, túžim vypnúť — a vlastne už vypnutý som, lebo nič nedávam. Ani náznak zmysluplnej myšlienky. Potrebujem pár vecí dotiahnuť, ale radšej budem prokrastinovať. Veď ešte mám čas, prezentujem až ráno.

Handrová bábika zo zombie hororu. Mal by som sa prespať. No sotva sa pokúsim zatvoriť oči, posledné prežívajúce mozgové bunky naskočia na rezervu a šrotujú, šrotujú, šrotujú. Nič geniálne, ale pár bodov si zapíšem. Musím. Lebo na disk v hlave aktuálne nezapisujem, to viem zo skúseností.

Svitá, keď vytuhnem.

O hodinu už opäť nespím. A je mi jasné, že už nezaberiem. Sadám si do pracovne, dávam dohromady nočné argumenty, odsýpa to. Kým sa mesto preberie, mám hotovo.

Raňajkujem, čítam noviny a sériu mítingov dám s prehľadom. Bola to paráda, hovorí mi potom prezident. Jasné, pohoda. Poobede už nebudem, OK?

Nejdem spať, idem si dať osemsto kilometrov po krajine, len tak rekreačne, aby som si pripomenul, aké to bolo v minulom živote.

Nad ránom diškurujem s pumpárom na periférii krajiny, spoločnosti i záujmu. Už si môj ciferník pamätá, tankujem tam pravidelne — a on pravidelne ťahá nočné. Zakaždým je s niečim nespokojný a pritom sa smeje, tak vždy váham, či mu vlastne veriť.

Mám 550 eur čistého, hovorí, chápete? A som tu dvanásť rokov.

Prikyvujem, že nechápem, čo je pravda, ale ja nerozumiem mnohému, takže to asi pre neho nie je útechou. A samozrejme váham, či mu mám veriť. Neviem, iného pumpára nepoznám.

Ešte sto kilometrov a som späť doma. Fungujem znova skoro do svitania, aby som sa totálne odrovnal. Potom sa zvalím a nasledujúci deň spím štrnásť hodín.

A som znova vo forme.