12 augusta 2014

Nesvoj

Rezidenčný komplex, najvyššie poschodie, pred výťahmi jediné dvere. Za nimi jediný byt veľkosti menšieho zámku. Vysoké stropy, galérie, terasy. Pozvala ma ďalej, naliala mi vodu. Pustená nadrozmerná telka, sitcomy deväťdesiatych. Podvedome tuším, čo to pozvanie znamená, i tak sa však cítim nesvoj. A ešte plebejskejšie ako obyčajne.

Odhodlávam sa nekonečne dlho, minúty sa vlečú a ona trpezlivo čaká, niet sa kam hnať. Prvý krok neurobí ani náhodou. Napokon sa jej dotknem a za pár sekúnd je okolo mňa ovinutá.

Poďme hore, zašepká. Poďme. Vynesiem ju ešte o poschodie vyššie, zložím ju na letisko, strhávam z nej šatstvo. Vystrčí riťku — bez rozpakov zasuniem. Chvíľu ju režem tak, chvíľu onak, nakoniec si vysadne na koníka a s prehľadom sa urobí. Vzápätí ju nasledujem.

Začínam sa tu cítiť ako doma.

30 júla 2014

Sex s ex

Ležali sme vedľa seba v cudzom byte, v jedinej cimre uprostred hluku veľkomesta. Krátkodobý prenájom, ideálny pre turistov a tých, ktorí práve nevedia ako a kam ďalej. Bizarné prostredie, takmer sterilné, i tma tam bola pofidérna. Hrubé závesy a za nimi šíky uličných lámp a neónových pútačov. Trocha hodinový hotel, trocha Vegas.

Pôvodne som prišiel na kávu, alebo možno niečo vrátiť, napokon som zostal prespať. Moja ex, ešte čerstvo, mala tendencie vysvetľovať i pýtať sa, kým ja, rovnako nevrlý, ľahostajný a primitívny ako stále, som na nič z toho v sebe chuť nenašiel.

Zhasla, ležíme vedla seba. Možno päť minút, potom to nevydržím. Moje prsty hľadajú jej telo, a to ma bez rozpakov víta, nachádzam jej bradavky, už vztýčené, z pier sa jej už derie vzdych. Zakrátko i jej dlaň hľadá a nachádza — a všetko, čo robí, robí absolútne dokonale. Stále sa pri tom tvári, že spí, stále leží takmer nepohnuto, no mierne poroztiahla kolená, prístup je voľný všade.

Za pár ďalších minút niet o čom. Urobím ju prstami skôr ako stihne napočítať do sto. Keď ju nechám vydýchnuť, zdvihnem jej nožičky, zasuniem a prirážam. Urobím sa ti do pusy, viac jej oznamujem ako sa pýtam.

Hmmm znie súhlasne, narvem jej ho na posledných desať sekúnd do krku a vystriekam jej hlasivky. Sedím na nej ako kráľ džungle a podobne sa aj cítim.

Je dobojované, môže ísť každý vlastnou cestou.

24 júna 2014

Palmovka

Žižkovu a Libni, zdaleka se vyhni, vravelo staré pražské porekadlo. Boli doby, keď tu počet indivíduí výrazne prevyšoval množstvo štandardnej populácie a nočné potulky miestnymi putykami boli adrenalínovým športom. Keď chcel niekto prísť k úrazu, prakticky to mal v cene zájazdu.

A dnes? Počet indivíduí mierne poklesol, alebo mi už len nepripadajú nebezpečné. Možno boli asimilované okolitými štvrťami, možno sa rozpŕchli za lepším životom, trebárs do Anglicka alebo Kanady, alebo — ktovie. Z niektorých vyrástli protohipsteri, premávajú sa Palmovkou ako niekedy, len navlečení v lepších handrách, fejkové rejbeny na očiach aj po zotmení, opálení vládci svojej štvrte v novom vydaní. Sú to stále oni, v duši nezmenení, len mierne zomletí dobou. Aj keď títo už sotva vedia hrať škrupinky.

