1995

Je nasnežené — také príjemné zimné popoludnie. Ešte 40 kilometrov, potom sa hodím do gala a zbalím ju, uvažujem. Dúfam.

Alebo to aspoň skúsim. Alebo to aspoň skúsim skúsiť. Ak tam teda vôbec bude. Ak tam nebude, tak sa aspoň ožeriem. Alebo pôjdem domov.

Plesová sezóna násťročných úch, lokálna mládežnícka verzia oscarových večierkov.

Bola tam. Celý večer som zúfalo predvádzal karikatúru tanca v snahe zaujať. Úspešne. Pili sme biele. Smiali sme sa.

Chodíte spolu?, spýtal sa ma kamoš nad pisoárom. Budeme, odpovedal som presvedčivo.

A tak i bolo.

Naruby

Mrzne. Večerná diaľnica, mesto ďaleko na východe. Nepoznávam to tu, nebol som tu pätnásť rokov, tak sa stretávame pri nákupnom centre. Zatvorenom, ešte majú Vianoce.

I took her to a supermarket
I don't know why but I had to start it somewhere

Volám jej — tak v McDonalds. Kým príde, čítam si. Elementárne častice. Póza, viem. Lepší nebudem.

McDonalds nie, zhodneme sa očami. Centrum. Sem som chodila do školy, hovorí. Ja som sem chodieval na pizzu. Smejeme sa. Sneh nám vŕzga pod nohami, gýčová výzdoba tomu pridáva nádych ranného kapitalizmu, ako si ho pamätám z minulosti.

Tentokrát to nie je interview, alebo ak áno, tak naruby. Príde mi takmer dokonalá.

Dve hodiny pri káve a je čas ísť. Odprevádzam ju, dostanem letmý bozk a smerujem tmou na ďalšiu akciu. Kde si trčal, pýtajú sa. Ešte tam trčím, odpovedám. Ešte vždy tam trčím.

Erin

Zavolal som jej, sotva som vystúpil z lietadla. Je z Prahy, oznamovala svojim kolegyniam povýšene, a ak som to správne pochopil, muselo to vyznieť ako keď príde niekto z Bratislavy do Trebišova.

Chcel som si len zresetovať hlavu a prepnúť na diametrálne odlišné časové pásmo. Ona chcela piť. Po štrnástej vodke som bol zresetovaný i aklimatizovaný. Bol čas ísť. K nej.

Prisala sa ku mne, a tesne predtým ako som odpadol, som si uvedomil, že by som mal. Ráno mi napadlo, že som síce mal, ale nemusel. A najmä nemohol.

Príď na reparát, pípla sms. Takže nie, vlastne som nemal na výber.

iPhonióza

Vedel som, že sa to nemá. Esemeskovať počas jazdy, vykecávať sa na Googli, písať maily. Normálne to funguje, tentoraz to nefungovalo. Čo dodať? Byť zaseknutý v zápche sa zdalo byť dobrou zámienkou pracovať.

Nebolo. Po pár sto eurách už viem. A hádam si to aj zapamätám.

Reflexia

City? Je ich stále pomenej. Stávam sa tým, čo hrám. Kamenná tvár a znudený cynik v práci, občasný klaun v stále užšom kruhu blízkych. Pomerne blízkych. Takmer všetci blízki sú mi paradoxne vzdialení. A naopak.

Neznášam podnikové akcie. Aj tak na ne pravidelne chodievam. Aspoň dve týždenne, aby som nevyšiel z cviku. Blazeovane strieľam z kuše, predstieram povzbudzovanie na hokeji, alebo tlčiem slamkou mojito. Viem, dobre viem, ako to vravel Seifert. Mám ho opakovať?

všechno tu na světě již bylo
nic není nového

Pozorujem dav; chvíľami ním opovrhujem, chvíľami mám chuť s ním splynúť, chvíľami mi je úplne ukradnutý. Rád a zároveň veľmi nerád miznem nocou medzi prvými; sám sebe už ani nemám tendenciu vyčítať, že som opäť premrhal ďalší deň, ďalší večer. Schizofréniu zvaľujem na nadnárodnú korporáciu. Alibizmus nemám na koho.

