Rytmus

Nepotrebujem chlast ani drogy. Stačí mi robota.

Noc. Cítim v tele každý atóm. Trasú sa vysilením. Na smrť uťahaný, túžim vypnúť — a vlastne už vypnutý som, lebo nič nedávam. Ani náznak zmysluplnej myšlienky. Potrebujem pár vecí dotiahnuť, ale radšej budem prokrastinovať. Veď ešte mám čas, prezentujem až ráno.

Handrová bábika zo zombie hororu. Mal by som sa prespať. No sotva sa pokúsim zatvoriť oči, posledné prežívajúce mozgové bunky naskočia na rezervu a šrotujú, šrotujú, šrotujú. Nič geniálne, ale pár bodov si zapíšem. Musím. Lebo na disk v hlave aktuálne nezapisujem, to viem zo skúseností.

Svitá, keď vytuhnem.

O hodinu už opäť nespím. A je mi jasné, že už nezaberiem. Sadám si do pracovne, dávam dohromady nočné argumenty, odsýpa to. Kým sa mesto preberie, mám hotovo.

Raňajkujem, čítam noviny a sériu mítingov dám s prehľadom. Bola to paráda, hovorí mi potom prezident. Jasné, pohoda. Poobede už nebudem, OK?

Nejdem spať, idem si dať osemsto kilometrov po krajine, len tak rekreačne, aby som si pripomenul, aké to bolo v minulom živote.

Nad ránom diškurujem s pumpárom na periférii krajiny, spoločnosti i záujmu. Už si môj ciferník pamätá, tankujem tam pravidelne — a on pravidelne ťahá nočné. Zakaždým je s niečim nespokojný a pritom sa smeje, tak vždy váham, či mu vlastne veriť.

Mám 550 eur čistého, hovorí, chápete? A som tu dvanásť rokov.

Prikyvujem, že nechápem, čo je pravda, ale ja nerozumiem mnohému, takže to asi pre neho nie je útechou. A samozrejme váham, či mu mám veriť. Neviem, iného pumpára nepoznám.

Ešte sto kilometrov a som späť doma. Fungujem znova skoro do svitania, aby som sa totálne odrovnal. Potom sa zvalím a nasledujúci deň spím štrnásť hodín.

A som znova vo forme.

Lady Jane

“Ide niekto mojim smerom?” — opýtala sa spolužiakov, kým ja som nervózne postával obďaleč a pozoroval ju.

“Ja” — odvetil som, pristúpiac k partičke, tváriac sa čo najprirodzenejšie. Asi ako keď ujovia pred školou ponúkajú detičkám cukríky. Toto bolo v princípe rovnaké, len sme stáli pred univerzitou a dievča už malo osemnásť. Presne osemnásť.

Možno v šoku, no nechala sa odprevadiť. A potom ešte niekoľkokrát. Rozhovory sa prestávali zadŕhať, len mi stále unikal ten správny moment — kedy sa nadýchať jej blond vlasov. Ak sa i objavil, prešvihol som ho.

Strih.

Má dvadsať, ja som sa odsťahoval, vraciam sa zriedka. Zavolám a potom po prvý raz vdychujem jej vôňu. No sotva sa nadýchnem, mizne mi v postkomunistickom smogu. Točia sa okolo nej hrubokrkí chlapci so slabším vzdelaním i intelektom, ale nafúknutejšími svalmi a peňaženkami. Nemám nárok. Opäť som to prešvihol.

Ešte raz volám — vlastne sa len rozlúčiť. Miesto toho strávime víkend na horách. Na hrubokrkých sa nepýtam, ona ich nespomína. Kým sa vrátime do civilizácie, sme len my dvaja.

Strih.

Pár krátkych návštev raz za čas. Má sa dobre, vlastne vždy sa mala. Občas mi dá malý bozk a zmizne v bohatstve nového tisícročia. Keď potom vidím na lavičke pri fontáne blond kadere, váham. Dvadsať rokov preletelo v okamžiku, nie som si vôbec istý. A viem, že opäť nie je ten správny moment.

Google. Vydatá, jedno dieťa. Manžel normálny, žiadny hrubokrký odroň. Luxusný byt v centre. Príjemná reštaurácia ako zamestnanie. Možno sa tam niekedy pôjdem najesť. Len tak. Alebo aj nie.

Správny moment už nehľadám.