Mení sa to tu. Aj tí notori sa váľajú po lavičkách akosi civilizovanejšie. Spoza decentne zanedbaných činžiakov už vytŕčajú obrovské žeriavy, nastal čas postaviť tu krásny nový svet.

Na Hrázi věčnosti je betónová spomienka na Hrabala a v Novej libeňskej synagóge je kaviareň. Dnes hrajú Postřižiny, veľmi štýlové. Partička pri káve diskutuje o Tomovi Waitsovi. To sú mi veci! Niekedy tu hulil Bondy!

Keď míňam skupinku nastrojených násťročných buchtičiek, prichytím sa letmo pri myšlienke, že je to tu príjemné. Aj keď mi je ľúto, že počerní frajeri si už vystačia a neprídu somrovať cígo.

Keď prídem za desať rokov, bude to tu totálne gentrifikované. Pražský Brooklyn, viem si to živo predstaviť.

A potom budem už len matne pátrať po zostávajúcich funkčných mozgových bunkách, kde som to niekedy zvykol venčiť psisko a hrýzť jeho rozkošnú majiteľku do krku.

27 mája 2014

Korekcia

Pôvodne to malo byť presladené:

Miska ryže, zelený čaj, romantický film. Sám. Čo sa nezmenilo od parádnych dní zo začiatku tisícročia? Úplne iná časť planéty, takmer rovnaké pocity. A malý rozdiel: viem, kde je, viem, že je moja. Čoskoro balím, opúšťam byt, štvrť, mesto, krajinu. Aby som už nezaspával sám.

No, asi to tak nechám.

29 apríla 2014

Priority

Stále sa niečo deje — aspoň mám pocit, keď priebežne nestíham a na zoznam úloh pribúdajú neustále ďalšie a ďalšie. A pritom — až na to, že pár zmien visí vo vzduchu — je to zakaždým to isté, monotónny kolotoč, ktorý ma ani virtuálne nikam neposúva.

Teda: ponúkli mi luxusný džob s krásnou cifrou v atraktívnej lokalite. Dobre by to vyzeralo na vizitke, na účte i na pláži po práci. Pred rokom by som po tom skočil a neváhal. Dnes som taktne odmietol — a zrejme to súvisí s tým, čo visí vo vzduchu.

Menej lietam. Nežiada sa mi. Celkove nemám chuť venovať sa práci ako niekedy. A nielen to. Mám poprehadzované priority ako ženská chute v tehotenstve. Baví ma prechádzať sa okolo jazera, dávať si kávu na korze a robiť to mojej žene. Už si nevybavím, kedy som naposledy chľastal do rána. Alebo kedy som si zapálil posledný džojnt.

Celé zle, krútil by som nad sebou hlavou ešte pred rokom. Dnes už som k sebe blahosklonnejší. Vlastne mám intenzívny pocit, že robím samé správne veci.

Tak uvidíme, kedy na mňa najbližsie príde nejaká hormonálna kríza.

26 marca 2014

Roaming

Vypuklo leto. Jar tento rok nebola, alebo možno bude niekedy neskôr, keď si ten beatnik nad oblakmi zmyslí; mám pocit, že v posledných rokoch nehľadí do kalendára, a asi je to tak lepšie, nemusíme nutne fungovať podľa tradičných schém.

Prejdem sa popri rieke a potom skončím u bývalého parťáka vo firme. Sedíme na balkóne pri káve, sledujeme a komentujeme maturantky v minisukniach predvádzajúce sa pod nami. Na rohu ulice clivo ťahá slák ošumelý pán v zimnom kabáte, jediný si nevšimol, že nesneží.

— Nebudeš sa tu nudiť? — uškrnie sa bývalý parťák.
— Nebudem — odpovedám presvedčivo a usrknem si z čiernej vody.

Podvečer sedím na káve o pársto metrov ďalej s tou mojou. Kladie mi identickú otázku, len sa bojí odpovede. Nemusí. Odpovedám rovnako presvedčivo a znova si usrknem z čiernej vody.

