Hádam stačilo, aby sme sa na seba pozreli a už to bolo. Krehká, efemérna kráska, náhodne sa ocitnuvšia na našej podnikovej akcii. Zakrátko som pri nej a už len počujem, ako sa tí moji rehocú, keď ma vidia šaškovať prvú ligu. Veziem ju potom domov a ešte dlho-predlho sedíme spolu v parku nad mestom.
Týždeň nato máme za sebou prvý spoločný výlet na druhý koniec krajiny a ďalšie nočné posedenie v parku nad mestom. Už svitá, keď ju odprevádzam a cítim sa ako nedospelé ucho s prvou láskou. Nasledujúci deň dávam prednosť spoločnému obedu a popoludniu v zámockej záhrade pred prácou. Toto bežne nerobievam. Neviem sa od nej odtrhnúť, a ani nechcem.
Celé zle, zašepká ďalší večer, keď sa konečne rozlepíme.
Viem, viem, viem. Ale neriešim, vytesňujem, teším sa, z čoho sa dá. Takže vlastne celé dobre.
24. septembra 2011
9. augusta 2011
Metafory
Zhasni, vypadlo zo mňa, a možno to len chcela byť metafora. Ležíme v objatí, no už sa nevidíme. Ďalšia, neobratná.
Zaspávame obnažení a presiaknutí pátosom.
Za pár hodín mizne vo dverách a s ňou i ostatné roky môjho života.
Zaspávame obnažení a presiaknutí pátosom.
Za pár hodín mizne vo dverách a s ňou i ostatné roky môjho života.
31. júla 2011
Romantika
Zo zotrvačnosti som udržiaval konverzáciu. Odmeranosťou som kryl miernu nervozitu. Všetko zbytočne.
Dostali sme sa len po kuchynskú linku.
Dostali sme sa len po kuchynskú linku.
13. júna 2011
Bliss Social Club
Fet. Fet a kurvy. A chlast. Neóny. Pasáci. Použité injekčné striekačky. Bezdomovci. Najlepšie podniky v meste. Štýlové reštaurácie. A zase kurvy. Bordely. Automaty. Fet, veľa fetu. Žobráci. A chlast, chlast, chlast, nekonečné more chlastu.
Kings Cross, najvykričanejšia štvrť Sydney, pulzujúca od zotmenia do rána, každú noc, bez výnimky. Vyzývavé svetlá vývesných tabúľ a vône lacných parfémov miesiace sa s pachom tmavých bočných uličiek.
Teritória sú rozdelené, málokedy niekto skončí s guľkou v bruchu alebo nožom v chrbte. True blue Aussies rešpektujú Libanoncov, tí zase Srbov. Červenolíci Íri nerešpektujú nikoho, ale načo. Nanajvýš občas niekomu rozsekajú ciferník.
Aborigéni nepokryto kradnú. Maori nonšalantne strážia bary. Zvratky ako integrálna súčasť chodníkov. Jediný McDonalds z ktorého vás nevyhodia, keď si zapálite.
Odbočiť z hlavnej, prejsť popri fontáne a žmurknúť smerom k policajnej stanici. Zazvoniť. Vchod sa zaplní plecnatým holohlavým Bosniakom. O čo ti ide, pýta sa grobiansky. Zdravko ma posiela, odpovedám.
Chvíľu si ma premeriava, kým sa rozhodne. Mierne ustúpi, prešmykneme sa dovnútra a rýchlo zase zamkne. Pološero, tváre s lesklými očami, sitár. Presun na poschodie, káva a malé vrecko. Účet si nepýtam. Balíme. Pomalý, hlboký nádych. Sme doma.
Kings Cross, najvykričanejšia štvrť Sydney, pulzujúca od zotmenia do rána, každú noc, bez výnimky. Vyzývavé svetlá vývesných tabúľ a vône lacných parfémov miesiace sa s pachom tmavých bočných uličiek.
Teritória sú rozdelené, málokedy niekto skončí s guľkou v bruchu alebo nožom v chrbte. True blue Aussies rešpektujú Libanoncov, tí zase Srbov. Červenolíci Íri nerešpektujú nikoho, ale načo. Nanajvýš občas niekomu rozsekajú ciferník.
Aborigéni nepokryto kradnú. Maori nonšalantne strážia bary. Zvratky ako integrálna súčasť chodníkov. Jediný McDonalds z ktorého vás nevyhodia, keď si zapálite.
Odbočiť z hlavnej, prejsť popri fontáne a žmurknúť smerom k policajnej stanici. Zazvoniť. Vchod sa zaplní plecnatým holohlavým Bosniakom. O čo ti ide, pýta sa grobiansky. Zdravko ma posiela, odpovedám.