500 kilometrov nočnými diaľnicami. Je pol štvrtej ráno. Zaparkujem vedľa BMW s vybitým okienkom a ešte uvedomelo zavolám mestskú políciu. Ulicou prebehne potkan. Mladá ešte nespí. Mám radosť. Ako to šlo ďalej s tým Seifertom?

ale běda milencům
kteří nedovedou v každém polibku
objěvit nový květ

Obavy

Oťaželi mi nohy. Pravdupovediac, celý som oťažel. Zvykol som si behávať ležérnych dvadsaťpäť kilometrov okolo mojej cigánskej štvrte a potom mi náhle došla slina. Jedného rána som sa prebudil a — tramtadadá! — mal som o dvadsať kíl viac.

V panike som si kúpil nové tenisky. Najki Plas, vraveli v obchode. A nech si kúpim ešte takú tú onú a taký ten oný, telefón. Nepomohlo. Taká tá oná trčí v teniske, telefón v kešeni a kilá neubúdajú.

I činky som si kúpil. Strategicky umiestnené v kúte nezavadzajú a nik o ne nezakopáva. A permanentka do fitness centra, to bol kšeft. Kúpil som ju online a dnes už je offline. Úplne u mňa prepadla.

Pomaly som začínal hľadať alternatívne riešenie, inými slovami liposukčnú kliniku. Až do včera.

Nechal som sa zlomiť na squash. Hrdinsky som sa pľantal po kurte a predstieral radosť z hry. Celú hodinu! Zvyšok dňa som prechrčal. Večer som oprášil závet a vyrovnane som si šiel poslednýkrát ľahnúť.

Na vlastné prekvapenie stále žijem. Tak som si dnes dal pár hodín za pingpongovým stolom. A zajtra idem hrať futbal.

No predsa mám o seba obavy. Dvadsiatku doma mám, ešte porsche a môj stav je úplne jasný.

Jesenná duma

Pred rokmi ma uhryzla mucha tse-tse a odvtedy sa to so mnou vlečie. Ráno nevládzem, cez deň ma mierne rozhýbu žiarivky v kancli a k večeru opäť nevládzem. Paradoxne ani zaspať.

Keď konečne zavriem oči, preberie ma každé zabzučanie telefónu. Bzzz, prišiel ďalší spam.

Za oknom už je takmer jeseň. Buď prší, alebo sa chystá. Ideálne počasie na Spaľovača mŕtvol.

Cez víkend zomrela kolegyňa z virtuálneho tímu. Myslím, že som ju párkrát stretol v Nemecku alebo Belgicku, ani neviem. Niekde. Plus-mínus štyridsať. Infarkt.

Niet sa kam náhliť.

A mimochodom, Whinger už má štyri roky.

Ontario, East River a spol.

Je hlboko po polnoci. Sedím na brehu, šplechot vody sa miesi s rehotom mladej blonďavej cice po mojom boku. Hladím si ego; ešte vždy dokážem rozosmiať slečny. Chce to ďalší hlt z fľaše a na cicu sa nedívať. Preventívne, aby ma nepremohli pudy. Šlo by to...

O pár dní neskôr sedím na inom brehu, šplechot vody sa miesi s rehotom stoviek ľudí naokolo. Som v tom nevinne, môže za to Big Lebowski na plátne. Chcelo by to hlt z fľaše a cicu, hovorím si posmutnelo. Keby to tak šlo!

A potom sa nechávam premôcť pudmi: Šesť čokoládových šišiek za štyri doláre? Tomu sa predsa nedá odolať!

R'n'B Soul

Vošla do dverí a už som vedel, koľko bije. Odhliadnuc od šable, ktorú som pred pár hodinami neobradne hodil v bufetovom záchode, som sa cítil vo forme. Na mladú nemávam takúto chuť, pomyslel som si prekvapene.

Hodil som ju na posteľ a zakrátko som z nej všetko strhal. Predohru som skrátil na pár sekúnd a dychtivo som sa do nej vnoril. A potom; potom som ju len tak objal, kým ona zmätene riešila neriešiteľné.

Ktovie, aká je jej dcéra, napadlo mi, keď som zaspával.

Vtedy a dnes

Kubánsky bar v Camdene, exujem tequily brzdené pivom. Splývam s lokálnym východoeurópskym davom. Čo tu robíš?, pýta sa ma Rumun od vedľajšieho stola. Dovolenkujem, zaklamem. Prd, videl som ťa na stavbe v Kingsbury, uchechtne sa. Pokrčím ramenom a tiež sa uchechtnem. Tak čo sa pýtaš, keď vieš?

Mladá ťahá z posledného. Snaží sa držať krok — myslím to samozrejme obrazne — ale už neartikuluje. Ostal som v tejto hlučnej mase sám s bratom. Stačí pohľad, možno slabý úškrn, a viem — všetko je stále tak, ako má byť.

Palahniuk ešte ani neplánoval napísať svoj bestseller, keď sme sa otĺkali pred pajzlom s názvom Ambra, aby sme zabili čas a pretriezveli. Rehotali sme sa, šialení, slobodní, smelí. Dnes sa stačí uškrnúť, biť by sa nám už nechcelo; pestované brušká by nám bránili dať si poriadne do tela.

Ale inak sa nič nezmenilo.

O mne

Povedala mi všetko, čo som potreboval. Za normálnych okolností by som pri tom visel na webe, alebo písal emaily, ale tentokrát to nešlo. Nedala mi šancu. Tak som pozorne počúval a snažil sa porozumieť:

Ľudia sa menia, ale nie príliš... si pracovitý a schopný... dobrá práca, najradšej by si tam sedel stále... a s dobrým platom... vedia ťa oceniť... fajn... a ženské, ženské sú, aby ti varili a starali sa o domácnosť, a kvôli sexu, samozrejme... a nie si príliš na rozhovory, ani na to, aby si mal niekoho rád... proste, nemáš chuť byť s niekym... maximálne sa tak ukazovať s peknou slečnou... prepáč, nesnažím sa byť hnusná... vlastne to máš celkom dobré, pretože vzťahy pre teba nikdy nebudú tým hlavným... a zvyšok môžeš ovplyvniť sám... teda okrem vzťahov... musí to byť super, mať všetko vo vlastných rukách...

Už dávno som nemal takú chuť jebať.

Erupcia

— Na pracovnej ceste?
— Áno.
— Brusel?
— Nie.
— A kde teda?
— Neviem.
— Neviete?
— Neviem, zabudol som. Nejaké menšie mesto.

Na chvíľu sa odmlčí, no možno iba preto, aby sa nadýchol.

— Ja pracujem pre EU. Bol som v Estónsku.
— Hm.
— Keď s tým skončím, založím si taxislužbu.
— Hm.
— Nemám rád prisťahovalcov. Najhorší sú Arabi.
— Hm.

Zatváram oči, a pokúšam sa ho vytesniť. Desí ma, že sa to za pár dní bude opakovať. Vďaka bohu, že je to po Európe všade tak blízko! Ešte sa na mňa zopárkrát slovne vyzvracia a potom sa rýchlo stratím v hale.

A naspäť — ach, aká radosť — sa vraciam autom. Ďakujem Islandu, ďakujem Eyjafjallajökull!

Nutná obrana

Jarný podvečer. Vonku už je príjemne, konečne sa otepľuje. Mám z toho rezervovanú radosť — mysliac na sporo odené slečny, nočné záťahy a chuť, ktorú ešte v slabých chvíľach mávam. Popíjam tonic a dívam sa nezaujato na tých okolo mňa.