Stále sa bojí a nejaký čas sa báť bude, cítim to. No skutočne nemusí. V kaviarňach sa vedia postarať o zákazníkov, ulice pulzujú, internet a medzinárodné letisko fungujú a EÚ systematicky diktuje mobilným operátorom koľko účtovať za roaming. A najmä: som opäť s ňou a už si ju nenechám vziať.

23 februára 2014

Pitka

Jedna v noci, v podniku prebieha súkromná akcička našej firmy a najbližších štyristo partnerov a zákazníkov. Predchádzajúcu noc som nespal, takže pripomínam zombie, presvedčivo rozsekaný i bez alkoholu.

Na hajzli si oplachujem zátylok; pod zrkadlom zazriem krčiť sa plastové vrecko od koksu. Kým sa zamyslím komu patrilo, mladý direktorík, ktorý ma prehliadol, potiahne nosom. Odkašlem si. Záhada je vyriešená. Chvíľu sa snaží roztržito konverzovať, maskuje rozpaky, no nemusí, o jeho záľube viem už niekoľko rokov. Nemusíš mi nič hovoriť, uškrniem sa. V dave mizneme každý svojim smerom.

Buchtička, ktorá už s nami dávno nemá nič spoločné, ale stále sa bez rozpakov pozýva na naše pitky, ma ťahá k baru. Nemám jasno, či chce so mnou spať. Ani, či s ňou chcem spať ja. Doteraz vždy s úsmevom prepočula moje výzvy, aby sa mnou nechala pretiahnuť v pohodlí môjho squatu. A úprimne, až taká fantastická nie je, aby som riešil čokoľvek iné ako priamu otázku.

Strih. Pol štvrtej ráno, posledných tridsať statočných má odhadom cez sto promile. Cica z financí je taká totálne naliata, že sa jej podlamujú kolená a mimovoľne sa vlní, nedokáže sa ani opierať. Pri pohľade na ňu dostávam morskú nemoc, pár slabších jedincov sa nepochybne najmä kvôli nej pozvracalo.

Taxikár sa ma snaží hlboko v noci ošmejdiť; možno mu nesedí môj cudzojazyčný prejav a krvavý ksicht. Škoda, že nevie, že som domáci a takto rozsekane vyzerám štandardne aj bez chlastu. Teda: jeho škoda. Slušne ho odnavigujem pred bránu a asertívne mu vysvetlím, že nezaplatím. Ani neprotestuje. Poprajem mu veľa šťastných kilometrov a idem sa zvaliť.

Za pár hodín mám prvú schôdzku s jedným z tých nešťastníkov, čo nevydržali pohľad na cicu z financií.

14 januára 2014

Dojazd

Dojazd. Tak sa zvykli nazývať tie vlečúce sa hodiny ráno po akcii. Alebo deň po akcii. Keď sa slnko ukrutne lenivo presúša z jednej strany oblohy na druhú a keď sa vlastne neoplatí vstať, pretože sa všetky bunky v tele ešte chvejú. Vyčerpaním, i množstvom prefiltrovaných jedov. Dojazd. Tie momenty, keď človek vie, že už nie, ale za pár dní, keď to odoznie, sa všetko opäť dostáva do zabehnutých koľají.

Noha z plynu, mal by som sa kochať, užívať si, kým tomu tu dám definitívne zbohom — presviedčam sa aspoň naoko. Ale funguje to sotva chvíľu a znova do toho padám. Fungujem takmer mechanicky — a takmer nonstop. Maily s generálom si vymieňam do desiatej večer; od polnoci mi už píše ďalší závislák. Strašný návyk, ktorému podliehajú mnohí úplne rovnako ako ja. Korporátni feťáci, bratia v triku.

16 decembra 2013

Predpovede

Je noc, za veľkými oknami bez záclon či závesov sa miesi hmla so svetlom pouličných lámp, váhavo sliepňajúcimi na mokré chodníky. Popadané lístie nalepené na asfalte, farebná koláž konca jesene. Kde-tu auto, vlečie sa domov posledný zablúdilec. Už dávno malo byť bielo, ozdobený strom na námestí bliká o pomoc, no márne. Predpovede nedávajú tomuto mestu do konca roka šancu.

