24 júna 2018

Cesta k zenu

Sedím v salóniku a zabíjam čas do odletu. Môj čas, ktorý sa nedá vrátiť ani kúpiť. Som mierne vytočený, pretože tu sedím a nešiel som sa prejsť po meste, ale vonku je kosa a chvíľami od únavy upadám do mdlôb. Tak o čo mi vlastne ide, že.

Japonský šesťdesiatnik v obleku sa babre v ryžovom jogurte a zapíja ho šumivým vínom. Nepotrebujem rozumieť všetkému.

Na západnej dvadsiatej tretej je Chelsea Hotel skrytý pod lešením. Na druhej strane ulice býval Tekserve, teraz ho neviem nájsť. Chvíľu sa motám, potom volám na pomoc Google. Tekserve zavreli v roku 2016, dozvedám sa. Stojím na chodníku a cítim sa ako keď decku na pieskovisku niekto čórne formičky. Pritom to bol iba obchod, nebolo to Studio 54. Ale i tak.

Aj jedinú miestnu Yoshinoyu zatvorili, už dávnejšie, pridávam si ešte malú a úplne zbytočnú sťažnosť pre seba samého. I to ma štvalo. Ostali už len v Cali, ale zase jedna je v Cupertine.

Späť na letisku. Môj nočný let mešká hodinu, takže sa tu budem ďalej váľať, závisláčiť a priebežne jesť. A pozorovať posledných zúfalcov, ktorí tu trpia so mnou.

Japonský šesťdesiatnik v obleku sa prestal babrať v ryžovom jogurte a dopil šumivé. Niekam uteká.

Nebudem hádať, či k lietadlu, alebo niekam inam. Nepotrebujem rozumieť všetkému.

17 júna 2018

Dojazd

Sú štyri hodiny. Štyri hodiny ráno. Práve som sa vypotácal z hotela, do ktorého som si pred chvíľou po solídnom záťahu prišiel vziať batožinu. Našiel som si na tejto periférii planéty obľúbený bar a tri noci po sebe som ho testoval. Na tretí pokus konečne nie sám, tak sa to trocha pretiahlo.

Máte caipirinhu?, spýtal som sa prvý večer. Nemali, no mali Diplomatico. Máte caipirinhu?, spýtal som sa i druhý večer. Nemali, no červené bolo pozoruhodne dobré. Máte caipirinhu?, otravoval som aj tretiu noc, už len zo zvyku. A zrušil som sa tým pozoruhodne dobrým červeným. Päť hodín v bare, to som dlho nezažil!

Vypotácal som sa z hotela, ťahám za sebou kufrík a puch alkoholu.

— Unavený? — pýta sa súcitne taxikár.
— Na šrot... — odpovedám po pravde.
— Odkiaľ ste?
— Slovensko.

Pokýval hlavou, hádam uznanlivo. Zdá sa, že premýšľa — ale ktovie, je to taxikár. A ja som na šrot.

— Bol som v Prahe! — vypadne z neho napokon.

Viťazstvo v tipovacej hre mu neberiem, trafil sa dostatočne blízko. Alebo len nie som schopný konverzácie a vysvetľovanie jemných východoeurópskych nuáns ma už nebaví ani za triezva.

Pripútam sa a odpadávam. Svitá. A ja už mám za sebou úspešný deň: na letisko som trafil a do lietadla ma vpustili. Zvyšok dňa je len dojazd.

11 júna 2018

Jin a jang

Vstávam o štvrtej, pred piatou ma taxík berie na letisko. O pol šiestej odlet, za hodinu a pol už za sebou ťahám kufrík k ďalšiemu taxíku. Vlastne Uberu, nemusím nosiť cash. Raňajkujem v pseudotalianskej kaviarni v spoločnosti pani z inej nadnárodnej korporácie. Zdráhala sa, pred deviatou nepracuje; ja som chcel začať o pol ôsmej. Exot, viem. Trpí. Trpí, ale vydrží.

Schôdzky v miestnej pobočke celé predpoludnie. Miestny GM a pár ľudí pod ním, s niektorými samostatne, s inými kolektívne. Rozdávam rady — a oni si určite myslia svoje. Nemám im to za zlé. Keď príde za mnou nejaký bystrý pajác zvonka, tiež si o ňom a priori myslím svoje. Že je kokot. Až kým ma nepresvedčí, že nie je. Niektorí presvedčia, iní nepresvedčia. Neviem, ako som na tom ja. Hlavne, nech spravia, na čom sme sa dohodli.

Nechávam sa po obede opäť hodiť na letisko, preletím dve krajiny a voilà, môžem si volať ďalší taxík. V tejto krajine sú taxíky také lacné a je ich také množstvo, že Uber nemá šancu. Automaticky mierim k bankomatu v letiskovej hale, vyznám sa tu, som takmer domáci. Netuším, koľkokrát som tu bol. Veľakrát.

Časový posun, vo firme už je padla, tak smer hotel. Akcionári mi platia Hilton v centre. Vonku je 34°, v izbe devätnásť. Klasika, mohlo byť aj horšie. Sprcha. Chvíľu chrápem, potom mesto. Prezlečený za vandráka, je mi to prirodzenejšie.

Thajský pajzel. Kvôli žrádlu, pochopiteľne. Večeriam sám, čo je najsmutnejší moment dňa. Chvíľu sa motám mestom, aby som mal nejaký pohyb. Čítam si v kníhkupectve s knihami v angličtine, majú otvorené do noci, chodievam sem rád.

Opäť hotel. Sám. Asi by som to mal nenávidieť, ale kdeže. Užívam si samotu, aby som si po pár dňoch užíval svoj druhý, domestifikovaný život spojený s neustálym upratovaním hračiek, kosením trávy a tlačením vozíka pri rodinnom nákupe. Jin a jang, schizofrénia môjho života.

09 júna 2018

Joe

Raz dávno som s ním zašiel do Art Gallery of New South Wales. Totálne rozsekaný, bola v tom ťažká predchádzajúca noc plus kvalitne upečený koláčik. Mohol som sa presvedčivo vydávať za exponát v sekcii moderného umenia.

Nevydával. Nevydalo.

Svoj stav som nerozdýchal. Kým on oceňoval umenie, ja som si šiel poležať na trávnik pred galériou. Presnejšie, pohodený ako špak som sa pevne zapieral do zemegule, aby som z nej náhodou nevypadol. Taký malý princ v neskorej puberte krížený so Spudom z Trainspottingu.

V tej tráve ma našiel a premiestnil domov, čím ma zachránil pred zradným austrálskym slnkom a miestnou záhradníckou cháskou.

Recipročne som mu o pár týzdňov pomohol uprostred noci zbaliť sa a presunúť sa na letisko, keď sa niekoľko hodín pred výletom do Indie neuvážene posilnil dvoma fľašami vodky. Akurát on to ustál.

Ááách, to boli časy!

Do hotela som dorazil podvečer.

Sedí na terase, drieme pod gaštanom. Pozorujem ho spoza okna, vrývam si ten obraz do mozgu, takto si ho chcem pamätať navždy. Ktovie, koľko mu ľudia hádajú? Možno sotva šesťdesiat — vyzerá parádne na svoj vek. Má o desať viac, skúseností a zážitkov na niekoľko životov.

Keď som šiel z kina po Na konci s dychom, spravil som svoje prvé auto, hovorí, a tá veta ho definuje.

V šesťdesiatom ôsmom emigroval, cez Austráliu a Anglicko sa priženil k slečne z Jet Set. Prachy ho však nebrali a miesto luxusného fleku v švajčiarskej banke si vybral útočisko v nepálskych horách. Rozvod, iné lásky, drámy. Venoval sa veľkoobchodu s heroínom i organickými potravinami, záleží od doby a toho, koho sa spýtate. Ten menej legálny biznis skončil pár rokmi v lochu, ten legálnejší predal a odvtedy už len cestuje a medituje. Pije striedmo, nefajčí a ani trávu nemusí. Stále je to beatnik s iskrou v oku, len o špičky už nestojí.

Joe!

Preberie sa, kým k nemu podídem, chvíľu ma skenuje, potom ma silno objíme. Nespoznal by som ťa, zruší ma prvou vetou, a potom plynule pokračuje v konverzácii spred siedmich rokov, keď sme sa ostatný raz videli.

Máme dva dni a dva večery, ideme na to.

08 júna 2018

Zdementievanie

Štve ju všetko. Teda: práca a chlapi. Dume, v čom je problém, ale ešte na nič neprišla. Neviem, či jej to možno taktne vysvetliť.

Na Instagrame vytŕča kozy i po tridsiatke. Sedí na recepcii, dvíha telefóny, preberá poštu. Oblieka sa ako lacná šľapka, čo bola pravdepodobne miestna móda, keď opúšťala pred desiatimi rokmi valal v ukrajinskom pohraničí.

Trápi sa, že nič nevie a na nič sa neodvažuje — no nič s tým nerobí. Pekná ako bábika, blbá ako tágo. Občas ju niekto zbalí, no po pár týždnoch je so železnou pravidelnosťou koniec. Nevydržia ani najväčší flegmatici. A ani najväčší masochisti.

Pomaly odkvitá. Matka mojej ex vravievala, že každý tovar má svojho kupcu, ale toto bude zanedlho ťažké udať aj vo výpredaji.

Skúšal som jej pred časom pomôcť. Obetoval som sa a rekreačne som ju asi dva týždne mydlil. Viac to nešlo. Cítil som sa ako HAL 9000, keď mu Bowman odpájal obvody.

Spätne si to vyčítam. Bojím sa, že odvtedy som začal dementnieť. I predtým som bol slabomyseľný, pochopiteľne, ale potom sa to začalo rapídne zhoršovať.

Ešte šťastie, že som sa stihol šikovne udať. Lebo dnes už by ma tiež čakal len výpredaj.

