Now I Let It Go

Pred tridsiatimi rokmi vydal Moby album Animal Rights, ktorý bol úplne iný ako jeho dovtedajšia tvorba; menej elektronický, gitarovejší, punkovejší, surovší — možno trocha akoby ho mali na svedomí Beastie Boys a Chemical Brothers po spoločnom záťahu, a celé im to ešte nabúral Bjørnstad. Moby album vykopával skladbou Now I Let It Go, zhmotnenou inštrumentálnou melanchóliou.

Pamätám si, keď som to počul po prvý raz, sedel som v kuchyni dole na Bondaii, pohodička s letom za oknom, nohy vyložené na stole — a potom prišiel ten vyziabnutý holohlavý frajer a jednu mi prijebal kladivom po hlave.

Dodnes skúšam spolucestujúcich v aute, kto by tak asi mohol byť autorom tej esencie depresie. A zatiaľ nikto neuhádol.

Bolo pol štvrtej ráno, už sme boli takmer zbalení. Vyšla z kúpeľne, nahá, horúca — a predsa chladná. Na chvíľu sa pristavila pri nadrozmernom francúzskom okne pred balkónom, keď sa nám stretli pohľady. Antická bohyňa osvetľovaná neónmi hlavného miesta hriechov, včítane tých mojich. Veci mi dochádzajú odjakživa so zdržaním, no nešlo to necítiť. Pochopil som, čo mi hovorí, i keď mlčala. Už bola rozhodnutá.

Vpíjal som sa do nej pohľadom, leptal som si ten obrázok do šedej kôry, budem s ním pravdepodobne blažene umierať, už sa na to teším.

Ostala mi po nej kniha na nočnom stolíku, niekoľko spoločných fotiek, tisíce správ a ešte zopár ďalších pornografických obrázkov vyleptaných v šedej kôre. Viac ako dosť.

Už to nechám tak, hovorím si. Už to nechám tak.

Pseudorealita

Sedíme v kaviarni na Montmartri, pozorujem ju. Je na mňa práve naštvaná; postupne v nej rastie odpor vídať ma, tráviť so mnou čas a vlastne len tak ma ticho či hlučnejšie trpieť.

Nestačím jej mentálne a míňame sa citovo. Ale to zďaleka nie je všetko.

Dá si kávu a koláčik a je to lepšie. Večeriame v intímnom prostredí hore na kopci, sami na poschodí útulnej reštaurácie, kde dnes chýbajú turisti a miestni sem nechodia. Chutí jej, to milujem.

Rýchly presun na Trocadéro a desiatej večer sme doma.

— Chcem sa s tebou milovať.
— Nie.
— Môžem si ťa privinúť?

Môžem. A po chvíli je to objatie také elektrizujúce, že sa po sebe vrháme rovnako búrlivo ako prvé dni. A potom skutočne zaspávame v objatí.

Raňajkujeme i obedujeme spoločne, sú to moje obľúbené chvíle, keď môžem bez slov pozorovať ako si vychutnáva miestnu kuchyňu, opäť a opäť.

Večerný let domov. Po prílete kráčame prázdnym terminálom, a znova sa pripomeniem —

— Poďme ku mne, pôjdeme na večeru, budeme sa milovať a potom ťa hodím domov.

Neodpovedá. Ak rovno nepovie nie, väčšinou neodpovedá.

— Ide ti o sex.
— Nielen to.

Sedíme v taxíku, keď mi to povie najpriamejšie, ako som to doteraz počul:

— Všetko je to podľa teba. Ty určuješ, kedy chceš a môžeš. Zakaždým je po tvojom. A inak to nebude.

Nestačím jej mentálne a míňame sa citovo. Ale toto je iná liga, úplne iný šport.

Chvíľu sa snažím argumentovať, no má bolestivú pravdu. Teda, má takmer vždy pravdu, len toto je silnejšie. Odrazu mi to dôjde; a už to neviem vytesniť: v tomto vzťahu som ja ten zlý, ten toxický chumaj, pred akými varujú virálne instagramové profily, slaboduchý a pokrivený pokus o Davida Cleavera tejto úžasnej Bridget.

Doriti.

Cítim sa previnilo. A zahanbene.

Odrazu chápem, že jej po celý čas ubližujem, bez toho, aby som si to uvedomoval. Každým stretnutím, každým milovaním, každým radostným okamihom jej len podsúvam falošnú virtuálnu realitu. Musí si držať odstup, musí ma ignorovať, musí byť chladná.

Lebo ja zakaždým zmiznem a zjavím sa, keď sa mi to hodí. Nemá ma a nebude ma mať.

Vášnivo sa milujeme, bozkávam jej šiju, dotýkam sa jej pŕs, jej bokov, jej božského zadočku, hladím ju po chrbte, prehnutú ako prútik, živočíšne si s ňou užívam prchavé okamihy miznúceho vzťahu.

Budem ju mať v hlave do konca svojich dní, vzdialene, mlčky, bez pozornosti, bez správ.