Dobre

Hádam stačilo, aby sme sa na seba pozreli a už to bolo. Krehká, efemérna kráska, náhodne sa ocitnuvšia na našej podnikovej akcii. Zakrátko som pri nej a už len počujem, ako sa tí moji rehocú, keď ma vidia šaškovať prvú ligu. Veziem ju potom domov a ešte dlho-predlho sedíme spolu v parku nad mestom.

Týždeň nato máme za sebou prvý spoločný výlet na druhý koniec krajiny a ďalšie nočné posedenie v parku nad mestom. Už svitá, keď ju odprevádzam a cítim sa ako nedospelé ucho s prvou láskou. Nasledujúci deň dávam prednosť spoločnému obedu a popoludniu v zámockej záhrade pred prácou. Toto bežne nerobievam. Neviem sa od nej odtrhnúť, a ani nechcem.

Celé zle, zašepká ďalší večer, keď sa konečne rozlepíme.

Viem, viem, viem. Ale neriešim, vytesňujem, teším sa, z čoho sa dá. Takže vlastne celé dobre.