Domov

Cigánska štvrť. Decká sa hrajú na mamičku a otecka; a možno sa ani nehrajú. Nádikh, káčo!

Na lavičkách posedávajú bezdomovci s veľkými nákupmi. Na rohu pofajčieva skupinka ukrajinských robošov, užívajú si štvorhodinovú obedňajšiu pauzu.

V kvé-sedmičke sa vezie nahluchlý chlapec s leukémiou, jeho rádio vyrazilo pár okien na prízemí. Babička-pozorovateľka za oknom dostala sedemnásty infarkt a ako bonus jej na tri minúty vypadol kardiostimulátor. To rozchodí, nad krkom zbytočne veľa krvi nepotrebuje a keď jej dedko potrie alpou sluchy, ono sa to spraví.

Už zase pozorne sleduje ospalú ulicu spoza záclony.

Sused Američan zavesí svoje hi a mieri k autobusovej zastávke. Kde si nechal auto?, pýtam sa pohľadom. When in Rome, do as the Romans do, odpovedá rovnako.

Zájdem do ošumelého vietnamského krámu, kde majú všetko od zápaliek po jadrové hlavice. A čo nemajú, vedia zohnať. Jeden telefonát kórejskému bratrancovi bude stačiť.

Miesto pozdravu na mňa sváko spoza pultu iba zažmúri. Musím byť opatrný, určite má po ruke brokovnicu, vraveli to pred rokmi v Pulp Fiction.

— E? — opýta sa dôrazne.
— Päť rožkov — poviem nevinne, keď tu zrazu zočím nenápadnú fľašu za jeho chrbtom — ...A litrovku Jima Beama.
— Hhhhhm. — ocení moje chute. Je to profík.

Kráčam domov, príjemne naladený. Páči sa mi tu, musím priznať. Rýchlo som si zvykol.