Krok za krokom

Najprv som ho do nej zasunul — a až potom, v priebehu, som ju po prvý raz pobozkal. Neskôr, asi do mesiaca, som rozpustil svoj medzinárodný hárem. A začal som s ňou, hoci zatiaľ len veľmi neoficiálne, randiť.

Tak neviem, idem na to správne?

Na konci sveta

Skorý večer, v polospánku ukrajujem z monotónnej diaľnice. Práve som zmizol z firemnej offsite akcie, kde som sa mohol — či skôr mal — s ostatnými ožrať a družiť. Nepotrebujem. Nechcem.

Je to náhly popud: to číslo mám uložené viac ako desaťročie, no volal som jej možno raz. Raz som ju i videl: pred ôsmimi rokmi, v zadymenej vinárni na konci sveta. Bol som opitý a iba zdanlivo vyrovnaný so životom, delilo nás desaťtisíc míľ a tiene spoločnej minulosti.

Naladení na rozdielne frekvencie, konverzácia viazla, rozpačitá atmosféra dávala tušiť, že sa vidíme zo slušnosti. Intimita nášho vzťahu bola chimérou, ona sa plánovala vydávať, ja som mal budúcnosť nalinkovanú s inou.

Dnes už je všetko inak. Na oboch stranách.

Viem, že nebude vedieť, kto volá a viem, že to i tak určite zdvihne. Predstavujem sa celým menom, je prekvapená, no za pár minút som ponorený do najzábavnejšieho a najdôvernejšieho rozhovoru mesiaca. Nechávam jej priestor — a ona ho rada využije. Hovorí o záležitostiach, o ktorých nik z jej okolia netuší, je úprimná, otvorená a príjemne naladená. Dnes by som ju vzal do zadymenej vinárne na konci sveta. Škoda, že sa tam zjavujem len výnimočne: možno raz!

Mala šestnásť, keď som ju spoznal, mladučkú a neskúsenú. Zatiahol som ju na druhom či treťom rande do tmavého klubu, kde sa sedávalo v diskrétnych boxoch. O druhej popoludní, priamo zo školy, nikde ani nohy, unudená čašníčka len výnimočne opúšťala barovú stoličku. Rozopol som jej vtedy znedazdajky blúzku a hladil som dva rašiace pahorky, ktoré pod ňou skrývala. Rozšírené zreničky ma pohlcovali, srdce jej prudko bilo. Pila vodku s džúsom a keď sa potom mu mne prisala, tušil som, že to so mnou chvíľu vydrží.

Vydržala štyri roky.

Zastavujem na pumpe, neprestávam telefonovať. Plnú, prosím. Čože?, spozornie. Vôbec nič, počúvam ťa. Opäť sa rozhovorí a ja som tam vlastne s ňou, túlame sa starým mestom ako vtedy dávno. Nemusím sa nič pýtať, rozpráva bez zábran o všetkom, akoby podvedome vedela, čo ma zaujíma.

Keď potom zaspávam, nerobím z toho žiadne závery; len mi prebleskne hlavou, že mám radosť: i na konci sveta mám ešte kohosi blízkeho. Nič viac, to stačí.

Vzplanutie

Reštaurácia pod košatými stromami uprostred sídliska. Spoločný obed, možno po mesiaci. Nevídam ju, tak ju dnes zaujato pozorujem, chcem si ju pamätať, jej pohyby, gestá, pohľady. Nedívaj sa na mňa tak chlípne, rozkáže si a rozosmeje ma. Chlípne?! Som nevinný!

Len opatrne sa jeden druhému otvárame, vážime slová. Je to stále ona? Som to stále ja?

Mám priateľku, poviem — a je to možno po prvý raz, čo to takto prirodzene komusi priznávam. Priznávam: jej i sebe; uvedomiac si, že váhanie i medzistavy mám za sebou.

Mám ťa rada, vypadne z nej pri odchode, aby mi do minúty oznámila, že ma rada nemá. Stačilo pripomenúť jeden nepublikovateľný okamih... Ach, nič to! Smejeme sa. Ešte je to ona, ešte som to ja. Odprevádzam ju a miznem predstierať pracovnú činnosť a riadiace schopnosti.

Mám chvíľu čas, píše mi sotva za pár hodín. Trvá to, ale pochopím. Volám jej a rýchlo sa strácam v garáži. O dvadsať minút, už na opačnej strane mesta, sedíme v kaviarni.

Teraz je presne taká, ako vtedy. Nebyť okolností, spravil by som všetko pre to, aby bola mojou. Takto? Budem sa na ňu dívať, budem ju pozorovať a budeme sa spolu smiať. Len nechcieť chcieť.

Načo ohýbať realitu? Stačí si ju vychutnávať.