09 februára 2018

Pomsta

Víkend. Rande so ženou. Večera, divadlo, husto sneží, tak rýchlo-rýchlo prebehneme bielou brečkou k autu a smejeme sa ako pubertiaci. Doma odpadnem, kým napočíta do desať. Ešteže ma miluje, aký som. Aspoň v to dúfam, veď aj sama to občas spomenie. Tak hádam neojebáva.

Strih. Rozvalený v koženom kresle salónika civím na lietadlá producírujúce sa hore-dole. Ako modelky, čo som videl na Fashion TV. Akurát lietadlá vyzerajú zdravšie. Keď preostrím na okennú tabuľu, zočím seba. Predovšetkým pupok, potom pupok a napokon vydesené psie oči. Kým som pozoroval lietadlá, pribral som náhle dvadsať kíl. Vydesené psie oči, veď hovorím.

Strih. Sériové pohovory s uchádzačmi. Trpím. A potom príde hipsterské ucho, ktoré sa neunúvalo vziať si ani ponožky a rozseká ma. Ciciak je taký dobrý, až sa musím krotiť, aby som ho na fleku neposlal sadnúť si do nášho korporátneho kurníka. Vidím tvoj osud, bratu, čaká ťa open space! Tu ťa zomelieme, znormalizujeme. A ešte budeš rád!

Blíži sa opäť víkend. Ťahám za sebou kufrík k taxíku a len tak mimochodom si spomeniem, ako som žil pred desiatimi rokmi, kým ma nejaký zmrd neposadil do korporátneho kurníka.

Prebolelo. Ale stále sa mstím.

12 augusta 2014

Nesvoj

Rezidenčný komplex, najvyššie poschodie, pred výťahmi jediné dvere. Za nimi jediný byt veľkosti menšieho zámku. Vysoké stropy, galérie, terasy. Pozvala ma ďalej, naliala mi vodu. Pustená nadrozmerná telka, sitcomy deväťdesiatych. Podvedome tuším, čo to pozvanie znamená, i tak sa však cítim nesvoj. A ešte plebejskejšie ako obyčajne.

Odhodlávam sa nekonečne dlho, minúty sa vlečú a ona trpezlivo čaká, niet sa kam hnať. Prvý krok neurobí ani náhodou. Napokon sa jej dotknem a za pár sekúnd je okolo mňa ovinutá.

Poďme hore, zašepká. Poďme. Vynesiem ju ešte o poschodie vyššie, zložím ju na letisko, strhávam z nej šatstvo. Vystrčí riťku — bez rozpakov zasuniem. Chvíľu ju režem tak, chvíľu onak, nakoniec si vysadne na koníka a s prehľadom sa urobí. Vzápätí ju nasledujem.

Začínam sa tu cítiť ako doma.

30 júla 2014

Sex s ex

Ležali sme vedľa seba v cudzom byte, v jedinej cimre uprostred hluku veľkomesta. Krátkodobý prenájom, ideálny pre turistov a tých, ktorí práve nevedia ako a kam ďalej. Bizarné prostredie, takmer sterilné, i tma tam bola pofidérna. Hrubé závesy a za nimi šíky uličných lámp a neónových pútačov. Trocha hodinový hotel, trocha Vegas.

Pôvodne som prišiel na kávu, alebo možno niečo vrátiť, napokon som zostal prespať. Moja ex, ešte čerstvo, mala tendencie vysvetľovať i pýtať sa, kým ja, rovnako nevrlý, ľahostajný a primitívny ako stále, som na nič z toho v sebe chuť nenašiel.

Zhasla, ležíme vedla seba. Možno päť minút, potom to nevydržím. Moje prsty hľadajú jej telo, a to ma bez rozpakov víta, nachádzam jej bradavky, už vztýčené, z pier sa jej už derie vzdych. Zakrátko i jej dlaň hľadá a nachádza — a všetko, čo robí, robí absolútne dokonale. Stále sa pri tom tvári, že spí, stále leží takmer nepohnuto, no mierne poroztiahla kolená, prístup je voľný všade.

Za pár ďalších minút niet o čom. Urobím ju prstami skôr ako stihne napočítať do sto. Keď ju nechám vydýchnuť, zdvihnem jej nožičky, zasuniem a prirážam. Urobím sa ti do pusy, viac jej oznamujem ako sa pýtam.

Hmmm znie súhlasne, narvem jej ho na posledných desať sekúnd do krku a vystriekam jej hlasivky. Sedím na nej ako kráľ džungle a podobne sa aj cítim.

Je dobojované, môže ísť každý vlastnou cestou.

24 júna 2014

Palmovka

Žižkovu a Libni, zdaleka se vyhni, vravelo staré pražské porekadlo. Boli doby, keď tu počet indivíduí výrazne prevyšoval množstvo štandardnej populácie a nočné potulky miestnymi putykami boli adrenalínovým športom. Keď chcel niekto prísť k úrazu, prakticky to mal v cene zájazdu.