Chvíľu si ma premeriava, kým sa rozhodne. Mierne ustúpi, prešmykneme sa dovnútra a rýchlo zase zamkne. Pološero, tváre s lesklými očami, sitár. Presun na poschodie, káva a malé vrecko. Účet si nepýtam. Balíme. Pomalý, hlboký nádych. Sme doma.
26. mája 2011
Retro II
Košice, necelých 2000. Timko ešte nosil vlasy. Čekovský jazdil v ošúpanom Twingu, bratm. Agda Bavi Pain mal za sebou Liter Geňa a pred sebou literárnu kariéru. Knechtová zaujala v Jánošíku desiatich divákov a od radosti sa zrušila priamo na pódiu. Na Peťa Nagya prišlo do Barce osem skalných.
Sedávala mi na kolenách na lavičke v parku, ruku som mával ležérne odloženú v jej lone, až jej tiekol po stehnách pot. Odprevádzal som ju po zotmení, na rozlúčku som ju zvyčajne oprel v bráne.
Rýchly presun: Highroad alebo Vyagra, podľa toho, na aké neresti boli chuť a šrubky. Nad ránom domov, alebo k niekomu, kto niečim podobným disponoval. S privretými viečkami som zvykol meditovať do neskorého popoludnia, potom smer park.
Prebral som sa do šera. Triezvenie malo bolieť; prvý joint na druhej strane planéty dával len pomaly zabudnúť na jesenné litánie a rôsol tých dní. Dajte mi pätnásť rokov a možno dospejem. Alebo aj nie.
Som späť: nechávam sa prestupovať spomienkami, všetko je preč, no necítim trpkosť, ani mámivé pocity prchavého šťastia, len slabučké záchvevy jemnej nostalgie. Nestretám nikoho, kto by si mohol spomenúť so mnou, ako to vtedy vlastne bolo. Latté v jednej z preživších kaviarní a zase miznem v možno omnoho dokonalejšej, ale o to prázdnejšej civilizácii.
Sedávala mi na kolenách na lavičke v parku, ruku som mával ležérne odloženú v jej lone, až jej tiekol po stehnách pot. Odprevádzal som ju po zotmení, na rozlúčku som ju zvyčajne oprel v bráne.
Rýchly presun: Highroad alebo Vyagra, podľa toho, na aké neresti boli chuť a šrubky. Nad ránom domov, alebo k niekomu, kto niečim podobným disponoval. S privretými viečkami som zvykol meditovať do neskorého popoludnia, potom smer park.
Prebral som sa do šera. Triezvenie malo bolieť; prvý joint na druhej strane planéty dával len pomaly zabudnúť na jesenné litánie a rôsol tých dní. Dajte mi pätnásť rokov a možno dospejem. Alebo aj nie.
Som späť: nechávam sa prestupovať spomienkami, všetko je preč, no necítim trpkosť, ani mámivé pocity prchavého šťastia, len slabučké záchvevy jemnej nostalgie. Nestretám nikoho, kto by si mohol spomenúť so mnou, ako to vtedy vlastne bolo. Latté v jednej z preživších kaviarní a zase miznem v možno omnoho dokonalejšej, ale o to prázdnejšej civilizácii.
25. apríla 2011
Retro
Poď, povedal som a bez námietok mi začala rozopínať nohavice.
Sedel som na tej istej posteli, spomínam si celkom presne, len neskôr sa táto miestnosť zmenila na sklad. Preberám magnetofónové pásky, diskety a ďalšie artefakty z polovice deväťdesiatych rokov. Spočiatku sa nimi prehrabávam, potom stratím trpezlivosť a letí všetko.
Tuším nebola vyholená. Fakt retro.
Sedel som na tej istej posteli, spomínam si celkom presne, len neskôr sa táto miestnosť zmenila na sklad. Preberám magnetofónové pásky, diskety a ďalšie artefakty z polovice deväťdesiatych rokov. Spočiatku sa nimi prehrabávam, potom stratím trpezlivosť a letí všetko.
Tuším nebola vyholená. Fakt retro.
28. marca 2011
Clubbing
Najlepšia diskotéka v dedine — a tiež jediná. Za barom mierne nesvoj Kurt Cobain; sekunduje mu podráždený Sean Penn, pobehuje po klube a zbiera prázdne poháre. Vysmiata Cameron Diaz obsluhuje dva jablčné notebooky; Smack my bitch up získava odrazu po rokoch silný náboj.
Lepkavá podlaha, lepkavé pohyby, lepkavé telá. Dal by som si niečo: zostávam ale verný Red Bullu. Odkedy mi felčiar z polikliniky potvrdil, že sa rozpadám, vysadil som všetky obľúbené nápoje. Pregĺgam gumenné medvedíky a musím sa premáhať, aby som sa bavil.
Nedospelé uchá si na hajzli balia jointa, vyzerá to úžasne konšpiračne — pardon — smiešne. Uškrniem sa, odpovedajú plachými pohľadmi.
