Pamätám si, keď som to počul po prvý raz, sedel som v kuchyni dole na Bondaii, pohodička s letom za oknom, nohy vyložené na stole — a potom prišiel ten vyziabnutý holohlavý frajer a jednu mi prijebal kladivom po hlave.
Dodnes skúšam spolucestujúcich v aute, kto by tak asi mohol byť autorom tej esencie depresie. A zatiaľ nikto neuhádol.
Bolo pol štvrtej ráno, už sme boli takmer zbalení. Vyšla z kúpeľne, nahá, horúca — a predsa chladná. Na chvíľu sa pristavila pri nadrozmernom francúzskom okne pred balkónom, keď sa nám stretli pohľady. Antická bohyňa osvetľovaná neónmi hlavného miesta hriechov, včítane tých mojich. Veci mi dochádzajú odjakživa so zdržaním, no nešlo to necítiť. Pochopil som, čo mi hovorí, i keď mlčala. Už bola rozhodnutá.
Vpíjal som sa do nej pohľadom, leptal som si ten obrázok do šedej kôry, budem s ním pravdepodobne blažene umierať, už sa na to teším.
Ostala mi po nej kniha na nočnom stolíku, niekoľko spoločných fotiek, tisíce správ a ešte zopár ďalších pornografických obrázkov vyleptaných v šedej kôre. Viac ako dosť.
Už to nechám tak, hovorím si. Už to nechám tak.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára