Festival Pohoda

Nasledujúci nekoherentný zápis je výplodom fantázie. Nič z popisovaného sa nestalo; alebo ak áno, určite to bolo všetko úplne inak. Veď viete.

Piatok, 18. júla 2008

11:30. Trenčín. Davy vyveselených adolescentov, i tých, ktorí adolescenciu stále viac či menej úspešne predstierajú, sa presúšajú mestom.

11:45. Prepad miestnej pobočky medzinárodného telefónneho operátora. Čórka karty. Za päťsto, prirodzene, ani tá čórka dnes už nie je zadarmo.

11:50. Pracovný telefonát. Kredit zrušený. Prepad miestnej pobočky medzinárodného telefónneho operátora. Čórka za päťsto.

11:55. Volá cica. Niekedy bývala mačiatkom, dnes je z nej cica, so všetkým, čo k tomu patrí. Vraví, že je pred bránami Trenčína. Vo Zvolene.

12:00. Volá stopäťdesiatkilový Zoltán, už z letiska. Stan si postavil na strategickom mieste, priamo oproti non-stop baru. S radosťou sa zveruje, že všetky bary sú na Pohode non-stop.

12:20. Som v epicentre. Zoltán ma zoznamuje s Tomášom. Tomáš ma zoznamuje s fľašou hruškovice.

12:30. Fľaša hruškovice zmizla. Tomáš ma zoznamuje s ďalšou fľašou hruškovice. Vraví, že ich má desať. Začínam sa báť.

12:55. Zoltán navrhuje, aby sme šli nabrať pitnú vodu. Súhlasím. Cestu nám zákerne skríži stánok s občerstvením. Za klobásu s kofolou dávam 170 korún. Niečo mi nesedí.

13:30. Vyrážame k pódiu. Vraj sa začala Pohoda, niekto spomínal.

13:50. Volá môj obľúbený bratislavský kontakt ženského pohlavia. Nazvime ju hoci Ofélia. Vraví, že práve vyráža z Bratislavy a príde za hodinu. Premýšľam, či si dobre pamätám vzdialenosti. A či je skutočne piatok popoludní.

14:10. Sto múch. Vidím prvé násťročné slečny v plavkách a prestávam sa báť. Začína sa mi tu páčiť.

14:40. Muchám obecenstvo postupne odlieta k Midi lidi. Nechávám sa strhnúť davom.

14:45. Kým sa dostanem k pódiu, zazvoní telefón. Partner. Obchodný. Sľubujem, čo sa dá, aby som to skrátil.

14:50. Opäť telefón. Kolega z práce si overuje, čo všetko som nasľuboval. Zdá sa byť rozladený.

14:55. Volá partner. Chce všetko, čo som sľúbil a hneď. Orlím zrakom hľadám internet. Našiel som ho v autobuse. Asertívne končím reláciu mladého párika. Pracujem, deti, pracujem.

15:30. Volá cica, že je pred bránami Trenčína. Zostáva posledných desať kilometrov. Triezvo, nakoľko sa to ešte dá, odhadujem jej príchod na hodinu a pol. Budúcnosť mi dá za pravdu.

15:55. Volá Zoltán, či nejdem na Puding. Vravím mu, že by som si dal čaj s rumom. Bez čaju, prirodzene.

16:05. Volá sestra, vzápätí do seba vrážame. Dávame si ražniči a kofolu. 250 korún, medzi bratmi a sestrami. Pýta sa ma, kedy jej vrátim sto litrov, no kým stihnem odpovedať, volá Ofélia a už musím bežať.

16:15. Stretávam sa s Oféliou pri záchodoch. Praktické, ale nič pre slabé žalúdky. Nezameniteľná atmosféra určite teší všetkých, ktorí si neuvážene postavili stany v okruhu tridsiatich metrov.

16:35. Ešte k sociálnym zariadeniam. Ofélia sa dušuje, že na žiadnom nezaspí. Neverím jej a doporučujem vybaviť sa visačkou s menom, rodným číslom, krvnou skupinou a kontaktom na najbližšieho príbuzného. Poznáme svojich ľudí. Ofélia mlčky súhlasí.

17:00. Prichádza cica. Je sama, ako obyčajne. Desať bodyguardov s lesklými očami ukrytými za čiernymi okuliarmi nepočítam. Všetci sa i tak tvária nonšalantne, ako by tam neboli.