50-ročný obchodný partner tancuje pri tyči — tušil som, že v ňom niečo drieme, ale aj tak pozitívne prekvapil. Hádže do seba jäggre prekladané jamesonmi a pre mňa je hviezdou večera. Aj kvôli lyžiarskej kombinéze — do klubu dorazil priamo z baru na svahu, lyže má opreté pri vchode.
Je ráno. Späť v hoteli, neprirodzene triezvy. Zaspávam rýchlo. K obedu ma hádžu na letisko, večer som doma. A vlastne ani neviem, či sa mi to iba neprisnilo.
Lepkavá podlaha, lepkavé pohyby, lepkavé telá. Dal by som si niečo: zostávam ale verný Red Bullu. Odkedy mi felčiar z polikliniky potvrdil, že sa rozpadám, vysadil som všetky obľúbené nápoje. Pregĺgam gumenné medvedíky a musím sa premáhať, aby som sa bavil.
Nedospelé uchá si na hajzli balia jointa, vyzerá to úžasne konšpiračne — pardon — smiešne. Uškrniem sa, odpovedajú plachými pohľadmi.
50-ročný obchodný partner tancuje pri tyči — tušil som, že v ňom niečo drieme, ale aj tak pozitívne prekvapil. Hádže do seba jäggre prekladané jamesonmi a pre mňa je hviezdou večera. Aj kvôli lyžiarskej kombinéze — do klubu dorazil priamo z baru na svahu, lyže má opreté pri vchode.
Je ráno. Späť v hoteli, neprirodzene triezvy. Zaspávam rýchlo. K obedu ma hádžu na letisko, večer som doma. A vlastne ani neviem, či sa mi to iba neprisnilo.
22. marca 2011
Satori
Ráno po prebdenej noci. Chcelo to hotel, uvažujem a už som na ceste. Prvé maily, schôdzky, telefonáty. Obed, zase presun. O čom sa bavíme? — bez zábran sa pýtam uprostred jedného z nekonečných stretnutí. Smejú sa.
Zastavujem na červenú. Slnko zapadá, díva sa mi do očí a v tej chvíli mám jasno. Taký intenzívny a čistý moment. Idem správnou cestou. Všetko do seba zapadá. Všetko je stále presne tak, ako má byť.
Zastavujem na červenú. Slnko zapadá, díva sa mi do očí a v tej chvíli mám jasno. Taký intenzívny a čistý moment. Idem správnou cestou. Všetko do seba zapadá. Všetko je stále presne tak, ako má byť.
16. marca 2011
Cannes
Stredozemské podnebie, hrejivá jar. Mierne pofukuje, palmy blazeovane kývajú na pozdrav. Päťhviezdičkový hotel na promenáde. Diamonds are forever ako hudba vo výťahu. Devätnásť francúzskych a sedem ruských kanálov. A Fashion TV, samozrejme.
Slečny na bulvári vyzerajú luxusne. Presne tak, ako sa slečny, ktoré stretávam celý život zúfalo snažia vyzerať. Konečne mám pocit, že hrubé magazíny pohodené po kaviarňach verne odrážajú skutočnosť. Ľahký obed v cene výrazne prevyšujúcej životné minimum. Záplava butikov svetových značiek. V tomto meste je jednoduché vyzerať dobre.
Rovnako ako je jednoduché zamilovať sa doň. Stačí len dobré konto. Alebo dobrý sponzor.
Slečny na bulvári vyzerajú luxusne. Presne tak, ako sa slečny, ktoré stretávam celý život zúfalo snažia vyzerať. Konečne mám pocit, že hrubé magazíny pohodené po kaviarňach verne odrážajú skutočnosť. Ľahký obed v cene výrazne prevyšujúcej životné minimum. Záplava butikov svetových značiek. V tomto meste je jednoduché vyzerať dobre.
Rovnako ako je jednoduché zamilovať sa doň. Stačí len dobré konto. Alebo dobrý sponzor.
19. februára 2011
Lyrika
Bola to čiča, neodolateľná, nedbalo vyzývavá, rozkošná čiča. Nechala sa dobíjať. A v momente, keď som to odpískal, nechala sa zbaliť. Len tak mimochodom, prirodzene, a rovnako prirodzene sa zakrátko znova vytratila za niekym s väčším. Autom.
Čiča, vravel som si, a bola v tom obscénnosť, túžba i radosť, je to výraz Tatarkov. Čiča, vravel som si so sotva badateľným úsmevom, no jej som to nespomínal: Tatarku by pravdepodobne zaradila medzi potraviny, v tom slove by však iste odhalila vulgárny základ, ktorý — vlastne som o tom nepochyboval — by ju urážal. Lyrika nebola jej najsilnejšou stránkou.
Čiča, usmieval som sa, tá jej čiča bola božská.
Čiča, vravel som si, a bola v tom obscénnosť, túžba i radosť, je to výraz Tatarkov. Čiča, vravel som si so sotva badateľným úsmevom, no jej som to nespomínal: Tatarku by pravdepodobne zaradila medzi potraviny, v tom slove by však iste odhalila vulgárny základ, ktorý — vlastne som o tom nepochyboval — by ju urážal. Lyrika nebola jej najsilnejšou stránkou.
Čiča, usmieval som sa, tá jej čiča bola božská.
12. februára 2011
Koskenkorva
Divoké deväťdesiate. Koniec leta, práve som úspešne ukončil sériu opravných skúšok a postúpil do druhého ročníka vysokej školy. Radostne obvolávam kdekoho, no dôležité je, že sa dovolám jej.
Je sparný večer. Dívame sa na mesto z vyhliadkovej veže, nášho Beverly Hills, dole blikajú svetlá veľkomesta. Sme ulepení, vlhkí. Bosí, nahí, opití. Ja dvojnásobne. Neviem sa jej nabažiť, rovnako ako pocitu víťazstva nad akademickým systémom. Alebo nad sebou samým — ktovie, neviem, nepremýšľam, a neskôr už to bude jedno.
Uhnem si z fľaše a opäť sa k nej prisajem. Znova a znova, predávkovaný endorfínmi, milujem ju, seba, svet. O pár hodín neskôr vytriezvem, potom príde jeseň, náhle preletí viacero päťročníc, viac hmlistých, ako slnečných, a búrlivý adolescent sa postupne premení na vlažne sarkastického tridsiatnika.
Ktorému sa ale stále podlamujú kolená, keď si na tú noc spomenie.
Je sparný večer. Dívame sa na mesto z vyhliadkovej veže, nášho Beverly Hills, dole blikajú svetlá veľkomesta. Sme ulepení, vlhkí. Bosí, nahí, opití. Ja dvojnásobne. Neviem sa jej nabažiť, rovnako ako pocitu víťazstva nad akademickým systémom. Alebo nad sebou samým — ktovie, neviem, nepremýšľam, a neskôr už to bude jedno.
Uhnem si z fľaše a opäť sa k nej prisajem. Znova a znova, predávkovaný endorfínmi, milujem ju, seba, svet. O pár hodín neskôr vytriezvem, potom príde jeseň, náhle preletí viacero päťročníc, viac hmlistých, ako slnečných, a búrlivý adolescent sa postupne premení na vlažne sarkastického tridsiatnika.
Ktorému sa ale stále podlamujú kolená, keď si na tú noc spomenie.
28. januára 2011
1995
Je nasnežené — také príjemné zimné popoludnie. Ešte 40 kilometrov, potom sa hodím do gala a zbalím ju, uvažujem. Dúfam.
Alebo to aspoň skúsim. Alebo to aspoň skúsim skúsiť. Ak tam teda vôbec bude. Ak tam nebude, tak sa aspoň ožeriem. Alebo pôjdem domov.
Plesová sezóna násťročných úch, lokálna mládežnícka verzia oscarových večierkov.
Bola tam. Celý večer som zúfalo predvádzal karikatúru tanca v snahe zaujať. Úspešne. Pili sme biele. Smiali sme sa.
Chodíte spolu?, spýtal sa ma kamoš nad pisoárom. Budeme, odpovedal som presvedčivo.
A tak i bolo.
Alebo to aspoň skúsim. Alebo to aspoň skúsim skúsiť. Ak tam teda vôbec bude. Ak tam nebude, tak sa aspoň ožeriem. Alebo pôjdem domov.
Plesová sezóna násťročných úch, lokálna mládežnícka verzia oscarových večierkov.
Bola tam. Celý večer som zúfalo predvádzal karikatúru tanca v snahe zaujať. Úspešne. Pili sme biele. Smiali sme sa.
Chodíte spolu?, spýtal sa ma kamoš nad pisoárom. Budeme, odpovedal som presvedčivo.
A tak i bolo.
27. decembra 2010
Naruby
Mrzne. Večerná diaľnica, mesto ďaleko na východe. Nepoznávam to tu, nebol som tu pätnásť rokov, tak sa stretávame pri nákupnom centre. Zatvorenom, ešte majú Vianoce.
McDonalds nie, zhodneme sa očami. Centrum. Sem som chodila do školy, hovorí. Ja som sem chodieval na pizzu. Smejeme sa. Sneh nám vŕzga pod nohami, gýčová výzdoba tomu pridáva nádych ranného kapitalizmu, ako si ho pamätám z minulosti.
Tentokrát to nie je interview, alebo ak áno, tak naruby. Príde mi takmer dokonalá.
Dve hodiny pri káve a je čas ísť. Odprevádzam ju, dostanem letmý bozk a smerujem tmou na ďalšiu akciu. Kde si trčal, pýtajú sa. Ešte tam trčím, odpovedám. Ešte vždy tam trčím.
