Sestra

Zjavila sa v mojom živote náhle. Vyšla spoza rohu a zapadli sme do tej istej putiky. A už nikdy ma celkom neopustila. Hádzali sme spolu do seba pubertálne panáky, presúšali sme sa mestom, počúvali sme Nicka Cavea a Radiohead. Telefonovali sme si denne viackrát i v časoch, keď ešte mobily neexistovali, boli sme jeden druhému bútľavou vŕbou i hromozvodom. Nezamýšľal som sa nad tým, či by niečo mohlo byť. V jej posteli som bol doma, a ona v mojej — a nič. Jej nahota mi bola rovnako prirodzená ako moja vlastná.

Liečili sme sa navzájom z bolehlavu po štátniciach, riešili svetovú politiku i našich partnerov pri víne na balkóne. Prevážali sme sa na kolotočoch v Prátri, vyspávali na lavičkách v Piešťanoch. Noci a dni vyplnené šialenstvom alebo clivotou, podľa chute či potreby, plní kozmickej energie či vyčerpaní ako z gulagu.

Život je dnes omnoho hektickejší a zošnurovaný povinnosťami, no keď jej zazvoním pri dverách, pozrie na mňa ako pred rokmi a prehlási: Si vychudnutý, poď, urobím ti polievku.

Jediná slečna, ktorej menom som raz omylom oslovil svoju polovičku.

Už sa vydala. Kúpil som si letenku a potom — možno zo strachu z akejsi neskorej nostalgie — som nikam nešiel.

Mal si prísť, vyhlásila potom karhavo, krútiac neveriacky hlavou; mala som pre teba prichystané koláčiky. A okrem toho, dodala nevinne, mohli sme skákať do bazéna, alebo doň aspoň vsotiť zopár hostí.

Ešte vždy je to ona. Mal som ísť.