Nespím. Už znova. Viem, mal by som, ešte ma čaká hektický týždeň, kým budem môcť na chvíľu vypnúť, i tak to však neurobím, pridobre sa poznám.

Je neskoro: nehodí sa nikomu volať uprostred noci; síce by som sa mohol ozvať na druhý koniec planéty, ale... Vlastne nechcem.

Už len týždeň. Týždeň urputných zápasov o čísla, prekladaných predvianočnými stretnutiami s výmenou vín, šuniek a syrov; potriasania pravicami, pár nudných večerí, pár divokých pitiek. Potom sa rozpŕchneme a budeme si len rekreačne dopisovať, aby sme nevypadli z formy, keď sa to o dva týždne začne opäť naplno odznova.

Nechcem už; nadychujem sa k tomu, aby som skončil, no zároveň je to ako droga, závislosť na napätí, na strese, na kratučkej eufórii, ktorá nasleduje, keď sa niečo vydarí, závislosť na kolotoči, ktorý chvíľami spomalí, ale nikdy nezastavuje, prosím, nech sa páči, môžete naskočiť alebo vyskočiť, počítajte však s možnosťou, že skončíte s rozsekaným ciferníkom. Alebo s rozsekanými ilúziami. Alebo i nádejami.

Neviem. Možno je to len zimou a na jar to prejde. Neznášam zimu: i tá kalendárna, neautentická, ma irituje. Možno sa potrebujem zvaliť v parku na lavičke ako moji počernejší a bezstarostnejší bratia, potrebujem, aby sa do mňa oprel oskar a dolial mi síl.

A keď nie, tak sa o to musím postarať sám. Ako obyčajne! A ideálne ešte do jari.

02 novembra 2013

Ligot

Pristála včas. Nasadne do auta a temer sa na seba nepozrieme. Žiadne bozky, žiadne objatia a takmer žiadne pohľady. Len nočný žurnál v rádiu a prázdne mesto.

Vynesiem jej kufor hore, do ešte stále spoločného bytu. Dáš si čaj?, opýtam sa nesmelo; dá si. Mlčky vedľa seba prechádzame, dve odmerané tváre, pohľady, ktoré sa nedokážu nájsť.

Vzdychnem, možno, aby si ma všimla, možno, aby nebolo ticho. Čo ti je?, opýta sa. Znie láskavo, starostlivo. Omnoho menej ako tebe, odpoviem.

Objímem ju a pevne ju držím, dlho, dlho. Nechávam spočinúť jej hlávku na svojom pleci, je to také, také podobné, ale predsa úplne iné.

Napokon sa rozdelíme a úchytkom si všimnem ligot v jej očiach. Berie si čaj a mieri spať do vedľajšej izby.

Zostalo ticho.

31 októbra 2013

Puto

Diaľnica zvádza k zamysleniu, myšlienky zvádzajú k telefonátom. Tentokrát ale nejde o náhly popud, na chvíľu, keď vyrazím a zavolám jej, čakám týždne. Babie leto za oknom ma povzbudzuje, deň je krásny.

Nedvíha, nechávam to zvoniť desaťkrát, potom to — aspoň načas — vzdávam. V rádiu hrajú hity deväťdesiatych, skoro každá z tých piesní má u mňa svoj príbeh.

Za hodinu volá sama. Dohodneme sa na večer, stíham sa osprchovať, oholiť, najesť a dokonca i umyť auto. Prvý dojem je len jeden, a na tomto mi dvojnásobne záleží. Prvý dojem — po koľkých? — po desiatich rokoch? Skutočne chcem ísť len na kávu?

Vychádza z domu a je krásna, hádam ešte krajšia ako vtedy dávno. Zastal v tomto meste čas? Takmer sa mi podlamujú kolená.

Desať rokov, čo som ju naposledy videl a pätnásť, čo som ju naposledy pobozkal. Jedna z mála mojich skutočných lások a tá, popri ktorej sa zo mňa sformovalo moje ja. To ja, ktorým som do dnešných dní.