I took her to a supermarketVolám jej — tak v McDonalds. Kým príde, čítam si. Elementárne častice. Póza, viem. Lepší nebudem.
I don't know why but I had to start it somewhere
McDonalds nie, zhodneme sa očami. Centrum. Sem som chodila do školy, hovorí. Ja som sem chodieval na pizzu. Smejeme sa. Sneh nám vŕzga pod nohami, gýčová výzdoba tomu pridáva nádych ranného kapitalizmu, ako si ho pamätám z minulosti.
Tentokrát to nie je interview, alebo ak áno, tak naruby. Príde mi takmer dokonalá.
Dve hodiny pri káve a je čas ísť. Odprevádzam ju, dostanem letmý bozk a smerujem tmou na ďalšiu akciu. Kde si trčal, pýtajú sa. Ešte tam trčím, odpovedám. Ešte vždy tam trčím.
27. novembra 2010
Erin
Zavolal som jej, sotva som vystúpil z lietadla. Je z Prahy, oznamovala svojim kolegyniam povýšene, a ak som to správne pochopil, muselo to vyznieť ako keď príde niekto z Bratislavy do Trebišova.
Chcel som si len zresetovať hlavu a prepnúť na diametrálne odlišné časové pásmo. Ona chcela piť. Po štrnástej vodke som bol zresetovaný i aklimatizovaný. Bol čas ísť. K nej.
Prisala sa ku mne, a tesne predtým ako som odpadol, som si uvedomil, že by som mal. Ráno mi napadlo, že som síce mal, ale nemusel. A najmä nemohol.
Príď na reparát, pípla sms. Takže nie, vlastne som nemal na výber.
Chcel som si len zresetovať hlavu a prepnúť na diametrálne odlišné časové pásmo. Ona chcela piť. Po štrnástej vodke som bol zresetovaný i aklimatizovaný. Bol čas ísť. K nej.
Prisala sa ku mne, a tesne predtým ako som odpadol, som si uvedomil, že by som mal. Ráno mi napadlo, že som síce mal, ale nemusel. A najmä nemohol.
Príď na reparát, pípla sms. Takže nie, vlastne som nemal na výber.
27. októbra 2010
iPhonióza
Vedel som, že sa to nemá. Esemeskovať počas jazdy, vykecávať sa na Googli, písať maily. Normálne to funguje, tentoraz to nefungovalo. Čo dodať? Byť zaseknutý v zápche sa zdalo byť dobrou zámienkou pracovať.
Nebolo. Po pár sto eurách už viem. A hádam si to aj zapamätám.
Nebolo. Po pár sto eurách už viem. A hádam si to aj zapamätám.
10. októbra 2010
Reflexia
City? Je ich stále pomenej. Stávam sa tým, čo hrám. Kamenná tvár a znudený cynik v práci, občasný klaun v stále užšom kruhu blízkych. Pomerne blízkych. Takmer všetci blízki sú mi paradoxne vzdialení. A naopak.
Neznášam podnikové akcie. Aj tak na ne pravidelne chodievam. Aspoň dve týždenne, aby som nevyšiel z cviku. Blazeovane strieľam z kuše, predstieram povzbudzovanie na hokeji, alebo tlčiem slamkou mojito. Viem, dobre viem, ako to vravel Seifert. Mám ho opakovať?
500 kilometrov nočnými diaľnicami. Je pol štvrtej ráno. Zaparkujem vedľa BMW s vybitým okienkom a ešte uvedomelo zavolám mestskú políciu. Ulicou prebehne potkan. Mladá ešte nespí. Mám radosť. Ako to šlo ďalej s tým Seifertom?
Neznášam podnikové akcie. Aj tak na ne pravidelne chodievam. Aspoň dve týždenne, aby som nevyšiel z cviku. Blazeovane strieľam z kuše, predstieram povzbudzovanie na hokeji, alebo tlčiem slamkou mojito. Viem, dobre viem, ako to vravel Seifert. Mám ho opakovať?
všechno tu na světě již byloPozorujem dav; chvíľami ním opovrhujem, chvíľami mám chuť s ním splynúť, chvíľami mi je úplne ukradnutý. Rád a zároveň veľmi nerád miznem nocou medzi prvými; sám sebe už ani nemám tendenciu vyčítať, že som opäť premrhal ďalší deň, ďalší večer. Schizofréniu zvaľujem na nadnárodnú korporáciu. Alibizmus nemám na koho.
nic není nového
500 kilometrov nočnými diaľnicami. Je pol štvrtej ráno. Zaparkujem vedľa BMW s vybitým okienkom a ešte uvedomelo zavolám mestskú políciu. Ulicou prebehne potkan. Mladá ešte nespí. Mám radosť. Ako to šlo ďalej s tým Seifertom?
ale běda milencům
kteří nedovedou v každém polibku
objěvit nový květ
22. septembra 2010
Obavy
Oťaželi mi nohy. Pravdupovediac, celý som oťažel. Zvykol som si behávať ležérnych dvadsaťpäť kilometrov okolo mojej cigánskej štvrte a potom mi náhle došla slina. Jedného rána som sa prebudil a — tramtadadá! — mal som o dvadsať kíl viac.