A dnes? Počet indivíduí mierne poklesol, alebo mi už len nepripadajú nebezpečné. Možno boli asimilované okolitými štvrťami, možno sa rozpŕchli za lepším životom, trebárs do Anglicka alebo Kanady, alebo — ktovie. Z niektorých vyrástli protohipsteri, premávajú sa Palmovkou ako niekedy, len navlečení v lepších handrách, fejkové rejbeny na očiach aj po zotmení, opálení vládci svojej štvrte v novom vydaní. Sú to stále oni, v duši nezmenení, len mierne zomletí dobou. Aj keď títo už sotva vedia hrať škrupinky.

Mení sa to tu. Aj tí notori sa váľajú po lavičkách akosi civilizovanejšie. Spoza decentne zanedbaných činžiakov už vytŕčajú obrovské žeriavy, nastal čas postaviť tu krásny nový svet.

Na Hrázi věčnosti je betónová spomienka na Hrabala a v Novej libeňskej synagóge je kaviareň. Dnes hrajú Postřižiny, veľmi štýlové. Partička pri káve diskutuje o Tomovi Waitsovi. To sú mi veci! Niekedy tu hulil Bondy!

Keď míňam skupinku nastrojených násťročných buchtičiek, prichytím sa letmo pri myšlienke, že je to tu príjemné. Aj keď mi je ľúto, že počerní frajeri si už vystačia a neprídu somrovať cígo.

Keď prídem za desať rokov, bude to tu totálne gentrifikované. Pražský Brooklyn, viem si to živo predstaviť.

A potom budem už len matne pátrať po zostávajúcich funkčných mozgových bunkách, kde som to niekedy zvykol venčiť psisko a hrýzť jeho rozkošnú majiteľku do krku.

27 mája 2014

Korekcia

Pôvodne to malo byť presladené:

Miska ryže, zelený čaj, romantický film. Sám. Čo sa nezmenilo od parádnych dní zo začiatku tisícročia? Úplne iná časť planéty, takmer rovnaké pocity. A malý rozdiel: viem, kde je, viem, že je moja. Čoskoro balím, opúšťam byt, štvrť, mesto, krajinu. Aby som už nezaspával sám.

No, asi to tak nechám.

29 apríla 2014

Priority

Stále sa niečo deje — aspoň mám pocit, keď priebežne nestíham a na zoznam úloh pribúdajú neustále ďalšie a ďalšie. A pritom — až na to, že pár zmien visí vo vzduchu — je to zakaždým to isté, monotónny kolotoč, ktorý ma ani virtuálne nikam neposúva.

Teda: ponúkli mi luxusný džob s krásnou cifrou v atraktívnej lokalite. Dobre by to vyzeralo na vizitke, na účte i na pláži po práci. Pred rokom by som po tom skočil a neváhal. Dnes som taktne odmietol — a zrejme to súvisí s tým, čo visí vo vzduchu.

Menej lietam. Nežiada sa mi. Celkove nemám chuť venovať sa práci ako niekedy. A nielen to. Mám poprehadzované priority ako ženská chute v tehotenstve. Baví ma prechádzať sa okolo jazera, dávať si kávu na korze a robiť to mojej žene. Už si nevybavím, kedy som naposledy chľastal do rána. Alebo kedy som si zapálil posledný džojnt.

Celé zle, krútil by som nad sebou hlavou ešte pred rokom. Dnes už som k sebe blahosklonnejší. Vlastne mám intenzívny pocit, že robím samé správne veci.

Tak uvidíme, kedy na mňa najbližsie príde nejaká hormonálna kríza.

26 marca 2014

Roaming

Vypuklo leto. Jar tento rok nebola, alebo možno bude niekedy neskôr, keď si ten beatnik nad oblakmi zmyslí; mám pocit, že v posledných rokoch nehľadí do kalendára, a asi je to tak lepšie, nemusíme nutne fungovať podľa tradičných schém.

Prejdem sa popri rieke a potom skončím u bývalého parťáka vo firme. Sedíme na balkóne pri káve, sledujeme a komentujeme maturantky v minisukniach predvádzajúce sa pod nami. Na rohu ulice clivo ťahá slák ošumelý pán v zimnom kabáte, jediný si nevšimol, že nesneží.

— Nebudeš sa tu nudiť? — uškrnie sa bývalý parťák.
— Nebudem — odpovedám presvedčivo a usrknem si z čiernej vody.

Podvečer sedím na káve o pársto metrov ďalej s tou mojou. Kladie mi identickú otázku, len sa bojí odpovede. Nemusí. Odpovedám rovnako presvedčivo a znova si usrknem z čiernej vody.

Stále sa bojí a nejaký čas sa báť bude, cítim to. No skutočne nemusí. V kaviarňach sa vedia postarať o zákazníkov, ulice pulzujú, internet a medzinárodné letisko fungujú a EÚ systematicky diktuje mobilným operátorom koľko účtovať za roaming. A najmä: som opäť s ňou a už si ju nenechám vziať.

23 februára 2014

Pitka

Jedna v noci, v podniku prebieha súkromná akcička našej firmy a najbližších štyristo partnerov a zákazníkov. Predchádzajúcu noc som nespal, takže pripomínam zombie, presvedčivo rozsekaný i bez alkoholu.

