Domov

Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať, napísal ten poetický aparátčik, ktorý možno do toho bahna vstupoval s ideálmi — ale dopadlo to ako obyčajne.

Pamätám si agátové háje. Cvrlikanie cvrčkov. Rozhlas po drôte. Manon Lescaut. Artézsku studňu dole v dedine. Mastené lokše. Varenú kukuricu. Bicyklovanie v chotári. Nekonečné strniská polí neskorého leta. Západy slnka.

Stále sa vraciam, stále sa tam chcem cítiť doma, aj keď chvíľami váham, kde vlastne môj domov je.

— A ty si kerý?, — vyskočí po mne babka, ktorú o pol šiestej ráno pozdravím pri mojej zdravotnej prechádzke. V ruke drží poloautomatickú motyku a je mi jasné, že sa ju nebude zdráhať použiť.

Mierne zaváham a potom použijem meno starého otca, to bude poznať, takých po dedine je.

Uhádol som heslo!

Odľahlo mi.

Prešiel som testom, babička sa sklonila späť k svojim kvetom, motykou mi nezaťala do čela a už ju nezaujímam.

Toto je domov.

Film

Bola krásna, štíhla, vysoká. Blonďavé kadere nosievala vyčesané, o to viac ma vždy dostalo, keď si ich rozpustila — a ja som len ostával civieť.

— Aspoň niečo povedz, keď už zízaš, — vysvetlila mi pravidlo.

Aj tak som sa ale často nezmohol na slovo.

Márne som sa ju snažil zlomiť. A napokon to dopadlo ako vždy. Dopadlo to, keď chcela a pretože chcela.

Víkend trávila s rodinou, máme rovnakú cestu, tak ju veziem v nedeľu podvečer späť do civilizácie.

Pred nami je čierňava pretínaná bleskami. Mordor, podotkne. A potom sa ku mne pritúli ako ešte nikdy a dodá:

— Potrebujem dobiť energiu.

Zloží mi hlávku na plece a obtočí sa mi okolo ramena. Zhlboka sa nadýchne. A pradie.

Snažím sa sústrediť na Mordor, ale palpitácia a erekcia ma pravdepodobne prezrádzajú. No len ďalej pradie.

Vyložím ju pred domom, silno ma stisne a mizne vo dverách.

Nemyslím si o tom nič, snívam ako obyčajne.

Nasledujúci večer spolu sedíme v thajskom bistre — a tuším, že ak niečo dnes vyžarujem, je to pohoda, slastná spokojnosť s okolnosťami, latentné šťastie. Som príjemne naladený a nie je v tom póza, nie je v tom faloš, iba vyrovnanosť a sebadôvera. Kde sa to vo mne berie! Konverzujeme nenútene a zľahka, po večeri sa prechádzame a napokon si sadneme na lavičku pred kaviarňou, ktorú nám zavreli pred nosom.

A už viem.

Civím na ňu, pohlcuje ma jej pôvab a už viem.

Nahnem sa k nej a pomaly-pomaličky ju pobozkám. Možno zaváha na zlomok sekundy, možno ani to nie. Opätuje moje bozky, stále vášnivejšie, stále elektrizujúcejšie. Kým ju odprevadím domov, ešte sa prejdeme popri rieke, chvíľami sa zastavujeme, sme ako dvaja pubertiaci sfetovaní endorfínmi, váham, či ju niekde neoprieť, ale ešte to civilizovane vydržím. Odprevádzam ju domov, k nej domov.

Spím dobre, nemyslím si nič, snívam ako obyčajne.

Tretí večer spolu. Stretávame sa vo vstupnej hale korporátnej novostavby, telefonujem, ona telefonuje, toto tisícročie je rýchlejšie a intenzívnejšie ako to predchádzajúce. Pubertiaci v nás sú skrytí, na verejnosti sme dospelí. Smeruje k môjmu obľúbenému pajzlu, aspoň sa mi vidí, a potom ma obviní, že som tam namieril ja. Nenamietam.

Ďalšia nenútená konverzácia, potom ku mne domov. Ide, i keď vraví, že ku mne nechce. Sedí potom v predsieni, možno sa jej to dotklo, možno je naštvaná, ale zároveň — ako to vlastne podať? — zmierená? Neviem. Ostáva.

Pustíme si film, ležíme natiahnutí vedľa seba — a nič. Viem, že nič nespravím, nie som si istý, či by s tým bola v pohode. Film končí, zotmelo sa.

Nahnem sa k nej a pomaly-pomaličky ju pobozkám.

Najbližšie hodiny natáčame náš prvý spoločný film pre dospelých, nahrávam si v mozgu tie horúce momenty pre chladnejšie dni, moje vlastné neuróny po sebe pobavene žmurkajú, chlapec je dojatý, že? Milujeme sa znova a znova, je pri tom hlučnejšia ako Sally v Katz, a ja len dúfam, že je to vzrušením.

Spať chce ísť k sebe, nemám na výber, volám jej taxík a odchádza.

Spím dobre, nemyslím si nič, snívam ako obyčajne. Stále o nej.

