Preletím krajinou, zazvoním na zvonček, ktorý stláčam takmer dve dekády a na prívetivé prosím odpoviem mierne lascívne:
— Donášková služba.
Otvorí mi v župane, pozýva ma ďalej. Zvalím sa, som unavený a asi by som najradšej zalomil, ale ešte ma čaká osemsto kilometrov do reality, jeden úrad, jeden príjemný obed, niekoľko pracovných schôdzok a moja vlastná posteľ. Ak budem mať šťastie.
Len na chvíľu zatvorím oči.
Vedieme banálny rozhovor, kĺžeme po povrchu, a asi je to tak správne. Nemusíme si vysvetľovať ako jednému na druhom záleží. Po tých rokoch to vieme aj bez slov.
Za oknom je nejarne, sychravo, mokro, veterno, hmlisto. Len sa zavŕtať do perín.
Keď potom odchádzam, povie ďakujem; uspejem sa na ňu, objímem ju a ešte ju držím, držím, držím.
Pohladím ju po vlasoch, kým opäť zmiznem v rannom daždi.
Späť do reality.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára