Zima

Je skoré ráno. Zasneženou diaľnicou sa ženiem do mesta, vítajú ma biele chodníky. Za pár hodín povezú Vaška na lafete posledný raz na Hrad. Mrazivé, ostré kryštáliky pichajú do tváre, prebehnem pár krokov, som doma.

Pred ôsmimi hodinami, to ešte bola jeseň, dlhá a veľmi nezvyčajne nežná jeseň. Vodil som si ju záhradami, venčili sme spolu psisko, strhával som z nej pri najmenšej príležitosti šatstvo, smiali sme sa. Nevedel som sa nabažiť toho ambivaletného nevzťahu, toho neúplného spriaznenia dvoch duší, aké som nikdy nezažil. Hladil som ju vo vlasoch zakaždým, keď zaspala uprostred romantického dojáku — prešvihnúc tak môj dobre utajovaný patogénny sklon revať pri hollywoodskych sračkách. Už ma neuvidí.

Letmý bozk, zmizol som vo dverách a šlus. Začala sa zima.

Adagietto

Ležím na posteli so zatvorenými očami a počúvam Mahlera. Ešte doznieva noc, divoká ako pred rokmi; cítim, ako sa vo mne všetko chveje — no veľmi príjemným spôsobom. Toto som chcel, presne toto som potreboval, preležať deň bez pohybu, bez slova, bez kontaktu so svetom. Dnes na seba nemusím byť prísny. Je mi dobre.

Pomaly, pomaličky.

Zmätok

Víkend: kúpené lístky na Lennyho koncert, prečítaná Isaacsonova kniha o Jobsovi. Prechádzky. Takmer žiadne rozhovory. Pokoj. Vnútorná čistota. Naivita? Čo som si myslel? Bolo to len ticho pred búrkou.

Pondelok: priskoro ráno v práci, dvanásť hodín bez výdychu. Brešem. Sto odoslaných mailov, niektoré pekne drsné. Intenzívny, nervózny deň. Pár rýchlych schôdzok. Prečo ľudia obkecávajú jednoduché myšlienky?

Moja tresknutá, rozorvaná myseľ nedokáže prestať myslieť na zajtrajšok. Sotvakedy sa cítim takýto zraniteľný, nahý. Ona hádam ešte o čosi viac; som to ja, kto to celé posral. Už len tým nápadom.

Roztrhnem ťa — vraví, no cítiť nehu.

Tak uvidíme.

Dotyky

Studené a vlhké ráno babieho leta. Pred domom ho púšťam, nech sa vybehá. Vo vrecku mi zabzučí smska. Steve zomrel, stojí v nej. Zachvejem sa, možno zimou. Aj tomu frajerovi, čo sa mi motá pod nohami asi nie je najteplejšie: skučí a chcel by sa vrátiť.

Panička má fajn náladu. Premáva sa bytom v nohavičkách, žehlí, usmieva sa mojim smerom. Je božská. Bozkám ju na šiju a radšej ju nechávam, inak hrozí, že sa neudržím. Čítam správy, potom sa ešte zvalím. Chlad mnou stále preniká.

Pritúli sa ku mne, hladím ju vo vlasoch. Najradšej by som dnes nikam nešiel a strávil celý deň milovaním.

Parkujem v podzemnej garáži. Vo výťahu zachytím v zrkadle vlastný pohľad. Chvíľu sa na seba mračím, potláčam sentiment. A je to! Otvárajú sa dvere a ďalší deň v nadnárodnej korporácii sa môže začať.

Zachvejem sa. Jej dotyky stále hrejú.

Dobre

Hádam stačilo, aby sme sa na seba pozreli a už to bolo. Krehká, efemérna kráska, náhodne sa ocitnuvšia na našej podnikovej akcii. Zakrátko som pri nej a už len počujem, ako sa tí moji rehocú, keď ma vidia šaškovať prvú ligu. Veziem ju potom domov a ešte dlho-predlho sedíme spolu v parku nad mestom.

Týždeň nato máme za sebou prvý spoločný výlet na druhý koniec krajiny a ďalšie nočné posedenie v parku nad mestom. Už svitá, keď ju odprevádzam a cítim sa ako nedospelé ucho s prvou láskou. Nasledujúci deň dávam prednosť spoločnému obedu a popoludniu v zámockej záhrade pred prácou. Toto bežne nerobievam. Neviem sa od nej odtrhnúť, a ani nechcem.

Celé zle, zašepká ďalší večer, keď sa konečne rozlepíme.

Viem, viem, viem. Ale neriešim, vytesňujem, teším sa, z čoho sa dá. Takže vlastne celé dobre.

Metafory

Zhasni, vypadlo zo mňa, a možno to len chcela byť metafora. Ležíme v objatí, no už sa nevidíme. Ďalšia, neobratná.

Zaspávame obnažení a presiaknutí pátosom.

