Nervozita

Nad mrakodrapmi zavýjajú vrtuľníky, zásahové jednotky nacvičujú bleskové presuny z miesta na miesto preplnenými ulicami, chlpatých vídať o čosi viac ako obyčajne a človek aby sa zamyslel, či vyložiť svoje obľúbené hračky z vrecák pred útokom na miestne bary.

Väznice preventívne udeľujú víkenďákom voľno. Uniformovanci fasujú nové vodné delá. Psy už týždeň nedostávajú žrať. Premiér odkazuje študentom, aby držali hubu a krok a nestrápňovali sa demonštráciami, keď nechcú prísť k úrazu. Centrum oboženie sydneyjský múr. Google potratilo podrobné satelitné mapy mesta. Osemročné decká speváckeho zboru prešli bezpečnostnými previerkami. Štátni zamestnanci i antiglobalizačné skupiny kolektívne stresujú. Plebs dostal do daru deň voľna.

Ešte týždeň a čuramedáni sa začnú zbiehať. Vitajte a zaraďte sa.

Anplakt

Obed na Crosse, fľaša vína. Potom doma. Sám. Odpojený od civilizácie a jej príjemných zákerností. Večer dva filmy, strihanie videa, ktoré malo byť hotové ešte v apríli. Kola bez Jima, meditácia vo vani.

Šľachtenie ega zaberá. Rána víťazov odrazu vyzerajú úplne inak.

Inokedy

Ráno. Opäť. Po príšernom týždni. Opäť. Väčšinu si nepamätám a čo si pamätám, by som si radšej nepamätal. Zresetovaný trikrát, z toho dvakrát so štartom do núdzového režimu. Cez víkend lialo. Nevytiahol som päty z hotela. Bez pláže, bez žien, bez hudby. Všetky krásy sveta sa vojdú na stolík.

Chlad. Chlad, zima. Paralýza. Prázdno. Dobre vychladený rôsol. Ja. Možno by som chcel byť z posledných síl aspoň trocha sentimentálny, no dochádza šťava. Inokedy.

Et moi j'ai pris
Ma tête dans ma main
Et j'ai pleuré.

Kult lietania

Štvrtok je nový piatok, hlásia palcové titulky v rešpektovaných plátkoch. Už je to oficiálne. Kde sú tie časy keď sa pondelok začínal v sobotu.

Unavený ako z Handlovej, porozsýpaný po ulici ako novembrový sneh, nabitý, vysmiaty a primerane vláčny, som sa teleportoval domov. V zlomku sekundy som späť, späť v mojom pajzli, u prenášača, na akcičke, niekde, kde to má grády ako Matrix v porovnaní so Záhradou.

Zívol som si. Otváram oči, pomaly, pomaličky, aby som si neublížil. Streda. Ešte tridsať sekúnd halucinácií a je opäť víkend. Osemdesiat zo sto na náladometri, energia dopĺňaná kalorickými nápojmi a prostriedkami proti chronickej únave. Pajzel, prenášač, akcička, grády, Matrix, tma.

Utorok. Ďalší svetlý moment, vznášam sa v stratosfére, ale aspoň dovidím na zem. Vybavím všetky neodkladne neodkladné telefonáty. Vyrážam do ulíc. Dnes mám rande so svojim mestom, vtiera sa Ďurinda z iPodu. Postretám pár typov. Kupujem noviny, obedujem, čítam. Mierne levitujem, skôr zo zvyku ako z presvedčenia.

Vrážam do chlapíka. Ty? Dlžíš mi fľašu Jima Beama, Brian. Kupuje mi dve, meníme si vizitky. Kým sa zotmie, motory sú nahriate. Štart.

Je to fajn? Je to fajn. Je to fajn.

Novinky z internetu

Chutná. Pohodová. Príjemná. Rozpráva k veci. Inteligentná. Grafička. V ideálnom veku, ani prezretá, ani naivná. Celkom ju môžem. Zaujímavá.

Doma pozriem web — ups, je to lesba.

Tak nič.

In cauda venenum

Akcička. Z iného sveta. Žiadna obyčajná piatková pitka. S kamošmi, kamošmi kamošov a kamošmi kamošov kamošov. Najmä tými. Ako sa to pseudoodborne? Šesť stupňov odlúčenia? Človek si výjde na jedno a už ho vezú do ulízaného pajzlu stráženého gangom nonšalantných Maurov. Nech sa volá Potenia, aspoň budeme vedieť čo a ako.

Vchádzam s chlapíkom; nejaký Vittorio. Kápo a kamoš ktoréhosi kamoša. Toto je Vittoriova noc, všetky noci v Potenii sú Vittoriove. Navštevníci ho zdravia, potrebujú si zatriasť jeho pravicou, majú mu čo povedať, potrebujú sa ho dotknúť. Miestny pápež. Zoznamuje ma s celým barom, hej, toto je starý kámo z branže, mládež. Kým prehodí premietač kotúč, už som doma.

Jedno, jedno, jedno a tancujte do odpadnutia. A aby ste neodpadli, ešte jedno, zapité kolieskom. Kolieskami. Čiaročkou. Čiaročkami. Rýchlou cigaretkou. Hocičím a všetkým, najlepšie opäť a opäť. Rýchle bíty, čierna dredatá madona dáva davu zabrať. Horúco.

Vittorio v objatí s náhodnými tvormi; zdraví všetkých pekne po mene. Ešte existujú obchodníci, ktorí si vážia klientov a dokážu si zapamätať 300 VIP zákazníkov. Šarm sa mu nedá uprieť. Slovíčko týpkovi po boku. V ponuke je všetko, spokojnosť zaručená. Papieriky menia majiteľov. Toľko pracieho prášku.

Ruky nad hlavou. Kráľovná púšte, rozpustená a celkom odviazaná sa ponúka zbytku karavány. Nikto si neodhryzne?

Nevlastný bratranec Lanca Armstronga sa pri bare skláňa k dvojníkovi Elijaha Wooda, oblizujú sa, miestny Lagerfeld ich nenápadne pozoruje, ruka skrytá hlboko vo vrecku, blažený úškrn. Buscemi s podliatymi očami si vedie žiariacu Lucy Liu dozadu, vysvetľujú si detaily zmyslu života, vesmíru a vôbec. Maličkosti.

Tupé údery elektronických bubnov dvíhajú tep. Postavičky sa rozdvojujú, roztrojujú, plávajú priestorom, preplietajú sa jedna druhou, vpíjajú sa do seba, premieňajú sa v obludné monštrá a sexi princezničky, rýchlo a zase pomaly, podľa chute, rozmaru a podľa bítu, ktorým ich zásobuje nevyčerpateľná nebeská deva s dredmi, stále pri vedomí, možno posledná.

Vypli prúd. Posledné echo a tma.