Koniec filmu

Myslím, že by mal napísať knihu, ale viem, že to nikdy neurobí. O tom, ako nonšalantne odišiel z komunistického Československa krátko po Auguste, o tom, ako sa priženil do anglickej aristokratickej rodiny, o tom, ako žil roky na úpätí Himalájí, o tom, ako sa pretĺkal, keď bol na dne, ako vo veľkom pašoval hašiš medzi svetadielmi, ako sedel, alebo ako založil firmu na organické potraviny práve, keď to práve začínalo byť zaujímavé. A predal ju, keď bola na vrchole.

O tom, ako niekoľkokrát utiekol hrobárovi z lopaty.

A o tom, že dnes už vie, že všetko je to o láske a odpustení.

Zjavuje na náhle a nečakane:

— Som v Alexandrii, priletím za dva dni. Vidíme sa?
— Samozrejme!

Niet o čom; nikdy neviem, kedy by to mohlo byť posledný raz. Ťahá mu pomaly na osemdesiat a ja už to tiež neuhrám na mladíka. Takže rýchly presun. A potom to na mňa vybalí:

— Myslím, že už nedorazím.

Snažím sa spracovať, čo práve povedal. Sedíme v záhrade uprostred veľkomesta, je príjemné nehorúce leto, stretávame sa takmer náhodne a opäť o čosi pokojnejšie ako naposledy. A do toho tie slová. Aspoň navonok ich ignorujem, veď frajer je stále vo forme.

Ale cítim to. Neviem to vytesniť.

Posedávame a rozprávame sa, ale už je to vonku, visí to vo vzduchu a inak to nebude. Napokon, ako i pred pár rokmi, chce ísť do kina. Dáme predpremiéru nového filmu Wesa Andersona, a potom sa na seba s údivom dívame, snažiac sa dešifrovať, čo si ten druhý asi tak môže myslieť. Wes Anderson, čo sa dalo čakať.

Mizne v daždivej noci.

Je to trocha ako koniec filmu, a ja len naivne dúfam, že to koniec nie je.