V panike som si kúpil nové tenisky. Najki Plas, vraveli v obchode. A nech si kúpim ešte takú tú onú a taký ten oný, telefón. Nepomohlo. Taká tá oná trčí v teniske, telefón v kešeni a kilá neubúdajú.
I činky som si kúpil. Strategicky umiestnené v kúte nezavadzajú a nik o ne nezakopáva. A permanentka do fitness centra, to bol kšeft. Kúpil som ju online a dnes už je offline. Úplne u mňa prepadla.
Pomaly som začínal hľadať alternatívne riešenie, inými slovami liposukčnú kliniku. Až do včera.
Nechal som sa zlomiť na squash. Hrdinsky som sa pľantal po kurte a predstieral radosť z hry. Celú hodinu! Zvyšok dňa som prechrčal. Večer som oprášil závet a vyrovnane som si šiel poslednýkrát ľahnúť.
Na vlastné prekvapenie stále žijem. Tak som si dnes dal pár hodín za pingpongovým stolom. A zajtra idem hrať futbal.
No predsa mám o seba obavy. Dvadsiatku doma mám, ešte porsche a môj stav je úplne jasný.
V panike som si kúpil nové tenisky. Najki Plas, vraveli v obchode. A nech si kúpim ešte takú tú onú a taký ten oný, telefón. Nepomohlo. Taká tá oná trčí v teniske, telefón v kešeni a kilá neubúdajú.
I činky som si kúpil. Strategicky umiestnené v kúte nezavadzajú a nik o ne nezakopáva. A permanentka do fitness centra, to bol kšeft. Kúpil som ju online a dnes už je offline. Úplne u mňa prepadla.
Pomaly som začínal hľadať alternatívne riešenie, inými slovami liposukčnú kliniku. Až do včera.
Nechal som sa zlomiť na squash. Hrdinsky som sa pľantal po kurte a predstieral radosť z hry. Celú hodinu! Zvyšok dňa som prechrčal. Večer som oprášil závet a vyrovnane som si šiel poslednýkrát ľahnúť.
Na vlastné prekvapenie stále žijem. Tak som si dnes dal pár hodín za pingpongovým stolom. A zajtra idem hrať futbal.
No predsa mám o seba obavy. Dvadsiatku doma mám, ešte porsche a môj stav je úplne jasný.
31. augusta 2010
Jesenná duma
Pred rokmi ma uhryzla mucha tse-tse a odvtedy sa to so mnou vlečie. Ráno nevládzem, cez deň ma mierne rozhýbu žiarivky v kancli a k večeru opäť nevládzem. Paradoxne ani zaspať.
Keď konečne zavriem oči, preberie ma každé zabzučanie telefónu. Bzzz, prišiel ďalší spam.
Za oknom už je takmer jeseň. Buď prší, alebo sa chystá. Ideálne počasie na Spaľovača mŕtvol.
Cez víkend zomrela kolegyňa z virtuálneho tímu. Myslím, že som ju párkrát stretol v Nemecku alebo Belgicku, ani neviem. Niekde. Plus-mínus štyridsať. Infarkt.
Niet sa kam náhliť.
A mimochodom, Whinger už má štyri roky.
Keď konečne zavriem oči, preberie ma každé zabzučanie telefónu. Bzzz, prišiel ďalší spam.
Za oknom už je takmer jeseň. Buď prší, alebo sa chystá. Ideálne počasie na Spaľovača mŕtvol.
Cez víkend zomrela kolegyňa z virtuálneho tímu. Myslím, že som ju párkrát stretol v Nemecku alebo Belgicku, ani neviem. Niekde. Plus-mínus štyridsať. Infarkt.
Niet sa kam náhliť.
A mimochodom, Whinger už má štyri roky.
23. júla 2010
Ontario, East River a spol.
Je hlboko po polnoci. Sedím na brehu, šplechot vody sa miesi s rehotom mladej blonďavej cice po mojom boku. Hladím si ego; ešte vždy dokážem rozosmiať slečny. Chce to ďalší hlt z fľaše a na cicu sa nedívať. Preventívne, aby ma nepremohli pudy. Šlo by to...O pár dní neskôr sedím na inom brehu, šplechot vody sa miesi s rehotom stoviek ľudí naokolo. Som v tom nevinne, môže za to Big Lebowski na plátne. Chcelo by to hlt z fľaše a cicu, hovorím si posmutnelo. Keby to tak šlo!
A potom sa nechávam premôcť pudmi: Šesť čokoládových šišiek za štyri doláre? Tomu sa predsa nedá odolať!
23. júna 2010
R'n'B Soul
Vošla do dverí a už som vedel, koľko bije. Odhliadnuc od šable, ktorú som pred pár hodinami neobradne hodil v bufetovom záchode, som sa cítil vo forme. Na mladú nemávam takúto chuť, pomyslel som si prekvapene.
Hodil som ju na posteľ a zakrátko som z nej všetko strhal. Predohru som skrátil na pár sekúnd a dychtivo som sa do nej vnoril. A potom; potom som ju len tak objal, kým ona zmätene riešila neriešiteľné.
Ktovie, aká je jej dcéra, napadlo mi, keď som zaspával.
Hodil som ju na posteľ a zakrátko som z nej všetko strhal. Predohru som skrátil na pár sekúnd a dychtivo som sa do nej vnoril. A potom; potom som ju len tak objal, kým ona zmätene riešila neriešiteľné.
Ktovie, aká je jej dcéra, napadlo mi, keď som zaspával.
22. júna 2010
Vtedy a dnes
Kubánsky bar v Camdene, exujem tequily brzdené pivom. Splývam s lokálnym východoeurópskym davom. Čo tu robíš?, pýta sa ma Rumun od vedľajšieho stola. Dovolenkujem, zaklamem. Prd, videl som ťa na stavbe v Kingsbury, uchechtne sa. Pokrčím ramenom a tiež sa uchechtnem. Tak čo sa pýtaš, keď vieš?
Mladá ťahá z posledného. Snaží sa držať krok — myslím to samozrejme obrazne — ale už neartikuluje. Ostal som v tejto hlučnej mase sám s bratom. Stačí pohľad, možno slabý úškrn, a viem — všetko je stále tak, ako má byť.
Palahniuk ešte ani neplánoval napísať svoj bestseller, keď sme sa otĺkali pred pajzlom s názvom Ambra, aby sme zabili čas a pretriezveli. Rehotali sme sa, šialení, slobodní, smelí. Dnes sa stačí uškrnúť, biť by sa nám už nechcelo; pestované brušká by nám bránili dať si poriadne do tela.
Ale inak sa nič nezmenilo.
Mladá ťahá z posledného. Snaží sa držať krok — myslím to samozrejme obrazne — ale už neartikuluje. Ostal som v tejto hlučnej mase sám s bratom. Stačí pohľad, možno slabý úškrn, a viem — všetko je stále tak, ako má byť.
Palahniuk ešte ani neplánoval napísať svoj bestseller, keď sme sa otĺkali pred pajzlom s názvom Ambra, aby sme zabili čas a pretriezveli. Rehotali sme sa, šialení, slobodní, smelí. Dnes sa stačí uškrnúť, biť by sa nám už nechcelo; pestované brušká by nám bránili dať si poriadne do tela.
Ale inak sa nič nezmenilo.
31. mája 2010
O mne
Povedala mi všetko, čo som potreboval. Za normálnych okolností by som pri tom visel na webe, alebo písal emaily, ale tentokrát to nešlo. Nedala mi šancu. Tak som pozorne počúval a snažil sa porozumieť:
Ľudia sa menia, ale nie príliš... si pracovitý a schopný... dobrá práca, najradšej by si tam sedel stále... a s dobrým platom... vedia ťa oceniť... fajn... a ženské, ženské sú, aby ti varili a starali sa o domácnosť, a kvôli sexu, samozrejme... a nie si príliš na rozhovory, ani na to, aby si mal niekoho rád... proste, nemáš chuť byť s niekym... maximálne sa tak ukazovať s peknou slečnou... prepáč, nesnažím sa byť hnusná... vlastne to máš celkom dobré, pretože vzťahy pre teba nikdy nebudú tým hlavným... a zvyšok môžeš ovplyvniť sám... teda okrem vzťahov... musí to byť super, mať všetko vo vlastných rukách...
Už dávno som nemal takú chuť jebať.
Ľudia sa menia, ale nie príliš... si pracovitý a schopný... dobrá práca, najradšej by si tam sedel stále... a s dobrým platom... vedia ťa oceniť... fajn... a ženské, ženské sú, aby ti varili a starali sa o domácnosť, a kvôli sexu, samozrejme... a nie si príliš na rozhovory, ani na to, aby si mal niekoho rád... proste, nemáš chuť byť s niekym... maximálne sa tak ukazovať s peknou slečnou... prepáč, nesnažím sa byť hnusná... vlastne to máš celkom dobré, pretože vzťahy pre teba nikdy nebudú tým hlavným... a zvyšok môžeš ovplyvniť sám... teda okrem vzťahov... musí to byť super, mať všetko vo vlastných rukách...
