Horor

Klasika, ležérnych 160 v ľavom pruhu, keď mi pohľad na chvíľu skĺzne na bralá pri diaľnici.

Mala plus-mínus dvadsať a ja asi nie omnoho viac; bol som vtedy vážne zranený, čo sa v praxi prejavovalo tak, že som štyrikrát týždenne tlačil železo v posilňovni a snažil som sa nájsť niekoho, kto by ma vyliečil.

Túto slečnu som s prestávkami naháňal asi rok. Neviem, čo napokon zabralo — hádam chabo vypracované telo spoločne s poslednými záchvevmi inteligencie?

To som sa ešte nestihol kompletne spustošiť drogami a alkoholom.

Zlomil som ju na víkend na horách. A na fľašu becherovky, ak si dobre spomínam.

Ráno po bolo strašné.

Čo sa dialo v noci, mám v hmle — možno za to trocha mohla spomínaná becherovka, no predovšetkým to zvaľujem na čerstvý horský vzduch, ktorým sme boli opití. Dávajte si pozor, deti!

Ráno po bolo strašné!

Áno, viem: úhory nekopulujú, to je ale obraz, ktorý sa mi vynára z hmly.

Hotelová izba vyzeralo ako po záťahu Sex Pistols v najlepších rokoch v kombinácii s texaským masakrom motorovou pílou. Krv bola všade. Všade, všade, všade.

Tuším sme sa jeden pred druhým trocha za ten saigon hanbili, a nanšalantne sme to nechali bez komentára. Cez deň sme si vybehli opäť sa nadýchať toho miestneho toxického vzduchu.

K večeru nás čakala vyblýskaná izba a krásne ustlaná čistá a voňavá postieľka. V hoteli pred nami zjavne hostili Bátoričku i Freddyho Kruggera.

Takže znova!

Zozadu ma niekto vyblikáva.

No nič, asi by som sa mal venovať riadeniu a nepremýšľať nad hororovým pornom z minulého tisícročia.

Koniec filmu

Myslím, že by mal napísať knihu, ale viem, že to nikdy neurobí. O tom, ako nonšalantne odišiel z komunistického Československa krátko po Auguste, o tom, ako sa priženil do anglickej aristokratickej rodiny, o tom, ako žil roky na úpätí Himalájí, o tom, ako sa pretĺkal, keď bol na dne, ako vo veľkom pašoval hašiš medzi svetadielmi, ako sedel, alebo ako založil firmu na organické potraviny práve, keď to práve začínalo byť zaujímavé. A predal ju, keď bola na vrchole.

O tom, ako niekoľkokrát utiekol hrobárovi z lopaty.

A o tom, že dnes už vie, že všetko je to o láske a odpustení.

Zjavuje na náhle a nečakane:

— Som v Alexandrii, priletím za dva dni. Vidíme sa?
— Samozrejme!

Niet o čom; nikdy neviem, kedy by to mohlo byť posledný raz. Ťahá mu pomaly na osemdesiat a ja už to tiež neuhrám na mladíka. Takže rýchly presun. A potom to na mňa vybalí:

— Myslím, že už nedorazím.

Snažím sa spracovať, čo práve povedal. Sedíme v záhrade uprostred veľkomesta, je príjemné nehorúce leto, stretávame sa takmer náhodne a opäť o čosi pokojnejšie ako naposledy. A do toho tie slová. Aspoň navonok ich ignorujem, veď frajer je stále vo forme.

Ale cítim to. Neviem to vytesniť.

Posedávame a rozprávame sa, ale už je to vonku, visí to vo vzduchu a inak to nebude. Napokon, ako i pred pár rokmi, chce ísť do kina. Dáme predpremiéru nového filmu Wesa Andersona, a potom sa na seba s údivom dívame, snažiac sa dešifrovať, čo si ten druhý asi tak môže myslieť. Wes Anderson, čo sa dalo čakať.

Mizne v daždivej noci.

Je to trocha ako koniec filmu, a ja len naivne dúfam, že to koniec nie je.

Bez slov

Dnes to bude náročné, viem, keď po piatej ráno vyrážam. A vlastne ide o metaforu.

Preletím krajinou, zazvoním na zvonček, ktorý stláčam takmer dve dekády a na prívetivé prosím odpoviem mierne lascívne:

— Donášková služba.

Otvorí mi v župane, pozýva ma ďalej. Zvalím sa, som unavený a asi by som najradšej zalomil, ale ešte ma čaká osemsto kilometrov do reality, jeden úrad, jeden príjemný obed, niekoľko pracovných schôdzok a moja vlastná posteľ. Ak budem mať šťastie.

Len na chvíľu zatvorím oči.

Vedieme banálny rozhovor, kĺžeme po povrchu, a asi je to tak správne. Nemusíme si vysvetľovať ako jednému na druhom záleží. Po tých rokoch to vieme aj bez slov.

Za oknom je nejarne, sychravo, mokro, veterno, hmlisto. Len sa zavŕtať do perín.

Keď potom odchádzam, povie ďakujem; uspejem sa na ňu, objímem ju a ešte ju držím, držím, držím.

Pohladím ju po vlasoch, kým opäť zmiznem v rannom daždi.

Späť do reality.