Za pár hodín mizne vo dverách a s ňou i ostatné roky môjho života.

Romantika

Zo zotrvačnosti som udržiaval konverzáciu. Odmeranosťou som kryl miernu nervozitu. Všetko zbytočne.

Dostali sme sa len po kuchynskú linku.

Bliss Social Club

Fet. Fet a kurvy. A chlast. Neóny. Pasáci. Použité injekčné striekačky. Bezdomovci. Najlepšie podniky v meste. Štýlové reštaurácie. A zase kurvy. Bordely. Automaty. Fet, veľa fetu. Žobráci. A chlast, chlast, chlast, nekonečné more chlastu.

Kings Cross, najvykričanejšia štvrť Sydney, pulzujúca od zotmenia do rána, každú noc, bez výnimky. Vyzývavé svetlá vývesných tabúľ a vône lacných parfémov miesiace sa s pachom tmavých bočných uličiek.

Teritória sú rozdelené, málokedy niekto skončí s guľkou v bruchu alebo nožom v chrbte. True blue Aussies rešpektujú Libanoncov, tí zase Srbov. Červenolíci Íri nerešpektujú nikoho, ale načo. Nanajvýš občas niekomu rozsekajú ciferník.

Aborigéni nepokryto kradnú. Maori nonšalantne strážia bary. Zvratky ako integrálna súčasť chodníkov. Jediný McDonalds z ktorého vás nevyhodia, keď si zapálite.

Odbočiť z hlavnej, prejsť popri fontáne a žmurknúť smerom k policajnej stanici. Zazvoniť. Vchod sa zaplní plecnatým holohlavým Bosniakom. O čo ti ide, pýta sa grobiansky. Zdravko ma posiela, odpovedám.

Chvíľu si ma premeriava, kým sa rozhodne. Mierne ustúpi, prešmykneme sa dovnútra a rýchlo zase zamkne. Pološero, tváre s lesklými očami, sitár. Presun na poschodie, káva a malé vrecko. Účet si nepýtam. Balíme. Pomalý, hlboký nádych. Sme doma.

Retro II

Košice, necelých 2000. Timko ešte nosil vlasy. Čekovský jazdil v ošúpanom Twingu, bratm. Agda Bavi Pain mal za sebou Liter Geňa a pred sebou literárnu kariéru. Knechtová zaujala v Jánošíku desiatich divákov a od radosti sa zrušila priamo na pódiu. Na Peťa Nagya prišlo do Barce osem skalných.

Sedávala mi na kolenách na lavičke v parku, ruku som mával ležérne odloženú v jej lone, až jej tiekol po stehnách pot. Odprevádzal som ju po zotmení, na rozlúčku som ju zvyčajne oprel v bráne.

Rýchly presun: Highroad alebo Vyagra, podľa toho, na aké neresti boli chuť a šrubky. Nad ránom domov, alebo k niekomu, kto niečim podobným disponoval. S privretými viečkami som zvykol meditovať do neskorého popoludnia, potom smer park.

Prebral som sa do šera. Triezvenie malo bolieť; prvý joint na druhej strane planéty dával len pomaly zabudnúť na jesenné litánie a rôsol tých dní. Dajte mi pätnásť rokov a možno dospejem. Alebo aj nie.

Som späť: nechávam sa prestupovať spomienkami, všetko je preč, no necítim trpkosť, ani mámivé pocity prchavého šťastia, len slabučké záchvevy jemnej nostalgie. Nestretám nikoho, kto by si mohol spomenúť so mnou, ako to vtedy vlastne bolo. Latté v jednej z preživších kaviarní a zase miznem v možno omnoho dokonalejšej, ale o to prázdnejšej civilizácii.

Retro

Poď, povedal som a bez námietok mi začala rozopínať nohavice.

Sedel som na tej istej posteli, spomínam si celkom presne, len neskôr sa táto miestnosť zmenila na sklad. Preberám magnetofónové pásky, diskety a ďalšie artefakty z polovice deväťdesiatych rokov. Spočiatku sa nimi prehrabávam, potom stratím trpezlivosť a letí všetko.

Tuším nebola vyholená. Fakt retro.

Clubbing

Najlepšia diskotéka v dedine — a tiež jediná. Za barom mierne nesvoj Kurt Cobain; sekunduje mu podráždený Sean Penn, pobehuje po klube a zbiera prázdne poháre. Vysmiata Cameron Diaz obsluhuje dva jablčné notebooky; Smack my bitch up získava odrazu po rokoch silný náboj.

Lepkavá podlaha, lepkavé pohyby, lepkavé telá. Dal by som si niečo: zostávam ale verný Red Bullu. Odkedy mi felčiar z polikliniky potvrdil, že sa rozpadám, vysadil som všetky obľúbené nápoje. Pregĺgam gumenné medvedíky a musím sa premáhať, aby som sa bavil.

