17. januára 2026

Pseudorealita

Sedíme v kaviarni na Montmartri, pozorujem ju. Je na mňa práve naštvaná; možno v nej postupne rastie odpor vídať ma, tráviť so mnou čas a vlastne len tak ma ticho či hlučnejšie trpieť.

Nestačím jej mentálne a míňame sa citovo. Ale to zďaleka nie je všetko.

Dá si kávu a koláčik a je to lepšie. Večeriame v intímnom prostredí hore na kopci, sami na poschodí útulnej reštaurácie, kde dnes chýbajú turisti a miestni sem nechodia. Chutí jej, to milujem.

Potom rýchly presun na Trocadero a desiatej večer sme doma.

— Chcem sa s rebou milovať.
— Nie.
— Môžem si ťa privinúť?

Môžem. A po chvíli je to objatie také elektrizujúce, že sa po sebe vrháme rovnako vášnivo ako prvé dni. A potom skutočne zaspávame v objatí.

Raňajkujeme, obedujeme a sú to zakaždým moje obľúbené chvíle, môžem bez slov pozorovať ako si vychutnáva miestnu kuchyňu, opäť a opäť.

Večerný let domov. Po prílete kráčame prázdnym večerným terminálom, a znova sa pripomeniem —

— Poďme ku mne, pôjdeme na večeru, budeme sa milovať a potom ťa hodím domov.

Neodpovedá. Ak rovno nepovie nie, väčšinou neodpovedá.

— Ide ti o sex.
— Nielen to.

Sedíme v taxíku, keď mi to povie najpriamejšie, ako som to doteraz počul:

— Všetko je to podľa teba. Ty určuješ, kedy chceš a môžeš. Zakaždým je po tvojom. A inak to nebude.

Nestačím jej mentálne a míňame sa citovo. Ale toto je iná liga, úplne iný šport.

Chvíľu sa snažím argumentovať, no má bolestivú pravdu. Teda, má takmer zakaždým pravdu, len toto je silnejšie. Odrazu mi to dôjde; a už to neviem vytesniť: v tomto vzťahu som ja ten zlý, ten toxický chumaj, pred akými varujú virálne instagramové profily, som slaboduchý a pokrivený pokus o Davida Cleavera tejto úžasnej Bridget.

Doriti.

Cítim sa previnilo. A zahanbene.

Odrazu chápem, že jej po celý čas ubližujem, bez toho, aby som si to uvedomoval. Každým stretnutím, každým milovaním, každým radostným okamihom jej len podsúvam falošnú virtuálnu realitu. Musí si držať odstup, musí ma ignorovať, musí byť chladná.

Lebo ja zakaždým zmiznem a zjavím sa, keď sa mi to hodí. Nemá ma a nebude ma mať.

Vášnivo sa milujeme, bozkávam jej šiju, dotýkam sa jej pŕs, jej bokov, jej božského zadočku, hladím ju po chrbte, prehnutú ako prútik, a živočíšne si s ňou užívam prchavé okamihy miznúceho vzťahu.

Budem ju mať v hlave do konca svojich dní, vzdialene, mlčky, bez pozornosti, bez správ.