Retro leto

Mašírujeme ruka v ruke ako pubertiaci, prvýkrát bez dozoru vypustení do mesta po zotmení. Čo na tom, že šediviem a ona už nepôsobí ako luxusná sedemnástka. Občas ju preventívne plesknem po zadku, ona mi na oplátku vtlačí bozk niekde, kde tuší môj krk.

Žúrku končím okolo druhej, s vysvetlením, že sa mi chce spať. Ani ma neprehovára, chápe, že sa mi kolená nepodlamujú z nej, ale od únavy. Zaspávam rýchlo, ona práve tak. Ráno sa milujeme, dávame si na čas, dívame sa jeden druhému do očí, usmievame sa. Kratochvíľa nedospelých úch v retro štýle.

Dvojhodinový obed na nábreží, prechádzka, káva, potom siesta. Trojhodinová večera a opäť žúrka. Tentokrát ma z parketu ťahá ona, je pol štvrtej ráno. Ani ju neprehováram, chápem, že sa jej kolená nepodlamujú zo mňa, ale od únavy.

Taxík, výťah, posteľ. Privinie sa ku mne, hladím ju, bozkávam. Vlastne sa toľko nezmenilo, napadá mi: pijeme lepší alkohol, spíme v lepších hoteloch a môžeme si dopriať viac.

Napokon je to ale aj tak o tom, či je s kým. So všetkým, čo s tým súvisí.

Des

Všetko je tak, ako má byť. Veci fungujú. Nemám čo riešiť. Práca, rodina, vzťahy, zdravie, peniaze. Zážitky. Všetko je neuveriteľne normálne. V tom najpozitívnejšom zmysle slova.

A to ma desí.

Dokonca som po troch rokoch skóroval. Na chlapca, o ktorom si často na športoviskách ostatní myslia, že je po obrne, to nie je zlé. Vlastne: je to veľmi dobré.

A možno bude ešte lepšie.

A to ma desí.