Sú traja a všetci majú tendenciu znieť dôležito a tváriť sa vážne. Stratégie, plány, ciele. Neodkladné záležitosti, ktoré musia byť vyriešené práve tu a práve teraz. Šesťsto kilometrov od domova, v nedeľu podvečer. Občas sa ku mne obrátia, zrejme čakajú, že niečo poviem.

— Preberieme to cez týždeň, dobre?

Chápavo si vymenia pohľady a pokračujú. Chcelo by to brokovnicu, napadlo mi.

Bratislava

Od hraníc ladím Adélu a Sajfu a rýchlo mi dochádza, že v tejto krajine je oblek príliš formálnou rekvizitou. Počas dňa spravím zbytočných sto kilometrov, žijúc v domnení, že sa tu vyznám. Posedávam v zasadačkách, reštauráciách, kaviarňach, nalievam sa litrami kávy a v rámci možností obraciam krk po kráskach bezostyšne ignorujúcich ročné obdobie.

Mal by som obvolať slečny. Alebo pozrieť rodinných príslušníkov. Alebo povymetať zopár klubov. Mal, veru, mal.

Parkujem pred hotelom, recepčná je mierne nafetovaná, ale sympatická. Núti ma podpísať akési registračné lajstro pre cudzincov a veľmi sa ospravedlňuje. Podlieham.

Noc pri internete, na pozadí olympijský hokejový turnaj. So slovenským komentárom. Nezabudnuteľný zážitok.

Rovnako ako celá Bratislava.

Idiot

V divadle zaspávam — ako obyčajne. Varoval som ju, no nepomohlo. Počas prestávky ma na chvíľu ponechá svojmu osudu, čítam si správy v mobile, ani tie ma však nevytrhávajú z letargie. Možno je to ročným obdobím, možno je to ňou, možno mnou. Odovzdane podlieham nihilizmu.

Spravím pre ňu čokoľvek; ťažko povedať či z presvedčenia, či z lásky, alebo zo súcitu. Robím to, pretože sa to tak má? Sotva, pravidlá sa nedajú aplikovať na všetko.

Čo ti je?, opýta sa ma, spozorujúc moje zahĺbenie. Vôbec nič, odpovedám, pokúsim sa o úsmev, plesknem ju po zadku, chytím ju za ruku a mizneme v tme.

Niekedy sa zbytočne zamýšľam, hoci netreba.

PPF

Bol máj, lásky čas, a ja som sa cítil akosi prázdno. Otestoval som s ňou utiahnutie skrutiek na posteli a viac ma nezaujímalo. Až teraz, pred pár dňami, som jej zavolal. Len tak, zavinšovať všetko dobré do nového roku.

Skúsenosť so mnou rozchodila rýchlo. Našla si chlapa, bude sa vydávať a je tehotná.

Takže PPF. Vlastne, PF.

Barcelona

Tri ráno. Zahulený bar ozdobený vyzývavými nápismi zákaz fajčenia. České a holandské pivo, marocká obsluha. Z reprákov Gary Moore prekladaný ZZ Top.

Popíja tu pár Bardemov, no chýbajú Scarlett i Penélope. A možno len mne chýbajú promile. Zjavne; moji spoločníci pri bare sú síce na šrot, no miestne devy im imponujú, súdiac podľa ich dychtivých pokusov o komunikáciu.

Pípla smska od slečny, ktorá by ma dokázala zlomiť, aby som sa sem presťahoval. Alebo do Londýna. Alebo hoci do Budimíra. Ale to je ešte ďaleko, strašne ďaleko.

Dorážam fľašu, strácam sa v tme. Usmievam sa. To bude vínom, hovorím si, keď zaspávam.

Jasné, štipku šovinizmu si odpustiť nemôžem!

Vodka Red Bull

Prebral som sa asi o štvrtej ráno. Zaborený do gauča v housovom klube, v ruke stále zvieram pohár. Vodka Red Bull. Žije to tu — všetci bez výnimky zabíjajú svoje mozgové a pečeňové bunky liehovinami v kombinácii s ďalšími viac či menej legálnymi omamnými látkami. Vzduch možno krájať, aby ani pľúca nezávideli.

