Reflexia

City? Je ich stále pomenej. Stávam sa tým, čo hrám. Kamenná tvár a znudený cynik v práci, občasný klaun v stále užšom kruhu blízkych. Pomerne blízkych. Takmer všetci blízki sú mi paradoxne vzdialení. A naopak.

Neznášam podnikové akcie. Aj tak na ne pravidelne chodievam. Aspoň dve týždenne, aby som nevyšiel z cviku. Blazeovane strieľam z kuše, predstieram povzbudzovanie na hokeji, alebo tlčiem slamkou mojito. Viem, dobre viem, ako to vravel Seifert. Mám ho opakovať?

všechno tu na světě již bylo
nic není nového

Pozorujem dav; chvíľami ním opovrhujem, chvíľami mám chuť s ním splynúť, chvíľami mi je úplne ukradnutý. Rád a zároveň veľmi nerád miznem nocou medzi prvými; sám sebe už ani nemám tendenciu vyčítať, že som opäť premrhal ďalší deň, ďalší večer. Schizofréniu zvaľujem na nadnárodnú korporáciu. Alibizmus nemám na koho.

500 kilometrov nočnými diaľnicami. Je pol štvrtej ráno. Zaparkujem vedľa BMW s vybitým okienkom a ešte uvedomelo zavolám mestskú políciu. Ulicou prebehne potkan. Mladá ešte nespí. Mám radosť. Ako to šlo ďalej s tým Seifertom?

ale běda milencům
kteří nedovedou v každém polibku
objěvit nový květ