Darmo, človek chce čo nemôže mať.
Dva exempláre so mnou letia dnes. Spozoroval som ich ešte pred odletom; zbystril som a po chvíli som si potvrdil pozitívnu identifikáciu:
— Toten Marian nič nezna.
— Ani nebudze.
Sedia pri stolíku predraženej kaviarne, pred sebou majú zaparkované kapučínka a diškurujú o Mariánovi.
Toto bude Zemplín. Horný Zemplín. Možno Sobrance.
Ovievajú sa mihalnicami. Prsty im zdobia dlhočizné nechty na štýl medvedíkov z Liptova; tie im zároveň sťažujú uchopenie šálok, až mi nevdojak prebleskla hlavou praktická otázka ako si utierajú rite. Ozdoby horných končatín dopĺňajú série nadrozmerných prsteňov, ťahajú im ručičky k zemi.
Ej, ťažký život majú tieto vidiecke krásky.
Ježiško im pod tričká slušne nadelil a za vnady sa nehanbia. Sú ako Mária; krásne celé v bielom, možno aby bolo úplne zrejmé, že necestujú svetom so zaschnutým semenom na bielych obtiahnutých rifliach.
Jedna si zívla a ukázala letisku zachovalý chrup i hlboké hrdlo. Druhá ťuká nechtiskami do mobilu, možno paralelne konverzuje s Marianom, co nič nezna.
Stratia sa mi v kabíne, ale znova ich zazriem na parkovisku po prílete. Mierne ošúchaný čierny trojkový bavor, ročník 2003, opiera sa oň mierne vypĺznutý Marián, ročník odhadom 97, z gamby mu visí cigareta a na tričku má nápis Halloween. Berie ich domov.
Sobranská značka.
Mám to stále v oku!