Nedospelé uchá si na hajzli balia jointa, vyzerá to úžasne konšpiračne — pardon — smiešne. Uškrniem sa, odpovedajú plachými pohľadmi.

50-ročný obchodný partner tancuje pri tyči — tušil som, že v ňom niečo drieme, ale aj tak pozitívne prekvapil. Hádže do seba jäggre prekladané jamesonmi a pre mňa je hviezdou večera. Aj kvôli lyžiarskej kombinéze — do klubu dorazil priamo z baru na svahu, lyže má opreté pri vchode.

Je ráno. Späť v hoteli, neprirodzene triezvy. Zaspávam rýchlo. K obedu ma hádžu na letisko, večer som doma. A vlastne ani neviem, či sa mi to iba neprisnilo.

Satori

Ráno po prebdenej noci. Chcelo to hotel, uvažujem a už som na ceste. Prvé maily, schôdzky, telefonáty. Obed, zase presun. O čom sa bavíme? — bez zábran sa pýtam uprostred jedného z nekonečných stretnutí. Smejú sa.

Zastavujem na červenú. Slnko zapadá, díva sa mi do očí a v tej chvíli mám jasno. Taký intenzívny a čistý moment. Idem správnou cestou. Všetko do seba zapadá. Všetko je stále presne tak, ako má byť.

Cannes

Stredozemské podnebie, hrejivá jar. Mierne pofukuje, palmy blazeovane kývajú na pozdrav. Päťhviezdičkový hotel na promenáde. Diamonds are forever ako hudba vo výťahu. Devätnásť francúzskych a sedem ruských kanálov. A Fashion TV, samozrejme.

Slečny na bulvári vyzerajú luxusne. Presne tak, ako sa slečny, ktoré stretávam celý život zúfalo snažia vyzerať. Konečne mám pocit, že hrubé magazíny pohodené po kaviarňach verne odrážajú skutočnosť. Ľahký obed v cene výrazne prevyšujúcej životné minimum. Záplava butikov svetových značiek. V tomto meste je jednoduché vyzerať dobre.

Rovnako ako je jednoduché zamilovať sa doň. Stačí len dobré konto. Alebo dobrý sponzor.

Lyrika

Bola to čiča, neodolateľná, nedbalo vyzývavá, rozkošná čiča. Nechala sa dobíjať. A v momente, keď som to odpískal, nechala sa zbaliť. Len tak mimochodom, prirodzene, a rovnako prirodzene sa zakrátko znova vytratila za niekym s väčším. Autom.

Čiča, vravel som si, a bola v tom obscénnosť, túžba i radosť, je to výraz Tatarkov. Čiča, vravel som si so sotva badateľným úsmevom, no jej som to nespomínal: Tatarku by pravdepodobne zaradila medzi potraviny, v tom slove by však iste odhalila vulgárny základ, ktorý — vlastne som o tom nepochyboval — by ju urážal. Lyrika nebola jej najsilnejšou stránkou.

Čiča, usmieval som sa, tá jej čiča bola božská.

Koskenkorva

Divoké deväťdesiate. Koniec leta, práve som úspešne ukončil sériu opravných skúšok a postúpil do druhého ročníka vysokej školy. Radostne obvolávam kdekoho, no dôležité je, že sa dovolám jej.

Je sparný večer. Dívame sa na mesto z vyhliadkovej veže, nášho Beverly Hills, dole blikajú svetlá veľkomesta. Sme ulepení, vlhkí. Bosí, nahí, opití. Ja dvojnásobne. Neviem sa jej nabažiť, rovnako ako pocitu víťazstva nad akademickým systémom. Alebo nad sebou samým — ktovie, neviem, nepremýšľam, a neskôr už to bude jedno.

Uhnem si z fľaše a opäť sa k nej prisajem. Znova a znova, predávkovaný endorfínmi, milujem ju, seba, svet. O pár hodín neskôr vytriezvem, potom príde jeseň, náhle preletí viacero päťročníc, viac hmlistých, ako slnečných, a búrlivý adolescent sa postupne premení na vlažne sarkastického tridsiatnika.

Ktorému sa ale stále podlamujú kolená, keď si na tú noc spomenie.

1995

Je nasnežené — také príjemné zimné popoludnie. Ešte 40 kilometrov, potom sa hodím do gala a zbalím ju, uvažujem. Dúfam.

Alebo to aspoň skúsim. Alebo to aspoň skúsim skúsiť. Ak tam teda vôbec bude. Ak tam nebude, tak sa aspoň ožeriem. Alebo pôjdem domov.

Plesová sezóna násťročných úch, lokálna mládežnícka verzia oscarových večierkov.

Bola tam. Celý večer som zúfalo predvádzal karikatúru tanca v snahe zaujať. Úspešne. Pili sme biele. Smiali sme sa.

Chodíte spolu?, spýtal sa ma kamoš nad pisoárom. Budeme, odpovedal som presvedčivo.

A tak i bolo.