Janko

Je krátko popoludní. Od mora pofukuje, vykuklo slnko a terasa hotela sa rýchlo plní.

Tu je.

Pofajčieva, vyhrieva sa a sotva badateľne sa pri tom usmieva. Vie, že viem, že vie, že viem.

Objímem ho, posuniem mu ešte fľašu a pomaly sa zberám. Bolo to skvelé, prehodím, a vlastne sa to netýka posledných pár dní ako skôr posledných pár rokov.

Pred desiatimi rokmi otváral pobočku našej korporácie v regióne, včera v noci sa lúčil. V klube mu tlieskalo sto verných, taká menšia rodinná oslava platená z firemných fondov.

Bolo to intenzívne, hlučné, zábavné. Spievala mu miestna hviezda prvej kategórie, chrumkavá cica si za večer vzala toľko, čo ja beriem mesačne. Čo všetko máme v cene?, vyzvedal som zaujato.

Rehotal sa so mnou, nasmiali sme sa v priebehu rokov statočne, keď sme si uťahovali z korporátnej mašinérie, ktorú sme sami spoluvytvárali. Ol’ Blue Eyes, miestny Sinatra, vždy elegantnejší ako ostatní, stará škola s mladíckou iskrou v oku.

Niekedy dávno mi sľúbil, že ma vezme na záťah perifériou periférie — a moja pečeň mu je hlboko vďačná, že sa to nikdy nestalo.

Pofajčieva, vyhrieva sa a sotva badateľne sa pri tom usmieva.

Takto si ho budem pamätať.

Sobrance

Pri pravidelných leteckých presunoch zvyknem fascinovane pozorovať slovenské rurálne bábiky. Vlastne sa tajne okamžite do každej zamilujem, lebo až na vzácne výnimky sú pre mňa tieto insitné umelecké diela absolútne nedostupné. Nielenže nehrozí, aby mi nejaká dala, ale som pre ne prakticky neviditeľný.

Darmo, človek chce čo nemôže mať.

Dva exempláre so mnou letia dnes. Spozoroval som ich ešte pred odletom; zbystril som a po chvíli som si potvrdil pozitívnu identifikáciu:

— Toten Marian nič nezna.
— Ani nebudze.

Sedia pri stolíku predraženej kaviarne, pred sebou majú zaparkované kapučínka a diškurujú o Mariánovi.

Toto bude Zemplín. Horný Zemplín. Možno Sobrance.

Ovievajú sa mihalnicami. Prsty im zdobia dlhočizné nechty na štýl medvedíkov z Liptova; tie im zároveň sťažujú uchopenie šálok, až mi nevdojak prebleskla hlavou praktická otázka ako si utierajú rite. Ozdoby horných končatín dopĺňajú série nadrozmerných prsteňov, ťahajú im ručičky k zemi.

Ej, ťažký život majú tieto vidiecke krásky.

Ježiško im pod tričká slušne nadelil a za vnady sa nehanbia. Sú ako Mária; krásne celé v bielom, možno aby bolo úplne zrejmé, že necestujú svetom so zaschnutým semenom na bielych obtiahnutých rifliach.

Jedna si zívla a ukázala letisku zachovalý chrup i hlboké hrdlo. Druhá ťuká nechtiskami do mobilu, možno paralelne konverzuje s Marianom, co nič nezna.

Stratia sa mi v kabíne, ale znova ich zazriem na parkovisku po prílete. Mierne ošúchaný čierny trojkový bavor, ročník 2003, opiera sa oň mierne vypĺznutý Marián, ročník odhadom 97, z gamby mu visí cigareta a na tričku má nápis Halloween. Berie ich domov.

Sobranská značka.

Mám to stále v oku!

Menej

Postupne som si zmazal účty na niekoľkých portáloch a sociálnych sieťach. Na zvyšných pravidelne premazávam kontakty.

Prvé boli na rane notifikácie, bez výnimky, všetky. Potom zmizli firemné účty z mobilu a neskôr i tabletu. Aj ten tablet asi zakrátko zmizne. Žiadna pošta, žiadne notifikácie, žiadne starosti.

Keď som v záhrade, chcem byť v záhrade. Keď na obede so ženou, chcem sa na ňu dívať.

Mobil: 3797 kontaktov vyzerá hrozivo. Volám si s piatimi, dobre, možno siedmimi, z toho traja sú rodinní príslušníci.

Nemám Netflix ani Spotify.

Keď si kúpim košeľu, minimálne jedna letí. Rovnako aj ostatné handry. Ale vlastne si nič nekupujem. Sedím na terase vo vyťahanom tričku s nápisom Rolling Stones Licks Tour 2002-2003 a tuším, že už to doklepeme.

Po topánky chodím pätnásť rokov do jediného obchodu. A frekvencia nákupov postupne klesá. Tenisky mám doživotne vyriešené, jedny mi boli, tak som si vzal päť párov. Už mi je dosť vecí egal, tak v nich chodím aj na stretnutia s korporátnymi potentátmi.

Serie ma, keď dostanem darčeky. Nechcem veci, ale nie každý to chápe. Ďalšia kniha? Naposledy som intenzívne čítal v deväťdesiatych. Posledných päť rokov — možno päť kníh. Mal by som to všetko niekam redistribuovať.

V pivnici sa mi hromadí chlast. Priebežne ho posúvam ďalej. A asi začnem návštevám miešať drinky.

V nejakom štádiu človeku docvakne, že je to celé o zážitkoch a najmä o vzťahoch. Či je s kým — viesť rozhovory, smiať sa, zahrať squash, túlať sa po New Yorku alebo sa milovať. Všetko ostatné osral pes.

Stačí málo.