17:20. Prichádza chlapík, ktorý si necháva vravieť Pôžitkár, a s ním ďalší, akýsi Fero. Parkujú na mieste pre telesne postihnutých, je to bližšie k pódiu. Zakrátko k ním pribehne sekuriťák. Po krátkom rozhovore uznáva, že chlapi majú na miesto nárok. Počíta sa aj mentálny handicap. Chlapi sú z Malaciek.

17:40. Fero sa pýta, či pijem koňak. Slovná vata.

17:50. Prázdnu fľašu od koňaku hádžem do čierneho vreca. Pôžitkár pripaľuje. Okolie si to nevšíma, pripaľujú, zdá sa, takmer všetci.

18:00. Lazaňa a kofola. Štýlová festivalová strava. Ďalšie dve kilá.

18:20. Volá Zoltán, že prišli jeho kamaráti zo Zvolena a že sa začína báť. A že sa stretneme na Kirschnerke. Život to zariadi inak, do nasledujúceho popoludnia sa už nestretneme.

18:40. Zoznamujem sa s cicinou suitou z východného Slovenska. Technofilní metrosexuáli. Sú vybavení. Ich hruda pracieho prášku by stála za to. Odhadom dva a pol natvrdo s dobrým právnikom, ex offo by to možno neuhral ani na šesť.

19:40. Vieš, čo je to sharp dive?, pýta sa cica. Neviem, odpovedám. Poď, chytí ma za ruku a vedie ma k davu obliehajúcemu šapito s Kirschnerkou. Nikdy sa tam nepretlačíte, ktosi po nás kričí. O chvíľu si sadáme pod pódiom. Keby niekto potreboval vysvetliť výraz sharp dive, tak už viem. Pýtajte sa.

20:00. Kirschnerka je na Pohode v ťažkej pohode. Srší vtipom. A energiou. Slovensko jej svedčí, mala by chodievať častejšie. Priznáva, že v Londýne za tie roky napísala jednu pesničku. Ktovie, čo tam vlastne robí.

21:00. Všimol som si plot, ktorým je areál obohnaný. Je neustále obštiavaný, začína hrdzavieť. Organizátori to majú nepochybne nastavené tak, že sa samovoľne rozpadne v nedeľu predpoludním. Bystré!

21:30. Stratil som niť. Usilovne hľadám.

22:45. Niť sa našla, s ňou i Iva Bittová. A George Mraz, Laco Tropp a Emil Viklický. Zostavička. Hrajú božsky, doteraz jednoznačne highlight. Tlieska i Václav Havel a množstvo ďalších, na ich tvárach vidím, že mnohí ju počujú po prvý raz a sú v šoku. Pecka, pecka, pecka.

00:00. Fatboy Slim zvoláva veriacich prostredníctvom Praise You. Davy sa hrnú, omša sa začína. MDMA v mozgových bunkách tancujúcich si to užíva. Utekám preč, ale FBS má bod za MacBook Pro. Čo iné by však na oltári mohol mať postavené, aby nebol podozrievaný z odpadlíctva.

01:00. Marián Varga hrá Smutná ranná električka. Mám chuť aspoň si vymeniť strašne osobný pohľad s niekym blízkym, všetci však skáču ako Fatboy Slim mixuje.

02:30. Dávam si ixtú klobásu dňa, zalievam ju ypsilontou kofolou. Pivu nedôverujem. Diskutujem o práci s kamošom, ktorý ma spoznal len podľa mena. Nevideli sme sa od minulého tisícročia.

04:00. Toky, to prasa. Tiež si ho pamätám z minulého tisícročia. Pod pódiom prebieha neoficiálna súťaž o smažku Pohody. Kandidátov je viac ako dosť, víťaz vyhlásený nebude. Všetci budete porazení, vy banda vybagrovaných feťákov. Hm-hm. Mlčím.

04:40. Ideme si ľahnúť, dobre?, pýta sa cica. Nemusí ma lámať. Uspáva nás Tokyho stodvadsať decibelov z jednej strany a neprerušovaná hlasná vrava od vedľajšieho stanu z druhej strany. A k tomu kde-tu nezameniteľný zvuk rýchleho presunu bieleho prášku zo zrkadielka na sliznicu.

