Krásna, štíhla, vysoká. Blonďavé kadere nosievala vyčesané, o to viac ma vždy dostalo, keď si ich rozpustila — a ja som len ostával civieť.
— Aspoň niečo povedz, keď už zízaš, — vysvetlila mi pravidlo.
Aj tak som sa ale často nezmohol na slovo.
Márne som sa ju snažil zlomiť. A dopadlo to ako vždy. Dopadlo to, keď chcela a pretože chcela.
Víkend trávila s rodinou, máme rovnakú cestu, tak ju veziem v nedeľu podvečer späť do civilizácie.
Pred nami je čierňava pretínaná bleskami. Mordor, podotkne. A potom sa ku mne pritúli ako ešte nikdy a dodá:
— Potrebujem dobiť energiu.
Zloží mi hlávku na plece a obtočí sa mi okolo ramena. Zhlboka sa nadýchne. A pradie.
Snažím sa sústrediť na Mordor, ale palpitácia a erekcia ma pravdepodobne zrádzajú. A len ďalej pradie.
Vyložím ju pred domom, silno ma stisne a mizne vo dverách.
Nemyslím si o tom nič, snívam ako obyčajne.
Nasledujúci večer spolu sedíme v thajskom bistre — a tuším, že ak niečo dnes vyžarujem, je to pohoda, slastná spokojnosť s okolnosťami, latentné šťastie. Som príjemne naladený a nie je v tom póza, nie je v tom lesť, iba vyrovnanosť a pokoj. Kde sa to vo mne berie! Konverzujeme nenútene a zľahka, po večeri sa prechádzame a napokon si sadneme na lavičku pred kaviarňou, ktorú nám zavreli pred nosom.
A už viem.
Civím na ňu, pohlcuje ma jej pôvab a už viem.
Nahnem sa k nej a pomaly-pomaličky ju pobozkám. Možno zaváha na zlomok sekundy, možno ani to nie. Opätuje moje bozky, stále vášnivejšie, stále elektrizujúcejšie. Kým ju odprevadím domov, ešte sa prejdeme popri rieke, chvíľami sa zastavujeme, sme ako dvaja pubertiaci sfetovaní endorfínmi, váham, či ju niekde neoprieť, ale civilizovane to vydržím. Odprevádzam ju domov, k nej domov.
Spím dobre, nemyslím si nič, snívam ako obyčajne.
Tretí večer spolu. Stretávame sa vo vstupnej hale korporátnej novostavby, telefonujem, ona telefonuje, toto tisícročie je rýchlejšie a intenzívnejšie ako to predchádzajúce. Pubertiaci v nás sú skrytí, na verejnosti sme dospelí. Smeruje k môjmu obľúbenému podniku, vidí sa mi, no potom ma obviní, že som si tam namieril ja. Nenamietam.
Ďalšia nenútená konverzácia, potom ku mne domov. Vraví, že nechce, no ide. Sedí v predsieni, nie je v pohode, a som z toho bezradný, ublížiť jej ani v najmenšom nechcem. Neviem. Asi váha, no ostáva.
Ležíme pred obrazovkou natiahnutí vedľa seba — a nič. Viem, že nič nespravím, nie som si istý, či by súhlasila. Záverečné titulky, zotmelo sa.
Nahnem sa k nej a pomaly-pomaličky ju pobozkám.
Súhlasila.
Najbližšie hodiny natáčame náš prvý spoločný film pre dospelých, nahrávam si v mozgu tie horúce momenty pre chladnejšie dni, moje vlastné neuróny po sebe pobavene žmurkajú, chlapec je dojatý, že? Milujeme sa znova a znova, je pri tom hlučnejšia ako Sally v Katz, a ja len dúfam, že je to vzrušením.
Spať chce ísť k sebe, nemám na výber, volám jej taxík a odchádza.
Spím dobre, nemyslím si nič, snívam ako obyčajne. Stále o nej.