Pokúšam sa zaostriť — hej, už ho vidím. Balí blonďatú kočku. Kočka ho nepočuje a ani nepočúva. Nepomáha vyložiť na stôl kľúče od BMW. Na to sa tu nehrá. Chcel by, veľmi by chcel, ale takto to nefunguje. Treba nechcieť, hovorím mu to roky, no ešte vždy to nepochopil.

S postupujúcim ránom som stále viac v pohode. Alebo len ignorujem svoju ťažkú opitosť. En passant do seba hádžem ďalšie vodky, s barmanom sa stačí dohodnúť pohľadom. V hádzaní pokračujem aj za svetla, mladého hádžem do taxíka a sám sa odchádzam domov hodiť do postele a vychutnať si ticho.

Už sa teším do práce. Víkendy vedia byť strašne únavné.

Jagat

Mal som si vziať aspoň uterák, hovorím si. Tak ďaleko od civilizácie potrebuje človek aspoň nejakú istotu. Ideálne uterák. V tomto interhoteli, kde sa stretávajú kreatúry z celého vesmíru chýbajú detaily, ktoré človek pozná z domu. Žiadne diaľkové ovládanie, a vlastne ani žiadny televízor. Žiadne pivo v chladničke, a vlastne ani žiadna chladnička. Žiadny uterák, a vlastne ani žiadna sprcha.

Posadil by som sa na terasu a dal by som si kávu, ale nemajú tu ani terasu, ani kávu.

Vzdychol som si a Marvin sa rozplakal. Len žiadnu paniku, hovorím mu.

V miestnom meganákupnom stredisku som si kúpil uterák. Dúfam, že sa odtiaľto čo najrýchlejšie dostanem. A potom už to bude problém niekoho iného.

Maslo

Práca v marketingu je tvrdý chlebík. Robila reklamnú kampaň na maslo. Potrebovala pomôcť. Napríklad asociáciami z filmu. Zoznámte sa, Joe Black s arašidovým maslom sa nehodilo. Takže ostalo Posledné tango v Paríži.

A nakoniec to šlo aj bez masla.

Futbal

Praží. Preháňam sa po trávniku. Vytrvalým pobehovaním a húževnatou snahou sa úplne zbytočne snažím zamaskovať nespôsobilosť hrať. Pobehovať, to by ma bolo, no s loptou som dengľavý. Obe nohy ľavé, a ešte k tomu ploché. Ideálne predpoklady koncového hráča. Dokážem kedykoľvek bez zaváhania ukončiť akciu; akokoľvek sľubnú.

Už druhú sezónu trápim seba i kolegov, nezlomne a hrdo predvádzam nefalšovanú futbalovú impotenciu, s vervou bojujem proti nešikovnosti i absolútnemu nedostatku talentu.

Dnes som skóroval. Dvoch som obišiel a následne som guľatú elegantne zasunul do prázdnej. Presne, ako som to videl Pelého. A rovnako skromne som sa potom vrátil dozadu, nenápadne sa usmievajúc, vediac, že ten gólik mi dobije endorfíny na niekoľko ďalších sezón.

Fragmenty pohody

Urobila sa tesne pred hranicami a potom odkväcla. Prázdne diaľnice a vypnuté rádio ma sprevádzali až k hotelu. Otvoriť prišiel ospalý vrátnik; vitajte v skanzene, mohol povedať na privítanie, ale nepovedal. Iba škúlil. Zaspala mi pod krídlom.

Ráno bolo horúce, čokoláda sa roztekala a klimatizácia bola odrazu najdôležitejším vynálezom ľudstva. Popoludní sme postavili stan a vrátili sme sa k nemu až za svitania. Je to úžasné, vyhlásila predtým ako vyhasla, a ja som ešte chvíľu uvažoval, či mala na mysli hamburger, ktorý nestihla dojesť, muziku, atmosféru, alebo čosi úplne iné.