Neprejde hádam ani štvrťhodina a viem, že noc bude dlhá, na zlomok sekundy som zachytil to efemérne priblíženie, to takmer nepostrehnuteľné niečo, čo hlási, že sme si vyrazili ako pár, nie ako dve samostatné jednotky. Viem, možno je to len ego alebo sebaklam, pretože to hádam ešte nevie ani sama.

Prechádzame ulicou a odrazu sa držíme za ruky. Už sa nepustíme. A potom povie čosi milé a reagujem inštinktívne: pobozkám ju do vlasov.

Sadáme si do poloprázdneho baru, popíjam miestny pokus o caipirinhu, ona akýsi farebný nápoj a slová z nás plynú tak otvorene a prirodzene, až sa chvíľami bojím, či sa mi to nesníva. Môžeme si dnes v noci povedať všetko, viem to, a ktovie, možno bude táto noc trvať do konca našich dní.

Je takmer ráno, keď sa dvíhame. Od telefonátu prešlo dvanásť hodín, no už som to iný ja, úplne vymenený, autentickejší. Doteraz som hľadal, teraz som našiel. Niekedy musí človek obísť celý svet, aby našiel šťastie presne tam, kde ho zanechal.

Idem spať k nej, veď vlastne kam inam, a nie, ešte sa nemilujeme, netreba, len spíme v objatí, nocí bude hádam ešte požehnane.

A viem, viem, že niekoho strašne zraním, že budem musieť čosi vysvetľovať: a nedobre bude keď poviem veľa, i keď zmienim málo. Bolesť si bude pýtať výpalné ešte dlho.

Zahodím všetko, aby som bol s ňou. Vzťahy, kariéru, majetky. Patetické, iracionálne, nepragmatické. Najhorší gýč z červenej knižnice. Inak ale nemôžem a inak ani nechcem. Už je rozhodnuté.

30 septembra 2013

Linka

Posadím si ťa na kuchynskú linku a okamžite ho do teba narvem, oznamujem jej vopred písomne.

Zatvorí za nami dvere bytu a pýta sa, či by som si niečo nedal. Dal.

Nestihne ani skontrolovať obsah chladničky, keď sa k nej prisajem a za pár sekúnd z nej strhávam šatstvo. Za pár ďalších už skutočne sedí na kuchynskej linke, nahá, vlhká, chtivá — a možno i trocha prekvapená.

Presne toto som potreboval, pomyslím si, keď začnem prirážať.

11 augusta 2013

Liga majstrov

Pristála predo mnou fľaša vodky, úplne samozrejme a najmä nevyžiadane. Psími očami sa zúfalo zahľadím na matku nevesty. Zbytočne. Na konci sveta sa matkám neodvráva, na konci sveta sa na ich pokyn pije.

Spoločenské nasávanie prevádzkujem na amatérskej úrovni, uvedomujem si neurčito po niekoľkých hodinách, keď sa stále trápim so svojou prvou butylkou, kým miestni už načínajú butylky druhé, pričom poldecáky brzdia tu pivom, tu cinzanom. Pijú ligu majstrov, zdá sa. Po chrbte mi steká pot.

Čím viac pijem, tým viac sa mi tu páči a čím viac sa mi tu páči, tým menšia je nádej uniknúť. Sú štyri hodiny popoludní, slnko praží a pomaly budem na kašu. Musím zmiznúť. Musím! Miznem.

Desať večer. Spravil som niekoľko peších okruhov mestom, prelial telom hektolitre vody, zjedol polkilový stejk a dvakrát som sa osprchoval. Artikulujem, koordinujem pohyby, nepáchne zo mňa. Interne som sa podmienečne uznal za schopného riadiť motorové vozidlo. Bude to tak na pol promile, hovorím si, a kým ma vezmú na krv, bude to pod nula tri. Dúfam. A možno tu tieto veci nikto nerieši.

Predpisovo sa presuniem do civilizácie, kde nestojí poldeci šesťdesiat centov. Vlastne som za to vďačný.