Už dávno som nemal takú chuť jebať.
12. apríla 2010
Erupcia
— Na pracovnej ceste?
— Áno.
— Brusel?
— Nie.
— A kde teda?
— Neviem.
— Neviete?
— Neviem, zabudol som. Nejaké menšie mesto.
Na chvíľu sa odmlčí, no možno iba preto, aby sa nadýchol.
— Ja pracujem pre EU. Bol som v Estónsku.
— Hm.
— Keď s tým skončím, založím si taxislužbu.
— Hm.
— Nemám rád prisťahovalcov. Najhorší sú Arabi.
— Hm.
Zatváram oči, a pokúšam sa ho vytesniť. Desí ma, že sa to za pár dní bude opakovať. Vďaka bohu, že je to po Európe všade tak blízko! Ešte sa na mňa zopárkrát slovne vyzvracia a potom sa rýchlo stratím v hale.
A naspäť — ach, aká radosť — sa vraciam autom. Ďakujem Islandu, ďakujem Eyjafjallajökull!
— Áno.
— Brusel?
— Nie.
— A kde teda?
— Neviem.
— Neviete?
— Neviem, zabudol som. Nejaké menšie mesto.
Na chvíľu sa odmlčí, no možno iba preto, aby sa nadýchol.
— Ja pracujem pre EU. Bol som v Estónsku.
— Hm.
— Keď s tým skončím, založím si taxislužbu.
— Hm.
— Nemám rád prisťahovalcov. Najhorší sú Arabi.
— Hm.
Zatváram oči, a pokúšam sa ho vytesniť. Desí ma, že sa to za pár dní bude opakovať. Vďaka bohu, že je to po Európe všade tak blízko! Ešte sa na mňa zopárkrát slovne vyzvracia a potom sa rýchlo stratím v hale.
A naspäť — ach, aká radosť — sa vraciam autom. Ďakujem Islandu, ďakujem Eyjafjallajökull!
21. marca 2010
Nutná obrana
Jarný podvečer. Vonku už je príjemne, konečne sa otepľuje. Mám z toho rezervovanú radosť — mysliac na sporo odené slečny, nočné záťahy a chuť, ktorú ešte v slabých chvíľach mávam. Popíjam tonic a dívam sa nezaujato na tých okolo mňa.
Sú traja a všetci majú tendenciu znieť dôležito a tváriť sa vážne. Stratégie, plány, ciele. Neodkladné záležitosti, ktoré musia byť vyriešené práve tu a práve teraz. Šesťsto kilometrov od domova, v nedeľu podvečer. Občas sa ku mne obrátia, zrejme čakajú, že niečo poviem.
— Preberieme to cez týždeň, dobre?
Chápavo si vymenia pohľady a pokračujú. Chcelo by to brokovnicu, napadlo mi.
Sú traja a všetci majú tendenciu znieť dôležito a tváriť sa vážne. Stratégie, plány, ciele. Neodkladné záležitosti, ktoré musia byť vyriešené práve tu a práve teraz. Šesťsto kilometrov od domova, v nedeľu podvečer. Občas sa ku mne obrátia, zrejme čakajú, že niečo poviem.
— Preberieme to cez týždeň, dobre?
Chápavo si vymenia pohľady a pokračujú. Chcelo by to brokovnicu, napadlo mi.
25. februára 2010
Bratislava
Od hraníc ladím Adélu a Sajfu a rýchlo mi dochádza, že v tejto krajine je oblek príliš formálnou rekvizitou. Počas dňa spravím zbytočných sto kilometrov, žijúc v domnení, že sa tu vyznám. Posedávam v zasadačkách, reštauráciách, kaviarňach, nalievam sa litrami kávy a v rámci možností obraciam krk po kráskach bezostyšne ignorujúcich ročné obdobie.
Mal by som obvolať slečny. Alebo pozrieť rodinných príslušníkov. Alebo povymetať zopár klubov. Mal, veru, mal.
Parkujem pred hotelom, recepčná je mierne nafetovaná, ale sympatická. Núti ma podpísať akési registračné lajstro pre cudzincov a veľmi sa ospravedlňuje. Podlieham.
Noc pri internete, na pozadí olympijský hokejový turnaj. So slovenským komentárom. Nezabudnuteľný zážitok.
Rovnako ako celá Bratislava.
Mal by som obvolať slečny. Alebo pozrieť rodinných príslušníkov. Alebo povymetať zopár klubov. Mal, veru, mal.
Parkujem pred hotelom, recepčná je mierne nafetovaná, ale sympatická. Núti ma podpísať akési registračné lajstro pre cudzincov a veľmi sa ospravedlňuje. Podlieham.
Noc pri internete, na pozadí olympijský hokejový turnaj. So slovenským komentárom. Nezabudnuteľný zážitok.
Rovnako ako celá Bratislava.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)