Predpovede

Je noc, za veľkými oknami bez záclon či závesov sa miesi hmla so svetlom pouličných lámp, váhavo sliepňajúcimi na mokré chodníky. Popadané lístie nalepené na asfalte, farebná koláž konca jesene. Kde-tu auto, vlečie sa domov posledný zablúdilec. Už dávno malo byť bielo, ozdobený strom na námestí bliká o pomoc, no márne. Predpovede nedávajú tomuto mestu do konca roka šancu.

Nespím. Už znova. Viem, mal by som, ešte ma čaká hektický týždeň, kým budem môcť na chvíľu vypnúť, i tak to však neurobím, pridobre sa poznám.

Je neskoro: nehodí sa nikomu volať uprostred noci; síce by som sa mohol ozvať na druhý koniec planéty, ale... Vlastne nechcem.

Už len týždeň. Týždeň urputných zápasov o čísla, prekladaných predvianočnými stretnutiami s výmenou vín, šuniek a syrov; potriasania pravicami, pár nudných večerí, pár divokých pitiek. Potom sa rozpŕchneme a budeme si len rekreačne dopisovať, aby sme nevypadli z formy, keď sa to o dva týždne začne opäť naplno odznova.

Nechcem už; nadychujem sa k tomu, aby som skončil, no zároveň je to ako droga, závislosť na napätí, na strese, na kratučkej eufórii, ktorá nasleduje, keď sa niečo vydarí, závislosť na kolotoči, ktorý chvíľami spomalí, ale nikdy nezastavuje, prosím, nech sa páči, môžete naskočiť alebo vyskočiť, počítajte však s možnosťou, že skončíte s rozsekaným ciferníkom. Alebo s rozsekanými ilúziami. Alebo i nádejami.

Neviem. Možno je to len zimou a na jar to prejde. Neznášam zimu: i tá kalendárna, neautentická, ma irituje. Možno sa potrebujem zvaliť v parku na lavičke ako moji počernejší a bezstarostnejší bratia, potrebujem, aby sa do mňa oprel oskar a dolial mi síl.

A keď nie, tak sa o to musím postarať sám. Ako obyčajne! A ideálne ešte do jari.