Na hajzli si oplachujem zátylok; pod zrkadlom zazriem krčiť sa plastové vrecko od koksu. Kým sa zamyslím komu patrilo, mladý direktorík, ktorý ma prehliadol, potiahne nosom. Odkašlem si. Záhada je vyriešená. Chvíľu sa snaží roztržito konverzovať, maskuje rozpaky, no nemusí, o jeho záľube viem už niekoľko rokov. Nemusíš mi nič hovoriť, uškrniem sa. V dave mizneme každý svojim smerom.

Buchtička, ktorá už s nami dávno nemá nič spoločné, ale stále sa bez rozpakov pozýva na naše pitky, ma ťahá k baru. Nemám jasno, či chce so mnou spať. Ani, či s ňou chcem spať ja. Doteraz vždy s úsmevom prepočula moje výzvy, aby sa mnou nechala pretiahnuť v pohodlí môjho squatu. A úprimne, až taká fantastická nie je, aby som riešil čokoľvek iné ako priamu otázku.

Strih. Pol štvrtej ráno, posledných tridsať statočných má odhadom cez sto promile. Cica z financí je taká totálne naliata, že sa jej podlamujú kolená a mimovoľne sa vlní, nedokáže sa ani opierať. Pri pohľade na ňu dostávam morskú nemoc, pár slabších jedincov sa nepochybne najmä kvôli nej pozvracalo.

Taxikár sa ma snaží hlboko v noci ošmejdiť; možno mu nesedí môj cudzojazyčný prejav a krvavý ksicht. Škoda, že nevie, že som domáci a takto rozsekane vyzerám štandardne aj bez chlastu. Teda: jeho škoda. Slušne ho odnavigujem pred bránu a asertívne mu vysvetlím, že nezaplatím. Ani neprotestuje. Poprajem mu veľa šťastných kilometrov a idem sa zvaliť.

Za pár hodín mám prvú schôdzku s jedným z tých nešťastníkov, čo nevydržali pohľad na cicu z financií.

14 januára 2014

Dojazd

Dojazd. Tak sa zvykli nazývať tie vlečúce sa hodiny ráno po akcii. Alebo deň po akcii. Keď sa slnko ukrutne lenivo presúša z jednej strany oblohy na druhú a keď sa vlastne neoplatí vstať, pretože sa všetky bunky v tele ešte chvejú. Vyčerpaním, i množstvom prefiltrovaných jedov. Dojazd. Tie momenty, keď človek vie, že už nie, ale za pár dní, keď to odoznie, sa všetko opäť dostáva do zabehnutých koľají.

Noha z plynu, mal by som sa kochať, užívať si, kým tomu tu dám definitívne zbohom — presviedčam sa aspoň naoko. Ale funguje to sotva chvíľu a znova do toho padám. Fungujem takmer mechanicky — a takmer nonstop. Maily s generálom si vymieňam do desiatej večer; od polnoci mi už píše ďalší závislák. Strašný návyk, ktorému podliehajú mnohí úplne rovnako ako ja. Korporátni feťáci, bratia v triku.

16 decembra 2013

Predpovede

Je noc, za veľkými oknami bez záclon či závesov sa miesi hmla so svetlom pouličných lámp, váhavo sliepňajúcimi na mokré chodníky. Popadané lístie nalepené na asfalte, farebná koláž konca jesene. Kde-tu auto, vlečie sa domov posledný zablúdilec. Už dávno malo byť bielo, ozdobený strom na námestí bliká o pomoc, no márne. Predpovede nedávajú tomuto mestu do konca roka šancu.

Nespím. Už znova. Viem, mal by som, ešte ma čaká hektický týždeň, kým budem môcť na chvíľu vypnúť, i tak to však neurobím, pridobre sa poznám.

Je neskoro: nehodí sa nikomu volať uprostred noci; síce by som sa mohol ozvať na druhý koniec planéty, ale... Vlastne nechcem.

Už len týždeň. Týždeň urputných zápasov o čísla, prekladaných predvianočnými stretnutiami s výmenou vín, šuniek a syrov; potriasania pravicami, pár nudných večerí, pár divokých pitiek. Potom sa rozpŕchneme a budeme si len rekreačne dopisovať, aby sme nevypadli z formy, keď sa to o dva týždne začne opäť naplno odznova.

Nechcem už; nadychujem sa k tomu, aby som skončil, no zároveň je to ako droga, závislosť na napätí, na strese, na kratučkej eufórii, ktorá nasleduje, keď sa niečo vydarí, závislosť na kolotoči, ktorý chvíľami spomalí, ale nikdy nezastavuje, prosím, nech sa páči, môžete naskočiť alebo vyskočiť, počítajte však s možnosťou, že skončíte s rozsekaným ciferníkom. Alebo s rozsekanými ilúziami. Alebo i nádejami.

Neviem. Možno je to len zimou a na jar to prejde. Neznášam zimu: i tá kalendárna, neautentická, ma irituje. Možno sa potrebujem zvaliť v parku na lavičke ako moji počernejší a bezstarostnejší bratia, potrebujem, aby sa do mňa oprel oskar a dolial mi síl.

A keď nie, tak sa o to musím postarať sám. Ako obyčajne! A ideálne ešte do jari.

02 novembra 2013

Ligot

Pristála včas. Nasadne do auta a temer sa na seba nepozrieme. Žiadne bozky, žiadne objatia a takmer žiadne pohľady. Len nočný žurnál v rádiu a prázdne mesto.

Vynesiem jej kufor hore, do ešte stále spoločného bytu. Dáš si čaj?, opýtam sa nesmelo; dá si. Mlčky vedľa seba prechádzame, dve odmerané tváre, pohľady, ktoré sa nedokážu nájsť.

Vzdychnem, možno, aby si ma všimla, možno, aby nebolo ticho. Čo ti je?, opýta sa. Znie láskavo, starostlivo. Omnoho menej ako tebe, odpoviem.

Objímem ju a pevne ju držím, dlho, dlho. Nechávam spočinúť jej hlávku na svojom pleci, je to také, také podobné, ale predsa úplne iné.

Napokon sa rozdelíme a úchytkom si všimnem ligot v jej očiach. Berie si čaj a mieri spať do vedľajšej izby.

Zostalo ticho.

31 októbra 2013

Puto

Diaľnica zvádza k zamysleniu, myšlienky zvádzajú k telefonátom. Tentokrát ale nejde o náhly popud, na chvíľu, keď vyrazím a zavolám jej, čakám týždne. Babie leto za oknom ma povzbudzuje, deň je krásny.

Nedvíha, nechávam to zvoniť desaťkrát, potom to — aspoň načas — vzdávam. V rádiu hrajú hity deväťdesiatych, skoro každá z tých piesní má u mňa svoj príbeh.

Za hodinu volá sama. Dohodneme sa na večer, stíham sa osprchovať, oholiť, najesť a dokonca i umyť auto. Prvý dojem je len jeden, a na tomto mi dvojnásobne záleží. Prvý dojem — po koľkých? — po desiatich rokoch? Skutočne chcem ísť len na kávu?

Vychádza z domu a je krásna, hádam ešte krajšia ako vtedy dávno. Zastal v tomto meste čas? Takmer sa mi podlamujú kolená.

Desať rokov, čo som ju naposledy videl a pätnásť, čo som ju naposledy pobozkal. Jedna z mála mojich skutočných lások a tá, popri ktorej sa zo mňa sformovalo moje ja. To ja, ktorým som do dnešných dní.

Neprejde hádam ani štvrťhodina a viem, že noc bude dlhá, na zlomok sekundy som zachytil to efemérne priblíženie, to takmer nepostrehnuteľné niečo, čo hlási, že sme si vyrazili ako pár, nie ako dve samostatné jednotky. Viem, možno je to len ego alebo sebaklam, pretože to hádam ešte nevie ani sama.

Prechádzame ulicou a odrazu sa držíme za ruky. Už sa nepustíme. A potom povie čosi milé a reagujem inštinktívne: pobozkám ju do vlasov.

Sadáme si do poloprázdneho baru, popíjam miestny pokus o caipirinhu, ona akýsi farebný nápoj a slová z nás plynú tak otvorene a prirodzene, až sa chvíľami bojím, či sa mi to nesníva. Môžeme si dnes v noci povedať všetko, viem to, a ktovie, možno bude táto noc trvať do konca našich dní.

Je takmer ráno, keď sa dvíhame. Od telefonátu prešlo dvanásť hodín, no už som to iný ja, úplne vymenený, autentickejší. Doteraz som hľadal, teraz som našiel. Niekedy musí človek obísť celý svet, aby našiel šťastie presne tam, kde ho zanechal.

Idem spať k nej, veď vlastne kam inam, a nie, ešte sa nemilujeme, netreba, len spíme v objatí, nocí bude hádam ešte požehnane.

A viem, viem, že niekoho strašne zraním, že budem musieť čosi vysvetľovať: a nedobre bude keď poviem veľa, i keď zmienim málo. Bolesť si bude pýtať výpalné ešte dlho.

Zahodím všetko, aby som bol s ňou. Vzťahy, kariéru, majetky. Patetické, iracionálne, nepragmatické. Najhorší gýč z červenej knižnice. Inak ale nemôžem a inak ani nechcem. Už je rozhodnuté.

30 septembra 2013

Linka

Posadím si ťa na kuchynskú linku a okamžite ho do teba narvem, oznamujem jej vopred písomne.

Zatvorí za nami dvere bytu a pýta sa, či by som si niečo nedal. Dal.

Nestihne ani skontrolovať obsah chladničky, keď sa k nej prisajem a za pár sekúnd z nej strhávam šatstvo. Za pár ďalších už skutočne sedí na kuchynskej linke, nahá, vlhká, chtivá — a možno i trocha prekvapená.

Presne toto som potreboval, pomyslím si, keď začnem prirážať.

11 augusta 2013

Liga majstrov

Pristála predo mnou fľaša vodky, úplne samozrejme a najmä nevyžiadane. Psími očami sa zúfalo zahľadím na matku nevesty. Zbytočne. Na konci sveta sa matkám neodvráva, na konci sveta sa na ich pokyn pije.