Horor

Klasika, ležérnych 160 v ľavom pruhu, keď mi pohľad na chvíľu skĺzne na bralá pri diaľnici.

Mala plus-mínus dvadsať a ja asi nie omnoho viac; bol som vtedy vážne zranený, čo sa v praxi prejavovalo tak, že som štyrikrát týždenne tlačil železo v posilňovni a snažil som sa nájsť niekoho, kto by ma vyliečil.

Túto slečnu som s prestávkami naháňal asi rok. Neviem, čo napokon zabralo — hádam chabo vypracované telo spoločne s poslednými záchvevmi inteligencie?

To som sa ešte nestihol kompletne spustošiť drogami a alkoholom.

Zlomil som ju na víkend na horách. A na fľašu becherovky, ak si dobre spomínam.

Ráno po bolo strašné.

Čo sa dialo v noci, mám v hmle — možno za to trocha mohla spomínaná becherovka, no predovšetkým to zvaľujem na čerstvý horský vzduch, ktorým sme boli opití. Dávajte si pozor, deti!

Ráno po bolo strašné!

Áno, viem: úhory nekopulujú, to je ale obraz, ktorý sa mi vynára z hmly.

Hotelová izba vyzeralo ako po záťahu Sex Pistols v najlepších rokoch v kombinácii s texaským masakrom motorovou pílou. Krv bola všade. Všade, všade, všade.

Tuším sme sa jeden pred druhým trocha za ten saigon hanbili, a nanšalantne sme to nechali bez komentára. Cez deň sme si vybehli opäť sa nadýchať toho miestneho toxického vzduchu.

K večeru nás čakala vyblýskaná izba a krásne ustlaná čistá a voňavá postieľka. V hoteli pred nami zjavne hostili Bátoričku i Freddyho Kruggera.

Takže znova!

Zozadu ma niekto vyblikáva.

No nič, asi by som sa mal venovať riadeniu a nepremýšľať nad hororovým pornom z minulého tisícročia.

Koniec filmu

Myslím, že by mal napísať knihu, ale viem, že to nikdy neurobí. O tom, ako nonšalantne odišiel z komunistického Československa krátko po Auguste, o tom, ako sa priženil do anglickej aristokratickej rodiny, o tom, ako žil roky na úpätí Himalájí, o tom, ako sa pretĺkal, keď bol na dne, ako vo veľkom pašoval hašiš medzi svetadielmi, ako sedel, alebo ako založil firmu na organické potraviny práve, keď to práve začínalo byť zaujímavé. A predal ju, keď bola na vrchole.

O tom, ako niekoľkokrát utiekol hrobárovi z lopaty.

A o tom, že dnes už vie, že všetko je to o láske a odpustení.

Zjavuje na náhle a nečakane:

— Som v Alexandrii, priletím za dva dni. Vidíme sa?
— Samozrejme!

Niet o čom; nikdy neviem, kedy by to mohlo byť posledný raz. Ťahá mu pomaly na osemdesiat a ja už to tiež neuhrám na mladíka. Takže rýchly presun. A potom to na mňa vybalí:

— Myslím, že už nedorazím.

Snažím sa spracovať, čo práve povedal. Sedíme v záhrade uprostred veľkomesta, je príjemné nehorúce leto, stretávame sa takmer náhodne a opäť o čosi pokojnejšie ako naposledy. A do toho tie slová. Aspoň navonok ich ignorujem, veď frajer je stále vo forme.

Ale cítim to. Neviem to vytesniť.

Posedávame a rozprávame sa, ale už je to vonku, visí to vo vzduchu a inak to nebude. Napokon, ako i pred pár rokmi, chce ísť do kina. Dáme predpremiéru nového filmu Wesa Andersona, a potom sa na seba s údivom dívame, snažiac sa dešifrovať, čo si ten druhý asi tak môže myslieť. Wes Anderson, čo sa dalo čakať.

Mizne v daždivej noci.

Je to trocha ako koniec filmu, a ja len naivne dúfam, že to koniec nie je.

Bez slov

Dnes to bude náročné, viem, keď po piatej ráno vyrážam. A vlastne ide o metaforu.

Preletím krajinou, zazvoním na zvonček, ktorý stláčam takmer dve dekády a na prívetivé prosím odpoviem mierne lascívne:

— Donášková služba.

Otvorí mi v župane, pozýva ma ďalej. Zvalím sa, som unavený a asi by som najradšej zalomil, ale ešte ma čaká osemsto kilometrov do reality, jeden úrad, jeden príjemný obed, niekoľko pracovných schôdzok a moja vlastná posteľ. Ak budem mať šťastie.

Len na chvíľu zatvorím oči.

Vedieme banálny rozhovor, kĺžeme po povrchu, a asi je to tak správne. Nemusíme si vysvetľovať ako jednému na druhom záleží. Po tých rokoch to vieme aj bez slov.

Za oknom je nejarne, sychravo, mokro, veterno, hmlisto. Len sa zavŕtať do perín.

Keď potom odchádzam, povie ďakujem; uspejem sa na ňu, objímem ju a ešte ju držím, držím, držím.

Pohladím ju po vlasoch, kým opäť zmiznem v rannom daždi.

Späť do reality.