05:00. Tuhnem.

Sobota, 19. júla 2008 — úplne iný deň...

7:00. Slnko sa tlačí do stanu. A hlasná vrava. A zvuky, ktoré intímne poznám; jemné poklepkanie po zrkadielku, pomalý, hlboký výdych, rýchly nádych a možno ešte tlmené ááááách; také príjemné, také povzbudzujúce, také napĺňajúce, viem, viem, ale nechcem, nezávidím. Cica spí, mne sa nežiada, chcem vyraziť a užiť si Trenčín.

8:00. Túlam sa ulicami, teší ma hádam všetko, ľudia, ulice, stromy. Kupujem si Nota Bene, len ním preletím, niekde ho nechám, alebo ho niekomu posuniem. Pohľad na obálku mi prezrádza, že som si ho už raz kúpil, keď som bol na rodnej hrude pred dvoma týždňami. Čo na tom; bude ku káve na námestí.

10:00. Ulice sú zaplavené mlaďou a vravy je až príliš, zašívam sa do kníhkupectva učupeného v bočnej uličke. Viem presne, čo hľadám, nachádzam a ešte sa mi nechce von, ešte nie, ešte nie. Ešte pobudnem.

12:30. Hruškovicu?, podáva mi Tomáš fľašu, dodávajúc smutne, že je posledná. Oskar praží, začína ísť o život. Obďaleč ktosi akosi inak spieva Aká si mi krásna. Zoltán balí. Cisterny kropia runway i obecenstvo.

14:30. Plán ako prežijem predostiera Polemic; usmievam sa na cicu i segru, ktorá práve prebehla okolo, i na všetkých ostatných. Dnes sa nebudem nikam hnať, koho som chcel stretnúť, som už stretol včera, budem posedávať, popíjať kofolu, zajedať ju ďalšími a dalšími fuj-fuj nezdravými klobásami a v rámci možností sa usmievať na davy. Pokojne si všetci môžu myslieť, že mám úpal.

17:20. Počerný mládenec na pódiu práve ďakuje Bratislave za potlesk. Seun Keti. Niet mu čo zazlievať; Nigéria má šesť miest nad milión obyvateľov, ja viem vymenovať jedno. A ktovie, ako by som ich rozoznával z pódia.

17:30. Beseda s Havlom; stan sa rýchlo plní. Kým príde, zahrajú Bez ladu. Bez ladu a skladu v roku 2008!! Píšte všetci modrým perom, Udavač, Masy. Klasika! Najkrajšie veci zvyknú byť tie nečakané. Exprezidenta mladí milujú, vonku posedávajú davy, Hríb sa naváža do Hranola, Havel odpovedá diplomaticky a všetko, čo chce povedať, povie medzi riadkami. Potom Plastici — ostáva 30% obecenstva, ktovie, či sa Magor zastaví i o rok.

20:00. Mal by som sa ísť pozrieť na Joan Baez, viem, ale nechce sa mi. Ležím na spacáku a je mi dobre.

21:45. Vieš, čo je to sharp dive?, pýtam sa Zoltána. Nevie, no rýchlo sa učí. Mať pred sebou stopäťdesiatkilový buldozér na ceste k pódiu je povznášajúce. Zoltán je diplomat, usmieva sa naľavo-napravo, za pár minút sme na mieste. Müllera bolí život, vidieť to, aj keď sa postupne rozohráva. Niektoré texty si pamätá. Lasica odrecituje Cigaretku — vyzerá, akoby krátko pred koncertom absolvoval lobotómiu. Riadi to Rózsa. A show zachraňuje Hiram, parádna čerešnička na torte. Hiram, ten istý Hiram, ktorý zomrie o päť dní. Hiram, Hiram, Hiram! Štěstí je krásná věc. Respect!

01:00. Vynechávam vlastne už všetko. Viem, že Streets boli dobrí, počul som ich z diaľky. Pípla i esemeska, aby som šiel skontrolovať Hiromi. Nechcelo sa mi. Chvíľu som sa díval na Pendulum, no mal som pocit, že mi buď niečo chýba, alebo mi niečo uniká.

02:30. Som už v stane, napísala. Tak si idem ľahnúť. Podávam ruku Zoltánovi; budúci rok opäť? Keď to klapne, usmial sa.

Dúfam, že to klapne.