Ja? Nikdy!
Typicky som na tú čeliadku dozeral, snažil som sa, aby sme príliš neprestrelili rozpočet a aby sme sa vrátili v rovnakom množstve, ako sme odchádzali. Riešil som kadečo, od potýčok s políciou, cez návštevy nemocníc, až po krízy vo vzťahoch.
A ešte, aby vždy bolo čo piť. Keď ma naveľa na lyže ukecali, pridelil som si inštruktora — a ten ma paralelne trápil na svahu i dokumentoval celú tú fascinujúcu scénu pre budúce pokolenia. Našťastie, dnes už neviem, kde to video je, bolo tuším ešte horšie ako moje domáce porno. Potom bolo dlho ticho, až kým s lyžovaním po rokoch neprišla moja polovička. Párkrát som to obratne vykryl, ešte minulý rok som strategicky ochorel v deň príchodu do hotela, no tentoraz sa už ujsť nedalo.
Vybavenie berieme z najdrahšej búdky v stredisku, tesne pri vleku. Obúvam si tie španielske čižmy a preklínam deň, kedy som sa presťahoval na severnú pologuľu. Od svahu ma delí tridsať metrov, funím, chrčím a zúfalo sa snažím prekonať drobný kopček i sám seba. Všimne si ma párik dôchodcov pri poldeci a cigaretke, sú v predkremačnom veku a drzo sa pýtajú, či mi netreba pomôcť.
— Čo ti je—, — v hlave mám len invektívy a vulgarizmy nahrubšieho zrna približne v desiatich jazykoch, zen je zase v hajzli. Toto nemôžem prežiť. A možno ani nechcem.
Na dve hodiny si ma berie do parády miestny snežný guru, niečo do mňa hučí, no po chvíli ma vypína a jediné, čo som si zapamätal bolo, že mi to ide skvele. Takého duševného i telesného mrzáka tam ešte nemal, napriek svojmu stavu som dobre rozumel, ako sa mi vysmieval.
— Navzdávaj to, — potľapká ma neskôr po ramene, keď ma vidí umierať pri čaji bez rumu, miesto toho, aby som zomieral na svahu.
Popoludní po prvý raz zleziem na lyžiach z kopca, zo päťkrát sa pri tom natiahnem ako žaba, ale v cieli mám všetky končatiny.
Stačilo. Hotel. Okamžite vytuhnem a keď sa preberiem, hrám biliárd, sedím v kaviarni a reštartujem sa vo wellness.
Mám chuť na všetko zabudnúť pri troche telesnej lásky, nadbieham pri večeri svojej drahej a potom vyhasnem skôr než sa na niečo zmôžem. Ako po dvanástich vodkách — bez dvanástich vodiek.
A opäť a opäť a opäť svah. Deň po dni, celý týždeň sa trápim a pripomínam si, čo všetko ešte chcem dať vedieť blízkym, kým sa pominiem. A na koho som ešte nestihol byť v tomto tisícročí milý.
Keď nesedím v kabriolete, vietor vo vlasoch ma stresuje, ten biely sajrajt pod nohami ma unavuje a ani oskar na oblohe ma nedokáže rozveseliť. Som v kŕči, kým konečne posledný deň nevrátim výbavičku.
Prežil som.
Sedím potom v najlepšej kaviarni v dedine, chlípem mútnu vodu zo šálky, dobíjam sa tukmi prekladanými cukrami a cítim sa skromne ako Alberto Tomba po olympijských pretekoch.
Teraz na to hlavne rýchlo zabudnúť. A o rok znova.