Spoločenské nasávanie prevádzkujem na amatérskej úrovni, uvedomujem si neurčito po niekoľkých hodinách, keď sa stále trápim so svojou prvou butylkou, kým miestni už načínajú butylky druhé, pričom poldecáky brzdia tu pivom, tu cinzanom. Pijú ligu majstrov, zdá sa. Po chrbte mi steká pot.

Čím viac pijem, tým viac sa mi tu páči a čím viac sa mi tu páči, tým menšia je nádej uniknúť. Sú štyri hodiny popoludní, slnko praží a pomaly budem na kašu. Musím zmiznúť. Musím! Miznem.

Desať večer. Spravil som niekoľko peších okruhov mestom, prelial telom hektolitre vody, zjedol polkilový stejk a dvakrát som sa osprchoval. Artikulujem, koordinujem pohyby, nepáchne zo mňa. Interne som sa podmienečne uznal za schopného riadiť motorové vozidlo. Bude to tak na pol promile, hovorím si, a kým ma vezmú na krv, bude to pod nula tri. Dúfam. A možno tu tieto veci nikto nerieši.

Predpisovo sa presuniem do civilizácie, kde nestojí poldeci šesťdesiat centov. Vlastne som za to vďačný.

13 júla 2013

Puberta

Sedíme na lavičke v parku ako dvaja pubertiaci. Akoby som mal sotva pätnásť — a ona hádam trinásť. Strach? Zdržanlivosť? Hlavne sa na ňu nedívať, lebo sa neudržím. Sledujem stavenisko za stromami, developerská mašinéria už zaiste inzeruje luxusné bývanie v tesnej blízkosti pazbytku prírody uprostred veľkomesta. Vysmiate rodinky z katalógov sa nevedia dočkať.

Chcel by som ju pobozkať, chcel, ale už sme si to vysvetlili. Dávno vysvetlili. Niekedy to šlo. Teraz už nie. Hoci je tak blízko.

Letmo sa jej dotknem, pohladím ju — a zdá sa mi to, alebo je skutočne o čosi bližšie? Ostýchavo si vymeníme úsmevy — deje sa vôbec niečo? Už nemôžem. Viem, čo som sľuboval, viem, čo som si predsavzal. Moje pery sa približujú k jej. Niečo sa musí stať.

Strih.

Je noc. Sme spotení, mokrí, odpadávame vyčerpaním. Vzduch sa nehýbe, otvorené okná nepomáhajú. Výlučky žliaz rozotreté po telách ako opaľovací krém. Hej, viem, čo som si sľuboval. Ale i postpubertálne výčiny majú niečo do seba. A niečo do nej.

21 júna 2013

Grandhotel

Na rozsekanom ciferníku čierne okuliare, civím do priestoru, vezú ma domov. Je skoro poludnie, som v rozklade. Chvíľami zvažujem, či udržím fazónu alebo požiadam mladého, nech mi zastaví. Slabšia viróza, povedali by na Hrade. Zatvárajú sa mi viečka. Potrebujem spať. A ešte ticho, teplo, tekutiny.

Včera v noci. Držím ju za riť, padáme z baru. V lobby ide do kolien, ťahá mi ho z nohavíc. Opretý o biliárdový stôl, periférne skúšam zistiť, či sa na nás díva CCTV. Profesionálna deformácia, zaujímajú ma technológie.

Robí to fakt dobre, zhodnotím si interne, keď sa myšlienkami vrátim do reality. Prekvapuje ma, že mi ho vôbec dokázala postaviť. Vystriekam jej hrdlo, pozbiera si lodičky a idem si dať dve hodiny kómy. O reciprocitu údajne nestojí.

Livrejovaní panáci na recepcii sa na mňa usmievajú. CCTV funguje.

12 mája 2013

Tox

Trištvrte na sedem večer. Zalomím v aute cez ulicu od džezového klubu. Dvakrát ma prebudí telefón, len aby som v momente opäť odpadol.

Tridsať minút neskôr. Rozchodil som krízu, sedím v bare pri vode. Zelený čaj, poprosím. Posledný pracovný hovor: Predám ti hocičo, ale určujem podmienky a cenu. Môže byť? Civím na výletné loďky, pomaly sa rozoberám. Začala hrať kapela, na môj štýl zbytočne alternatívne. Topím sa v dumách.

Zakrátko príde cica. Vodka Red Bull? Hocikedy, bejby. Ďakujem, drahý Absolut, že máš toľko príchutí.

Preberáme Pittsburgh a New York, pánov, slečny a život vo všeobecnosti. Je mi fajn, zisťujem. Cígo na terase. Slnko sa skrylo za obzor. Spustila ďalšia kapela.

Po polnoci balíme, zvažujeme, čo ďalej. Taxík a ku mne, pizzu objednávam ešte cestou. Vodka s džúsom a jeden z nasladlých filmov o meste, ktoré nikdy nespí. Po prvý raz u mňa zostala cez noc, napadá mi tesne predtým, ako vyhasnem.

Ráno v ťažkej pohode. Prechádzka ulicami, robím jej sprievodcu mojou štvrťou. Anglické raňajky v najlepšej kaviarni v okolí. Máme čas, túlame sa centrom a vraciame sa po auto. Hádžem ju domov, v rádiu hrá Hendrix.
When I'm sad, she comes to me
With a thousand smiles, she gives to me free
It's alright she says it's alright
Take anything you want from me,
Anything.
Aby mohol začať detox, potrebujem najprv tox. A vychutnávam si ho!

06 mája 2013

Vidiecka romanca

Raz už som ju videl. Sedela vedľa mňa na kamarátovej svadbe. Potreboval som vtedy zmiznúť, stíhal som si s novomanželmi sotva pripiť a už som bol preč. Niečo som si ale zapamätal: jej výstrih.

Po dvoch týždňoch ju opäť stretávam. Vidiecka diskotéka, kde sa zastavujem z číreho rozmaru. Pár známych, jeden povedomý výstrih.

Zľahka s ňou konverzujem, chlast jej kupovať nemusím. Hlboko v noci sa ochotne nechá odviezť ku mne. Pustím film a nalejem víno, no zbytočne. Netreba. Necháva sa preťahovať na všetky spôsoby aj bez rekvizít.

Ráno ju hádžem domov a akurát som nasraný, že to bolo totálne bez námahy. Vlastne neviem, či sa nemám cítiť zneužitý.

27 apríla 2013

Fondy

Dva dni som sa nedostal z hotela. Dva dni, dva dvanásťhodinové mítingy. Moja krehká psychika dostáva seriózne zabrať. Po treťom dni je konečne padla: som rozsekaný, halucinujem, možno by som ani nepotreboval chlastať. Ale načo riskovať? Padá to do mňa ako do studne.

Strih. Pár hodín neskôr, opúsťame jeden podnik a je čas nájsť si niečo iné.

Jebáááť, ideme jebáááť!, reve na mňa mierne naliaty obchodný partner a nadšene ma bije po pleci. Čo-ako prvotne nezdieľam jeho nadšenie, nechávam sa zlomiť. Jebať! Poďme!

Zastavujeme taxi na bulvári a využitím moderných technológií vysvetľujeme taxikárovi o čo nám ide. Google Translator, patrí ti vďaka za spoluprácu pri hľadaní najdrahšieho bordelu v meste.

40 eur vstup, 800 za fľašu. Viem, Moët, ale i tak. Nefunguje mi karta, hodí na mňa psí pohľad chlapík — tak platím. Jebať! V boxe máme sedem kundičiek, cítia lóve, milujú nás. Najkrajšie profesionálky, aké som kedy mal k dispozícii. Keď sa vymaním z tej spleti božských kôz a vagín, jednu z nich si beriem na izbu.

Najradšej by som okamžite zalomil, ale už to dohrám. Máš u mňa kilo navyše, keď sa ti podarí ma urobiť, dávam jej silnejšiu incentívu pracovať.

Podarilo. V taxíku potom zaspávam, preberie ma esemeska: Pošli číslo účtu, je to na firmu.

Vedel som, že nadnárodné korporácie majú niečo do seba: fondy.

21 marca 2013

Radosti

Zajtra mierim na pracovný výlet, hovorím rozpustilo slečne, s ktorou obedujem v súlade s najlepšou networkingovou zásadou: Never Eat Alone. Obed fajn, ale práve som si z výletu spravil vojnu ako remeň. O radostiach možno rozprávať až ex post, to už by som mohol vedieť.

Vstávam o štvrtej, aby som stihol lietadlo. Auto štartujem s miernymi výčitkami svedomia: Nevravel som si včera, že nebudem piť? Vravel. A? Akoby sa víno nerátalo.

V salóniku mi už padá hlava. V Paríži mám na prestup 15 minút, čo je natoľko málo, že miesto stresu upadám priamo do letargie. Našťastie, Francúzi to majú šikovne zrátané. Ak mešká jeden let, minimálne rovnako dlho bude meškať i nadväzujúci. Úplne ideálne so solídnou rezervou. Premyslené. Len kým ma dopravia do cieľovej stanice, budem polomŕtvy.

Čaká ma blazeovaný chlapík s tabuľkou s logom firmy a S-Klasse. Hádže ma do hotela a počas jazdy nepovie ani slovo. Som mu vďačný.

Koniec výpočtu radostí.

Obed nestíham, s kufríkom sa skladám priamo v zasadačke. Jednanie trvá do ôsmej večer. Od ôsmej do desiatej večera, nasleduje socializácia v bare. Čosi mi vraví, že tento míting organizuje Nemka. Najzásadnejší rozhovor dňa stíham za päť minút, zvyšok je len zúfalý dojazd. Mám pocit, že nikto nemá gule priznať sa, že zomiera a že preferuje zomrieť v posteli. Stoicky trpím, mám to v náplni práce.

Je po polnoci. Mesto vidím z okna. Za rohom je La Rambla, no nemám síl.

Usínam okamžite. Tak aspoň nad insomniou som dnes vyhral.