V divadle zaspávam — ako obyčajne. Varoval som ju, no nepomohlo. Počas prestávky ma na chvíľu ponechá svojmu osudu, čítam si správy v mobile, ani tie ma však nevytrhávajú z letargie. Možno je to ročným obdobím, možno je to ňou, možno mnou. Odovzdane podlieham nihilizmu.
Spravím pre ňu čokoľvek; ťažko povedať či z presvedčenia, či z lásky, alebo zo súcitu. Robím to, pretože sa to tak má? Sotva, pravidlá sa nedajú aplikovať na všetko.
Čo ti je?, opýta sa ma, spozorujúc moje zahĺbenie. Vôbec nič, odpovedám, pokúsim sa o úsmev, plesknem ju po zadku, chytím ju za ruku a mizneme v tme.
Niekedy sa zbytočne zamýšľam, hoci netreba.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
3 komentáre:
tu som.
Niekedy je lepšie nechať veci plynúť voľnobehom :)
myslim si, ze Tvoj postoj obcas pretrpet to, co ma druhy rad je na mieste..co by som ja dala za takyto postoj mojej polovicky:) keby aj zaspal, tak by som bola stastna, ze siel do divadla:)
Zverejnenie komentára