Palmovka

Žižkovu a Libni, zdaleka se vyhni, vravelo staré pražské porekadlo. Boli doby, keď tu počet indivíduí výrazne prevyšoval množstvo štandardnej populácie a nočné potulky miestnymi putykami boli adrenalínovým športom. Keď chcel niekto prísť k úrazu, prakticky to mal v cene zájazdu.

A dnes? Počet indivíduí mierne poklesol, alebo mi už len nepripadajú nebezpečné. Možno boli asimilované okolitými štvrťami, možno sa rozpŕchli za lepším životom, trebárs do Anglicka alebo Kanady, alebo — ktovie. Z niektorých vyrástli protohipsteri, premávajú sa Palmovkou ako niekedy, len navlečení v lepších handrách, fejkové rejbeny na očiach aj po zotmení, opálení vládci svojej štvrte v novom vydaní. Sú to stále oni, v duši nezmenení, len mierne zomletí dobou. Aj keď títo už sotva vedia hrať škrupinky.

Mení sa to tu. Aj tí notori sa váľajú po lavičkách akosi civilizovanejšie. Spoza decentne zanedbaných činžiakov už vytŕčajú obrovské žeriavy, nastal čas postaviť tu krásny nový svet.

Na Hrázi věčnosti je betónová spomienka na Hrabala a v Novej libeňskej synagóge je kaviareň. Dnes hrajú Postřižiny, veľmi štýlové. Partička pri káve diskutuje o Tomovi Waitsovi. To sú mi veci! Niekedy tu hulil Bondy!

Keď míňam skupinku nastrojených násťročných buchtičiek, prichytím sa letmo pri myšlienke, že je to tu príjemné. Aj keď mi je ľúto, že počerní frajeri si už vystačia a neprídu somrovať cígo.

Keď prídem za desať rokov, bude to tu totálne gentrifikované. Pražský Brooklyn, viem si to živo predstaviť.

A potom budem už len matne pátrať po zostávajúcich funkčných mozgových bunkách, kde som to niekedy zvykol venčiť psisko a hrýzť jeho rozkošnú majiteľku do krku.