Koncert

Zazvonil telefón, starý parťák, či dáme koncert. Futurum, Atari Terror. Dáme.

Kamoš vyzeral rovnako ako pred pätnástimi rokmi, len si zabudol vziať vlasy. Ktovie, či sa tu dá najesť, hovorím. Alebo niekam skočíme, kým zalezieme do metalovej diery. Nevie, ale iniciatívne sa pýta chlapíka s kapucňou za pokladňou:

— Dá sa tu najesť, prosím vás?
— Koncert.

Pozreli sme sa na seba mierne prekvapene. Veď vieme, že koncert. Kamoš celkom slušne artikuloval, chyba musela byť na druhej strane. Možno si kapucniak dal o trocha viac ako obyčajne. Skúsme ešte raz; ešte raz, zreteľnejšie a pomalšie:

— Najesť, najesť sa tu dá?
— Koncert.

Hmm. Takže koncert. To sme tu správne. Aj ja už začínam mať koncert v bruchu. Možno nerozumie, lebo je cudzinec, sú ich tu mraky, vysvetľuje vypĺznutý kamarát. Skúsime zahraničným dialektom?

— Is there a chance to get something to eat here?
— Concert. Concert today.

Hneď je jasné, že sa o cudzinca nejedná. Miestny. Moja lámaná rómčina si tu neporadí. Kamarát sa zhlboka nadýchol a naposledy skúsil:

— Máte tady něco k jídlu, prosím vás?
— Ne. Dnes je tady koncert.

Na zlomok sekundy mi hlavou preblesklo ako preskakujem pult, efektným kung-fu kopom mu odstreľujem hlavu smerom k blikajúcej neónke, dorážam ho nožíkom-rybkou a s víťazoslávnym rykom sa odchádzam najesť do krčmy na druhej strane ulice. Ach, cigánska duša moja.

Láska k blížnemu zvíťazila. Dal som si pár pív a zabudol som, že som hladný.