Vysúkal som sa na trávu. Slnko pálilo a písmenká v knihe zanovito anonymného slovenského autora mi splývali do tancujúcej machule. Búšilo mi v sluchách, chcelo sa mi revať, vyť a utiecť z tej vyhne niekam preč, preč, ďaleko, napríklad do Antarktídy.

Čo keby sme šli do mesta?, chcel som jej pošepky navrhnúť, hryznúť ju láskyplne do uška a nežne pohladiť po tvári, no možno som zrúkol padáme!!!, zdrapil ju za golier a vyvliekol von. Neviem presne, bol som v tranze.

Slečna, nechcete si podržať vtáka?, opýtala sa jej neskôr na hrade deva v historickom kostýme. Slečna si môže podržať vtáka hocikedy, rehotajúc sa som odsekol, kým slečna sa len neisto pýrila.

Mojito cez obed nerobíme, povedala iná deva v reštaurácii na námestí. Aspoň sme si naplnili brušká a popíjali nealkoholické nápoje, príjemne ospalí. Zdvihol sa vietor.

Do stanu sme dobehli práve včas. Chvíľu som podopieral labilnú konštrukciu prehýbajúcu sa pod nápormi vetra, no trvalo to len krátko. Potom ostalo ticho. Hudba dohrala, vietor zoslabol a dážď nenútene bubnoval danse macabre. A ešte tie sanitky —

Schúlila sa ku mne.

Napokon sme zapli rádio, olivy zalievali Red Bullom a sušili si telá na najväčšom parkovisku strednej Európy.

Ešte chcem, pozrela sa na mňa, a tentokrát som mal jasno. Aj ja chcem.

Jedna rýchla o človeku

V prípade, že by niekoho prepadali podobné pocity, nie je v tom sám. Blaise Pascal to pekne vyjadril v Pensées už takmer pred 350 rokmi:

Čo za chiméru je teda človek! Čo za zvláštnosť! Čo za príšeru, chaos, protiklad, zázrak! Sudca všetkého, prahlúpy červ, studnica pravdy, bahno neistoty a omylov, pýcha a hanba vesmíru.

Prázdny

Mladú som už týždeň nevidel a zase za mňa začalo premýšľať moje prirodzenie. Prehrabávam telefónny zoznam. Psychologička. Taká nezávislá. Aspoň oblečením. Pár večerov na seba nedovolí siahnuť a potom odrazu cítim, že môžem.

Sedíme v budhistickej čajovni; vedieme sa za ruky a odrazu sme na ceste ku mne s jasným cieľom. Donúti ma použiť tú smiešnu latexovú vec.

V momente keď ju stiahnem, odborne zauzlím a odhodím smerom, kde tuším dvere izby, je už libido v nenávratne. Rovnako chuť rozprávať sa. Alebo s niekym zdieľať posteľ. Som emocionálne prázdny, vyprahnutý, ospravedlňujem sa sám pred sebou. Trpím, ale vydržím, zvládnem i večeru, po ktorej sa opäť presúvame ku mne. Ďalšiu latexovú vec si už naťahovať nebudem. Nechcem. Ani s čiapočkou, ani bez čiapočky.

Psychologička je zmätená, ja si čítam noviny, pracujem, telefonujem. Zostáva do rána.

Asi už nepríde.

Mesačná sonáta

Spolu na posteli. Smejeme sa, naťahujeme. Zhovárame sa viac ako kedykoľvek predtým. Je to intímne — aspoň pre mňa. Odrazu to cítim. Vyhýbam sa dotykom a pohľadom. Som tu a nie som. A jej sa to páči, viem to. Len neviem, či je to všetko, čo chce. Keby som vedel, keby som tak vedel!

Tak čo? Čo by som robil? Vášnivo by som sa s ňou dnes v noci miloval a tie ďalšie by mi za to nestála? Sľúbil by som — sám sebe, samozrejme — že to bude všetko inak — len aby nebolo? Pretože je príšerne ťažké to zmeniť. Zmeniť seba.

Takže miesto toho Beethoven. Znova.